Harry Potter Slash poviedky

„Harry, už si to počul? Seamusovi sa podarilo prepašovať niekoľko fliaš ohnivej whisky, o ďatelinovom pive nehovoriac. Dean zas doniesol niečo od muklov. Potom sa to rozkríklo aj medzi siedmakmi a tí to posunuli k ďalším fakultám.  To znamená, že dnes večer bude v Núdzovej miestnosti riadna párty!  Takže sa neopovažuj dostať nejaký trest, lebo program už je zaistený!“ rozplýval sa v piatok ráno nadšený Ron. „Budú tam skoro všetci od piateho ročníka hore...samozrejme okrem slizolínčanov, tí by iba kazili zábavu,“ pokračoval, len čo nabral dych.

„No, to by možno mohol byť problém... asi prídem trochu neskôr.“ Schladil jeho nadšenie Harry.

„Čo, prečo?“ zaujímal sa okamžite Ron. Harry sa neisto poobzeral po šiestackej spálni. „No poviem ti to neskôr, keď bude snami aj Hermiona. A keď sme už pri nej... vie o tej párty?“ Zaujímal sa pobavene. Predsa len, svoju kamarátku poznal veľmi dobre a vedel, že jej na pravidla dbajúce srdce by tak zásadné prekročenie školského poriadku nieslo veľmi ťažko.

 „Ehm... no, nie tak úplne.“ Ošíval sa Ron.

 „A ako jej to chceš oznámiť? A dostať ju tam?“  vyzvedal Harry zaujato.

„No, asi ju tam len nejako dotiahnem a nebudem jej nič hovoriť... a keď tam prídeme, budem sa tváriť prekvapene, akože som o žiadnej párty nevedel?“ Navrhol Ron, ale keď si všimol kamarátov skeptický pohľad, rezignovane zvesil plecia. „No to bola asi somarina... Ja neviem, proste ju tam nejako dotiahnem a bude. Keď už tam raz príde tak sa s tým nakoniec zmieri. Hermiona síce nemá rada porušovanie pravidiel, ale ak má niečo rada ešte menej tak je sledovať ako Chrabromil stráca body. Takže ako ju poznám, zostane tam preto, aby na všetkých dávala pozor. A keď už tam raz bude, nejako ju presvedčíme, aby sa zabavila snami.“ 

„Myslím že máš pravdu. A ja dúfam, že za vami taktiež stihnem prísť. Takúto príležitosť by som si len nerád nechal ujsť.“ Povzdychol si Harry skrúšene.

„Keď si už pri tom, kam musíš tak súrne ísť?“ vyzvedal Ron.

„Poď, pôjdeme do spoločenskej, Miona tam už určite bude. Vysvetlím vám to a potom pôjdeme spolu na raňajky,“ rozhodol sa Harry. Rýchlo sa umyli, prezliekli do školských hábitov a zbehli do spoločenskej, kde presne ako čakali bola v kresle usadená Hermiona s učebnicou na kolenách a opakovala si učivo. Keď počula kroky, zdvihla hlavu a zatvárila sa prekvapene, že vidí práve Harryho a Rona, ktorý sa ihneď vydal jej smerom. Sadol si na opierku kresla a vtisol jej pusu.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ich trochu zarazene a striedavo ich skúmala.

„Čo? Prečo?“ zatváril sa prekvapene Ron.

„No, že ste vstali tak skoro. Väčšinou ste tu medzi poslednými a dnes ste tu prvý hneď po mne.“ Poukázala na zjavný fakt Hermiona.

„Och, to bude asi moja vina,“ priznal Harry trochu rozpačito. „Ja som popravde nikdy príliš dlho nespal, nemal som k tomu príležitosť. No a tak som si tieto prázdniny vybudoval zvyk, že si ráno zacvičím. Tu v škole až tak veľa príležitostí nemám a tak cvičím vždy ráno po zobudení. Avšak dne som akosi pozabudol na tíšiace kúzlo... ani som si neuvedomil, že vydávam toľko hluku... V každom prípade sa Ron zobudil a samozrejme bol zvedavý čo to robím. Viete, myslím si, že je zábavné ako sa kúzelníci vždy spoliehajú len na svoje kúzla a takmer nikdy nerobia nič pre svoju postavu... Áno Ron, viem, metlobal je v tomto smere istou pomocou... ale aj tak si myslím, že by mali kúzelníci viac posilňovať,“ rozohnil sa.

„Eh, iste Harry, ale pre tu teraz nie sme však?“ zastavil ho Ron.

„A prečo tu vlastne sme?“ spýtala sa Hermiona zaujato a pozerala sa raz na jedného a potom na druhého.

„Eh, to vlastne neviem ani ja, ale Harry nám chce niečo povedať.“

„V skutočnosti nejde ani o nič veľké...“

„Tak prečo s tým robíš také tajnosti? ... nech už sa jedná o čokoľvek.“ Ozval sa Ron trochu podráždene.

„Nerobím s tým tajnosti,“ bránil sa hneď Harry. „Len som vám to chcel obom povedať naraz a vypočuť si vaše názory. Viete ako som bol prosiť riaditeľa, aby som mohol chodiť na elixíry? No a on mi vtedy povedal, že spraví čo môže, ale ja mu budem musieť tiež s niečím pomôcť. Včera mi poslal papierik so žiadosťou o stretnutie, dnes večer o ôsmej. Vravím vám to, aby ste sa o mňa nestrachovali ak ma nebudete môcť nájsť...a teraz, máte nejaké nápady čo by odo mňa mohol chcieť?“

„No, Veď-viete-kto sa oficiálne vrátil, možno ťa bude niečo učiť. Nejaké bojové kúzla?“ navrhol Ron nadšene.

„Neviem či ide práve o toto...“ zapochybovala Hermiona. Riaditeľ mi v tomto ohľade príde trochu ako pacifista.... aspoň s ohľadom na výučbu študentov. Ak by Harryho učil, odhadovala by som to skôr na nejaké obranné kúzla. Ale aj tak si myslím, že to nie je jeho zámerom... Prepáč Harry, s týmto ti asi nepomôžeme. Ale potom nám určite všetko povieš však?“ spýtala sa ho dychtivo.

„Iste Hermiona, veď viete, že sa na vás spolieham....mohli by ste ma potom počkať v komnate Najvyššej potreby. Nech sa mi už riaditeľ chystá povedať čokoľvek, verím že potom ocením trochu súkromia.“ Navrhol Harry a nenápadne mrkol na Rona.

Kým sa rozprávali, čas neúprosne bežal a do spoločenskej miestnosti sa začínali trúsiť študenti. Preto sa Chrabromilské trio vydalo na raňajky. Ron Harryho trošku zdržal. „Díky kámo, vážne si mi pomohol. Nemal som jediný nápad, ako by som Hermionu na tú párty dostal.“

„Mám to u teba,“ mrkol Harry na kamaráta. „Ale ako si ju tam udržíš, nechávam plne na tebe. Buď pripravený na hromy a blesky, keď príde na to, ako som ju tam nalákal. A teraz už poď, inak bude Hermiona podozrievavá.“ Popohnal ho Harry a sám pridal do kroku, aby dobehol svoju kučeravú kamarátku.

Raňajky prebiehali ako zvyčajne. Vo Veľkej sieni bol ruch, ako sa na miestnosť plnú študentov patrí.  Medzi staršími ročníkmi prebiehal vzrušený hovor, informácia o oslave sa šírila ako prívalová vlna ku každému, kto túto správu ešte nepočul. Chrabromilský stôl bol výnimkou. Pri ňom vládla až podozrivo tichá atmosféra- nikto nechcel aby sa inkriminovaná informácia dostala k Hermione. Harry sa vzniknutou situáciou veľmi dobre bavil, hoci sa obával okamihu, kedy Hermiona na všetko príde. V duchu bol celkom vďačný za to, že v tej dobe bude zrejme na stretnutí u riaditeľa.

A keď už išlo o to stretnutie, uvažoval, či by o ňom mal povedať Severusovi. Nechcel ho zbytočne otravovať, najmä ak by sa o nič dôležité nejednalo. Stále tu však boli sté pochybnosti, ktoré Harryho trápili už od konca minulého roku. Mal alebo nemal by veriť riaditeľovi? Ten muž mu klamal a zatajoval dôležité informácie počas celého jeho života. Zvláštne že do udalostí na ministerstve mu to nikdy tak moc nevadilo. Pramenila snáď všetka jeho nedôvera z bolesti, ktorú mu spôsobila Siriusova smrť? Alebo je to spôsobené všetkými tými klamstvami, ktoré sa za tie roky nazbierali? Nevedel... Harry riaditeľa trochu chápal. Dokázal sa na udalosti pozrieť aj z jeho uhľu. To že ho nechal u Dursleyovcov mu nezazlieval. Už nie. Aký by z neho bol človek, ak by od mala vyrastal vo svete, kde ho bezmedzne uctievajú? Stal by sa z neho nevychovaný malý snob ako je Malfoy? Rád by tvrdil, že nie... ale istý si byť nemohol. Z toho dôvodu bol aj trochu rád, že vyrastal tam, kde vyrastal. Hoci, malá návšteva by za tie roky nikomu neublížila... O tom však odmietal uvažovať.

Celkom chápal aj ďalšie riaditeľove rozhodnutie. To, že mu o veštbe nepovedal skôr. Chvíľu mu to trvalo, ale nakoniec pochopil, že riaditeľ má pravdu. Ako by sa s tou informáciou vyrovnal, keby o nej vedel už ako jedenásť ročný? Prežil by vôbec doteraz? Nezošalel by následkom tej ťažoby? Tiež nevedel. Je možné, že riaditeľ má nejaký vážny dôvod aj pre tie ostatný veci? Pre to, že mu nepovedal o zdedenom majetku a titule? Taktiež nevedel. Frustrovane si uvedomil, že hoci má mnoho otázok, nemá k nim takmer žiadnu odpoveď. Stále nevedel, či by mal alebo nemal riaditeľovi veriť. Pretože on by mu tak zúfalo chcel veriť. Ten muž bol pre neho vždy ikonou svetla, jeho majákom nádeje v lepší deň. Ale teraz niekde vo svojom vnútri cítil voči tomu starému mužovi veľkú neistotu...

„Ehm, Harry. Deje sa niečo?“ Harry sa prekvapene otočil na ustarane sa tváriacu Hermionu.

„Nie...malo by sa?“ spýtal sa jej nechápajúco.

„Ja neviem, ale tváril si sa tak vážne a... ja neviem ako by som to popísala... možno stratene? Ako by si na niečo potreboval zúfalo prísť, ale odpoveď nebola nikde v dohľade.“ V jej hlase mohol jasne cítiť starosť.

„To nič Hermiona. Len som sa zamyslel a bol som duchom niekde preč.“ Snažil sa ju upokojiť Harry. Na tvári pritom vykúzlil bezstarostný úsmev.

***

Deň prešiel bez väčších komplikácií. Transfigurácia prebehla bez problémov, pri bylinárstve sa odohrala bežný roztržka medzi chrabromilom a slizolínom -presnejšie medzi Harrym a Dracom. Obe fakulty si vyslúžili stratu 10 bodov, obaja účastníci sa obišli bez trestu. Po skončení vyučovania sa Harry s Hermionou vydali do knižnice, aby si spravili svoje domáce úlohy. Ron sa ku ním tentoraz výnimočne pridal, pretože chcel zapôsobiť na Hermionu...alebo možno už popredu odčiniť večerné porušovanie pravidiel. Keď mali úlohy hotové, vrátili sa do spoločenskej miestnosti, kde priam zúrilo vzrušenie z nadchádzajúceho večera. Hermiona si nič nevšimla, bola zaujatá knihou ktorú sa jej podarilo objaviť v knižnici, chalani zo šiesteho ročníka sa skryli v spálni aby mohli nerušene plánovať. Potom už bol čas aby išli na večeru. Harry počkal kým večera skončí a po tom ako odišiel riaditeľ sa aj on vydal za svojim cieľom- smer riaditeľňa.

A tak tu teraz stál a snažil sa upokojiť búriace myšlienky. Niekedy počas dňa sa rozhodol, že riaditeľa nebude hneď súdiť a počká, či sa mu dostane riadneho vysvetlenia. A taktiež bol celkom zvedavý, čo sa dnes bude diať. Čo mu to chce ten starý muž ukázať?

„Citrónová šumienka“  zamumlal odhodlane a sledoval, ako mu kamenný chrlič uvoľňuje cestu. Prišiel až pre dvere a čakal kým ho riaditeľ vpustí dnu.

„Harry, prajem ti dobý večer. Som rád, že si prijal moje pozvanie.“ Pozdravil ho riaditeľ so svojou zvyčajnou veselosťou.

„Ako by som inú možnosť...“ zamumlal Harry trochu podráždene. Riaditeľ pokračoval veselo ďalej, akoby ani nič nepovedal: „Ako si si užil prvý týždeň v škole? Nastali nejaké problém?“

„Eh, myslím že všetko bolo v pohode...“ odpovedal mu Harry popravde a rýchlo sa rozhliadol po miestnosti. Všetko bolo ako zvyčajne, miestnosť bola preplnená všetkými tými Dumbledoreovými hračkami. Cvičenie kúziel dnes zrejme na programe nebude... Keď si Harry všimol, že ho riaditeľ skúmavo pozoruje, rýchlo pokračoval v odpovedi: „Teda, profesor Snape bol hrubý ako vždy, ale stým som počítal, takže to je v pohode. Ostatné predmety prebehli bez problémov. Dokonca aj obrana čo už prekvapením trochu je. Je to nezvyklé mať na tomto predmete učiteľa, ktorý nás niečo skutočne naučí.“

Jeho odpovedi sa riaditeľ úprimne zasmial. „No nie je to jednoduché, nájsť učiteľa na tento predmet.“

„Samozrejme, samozrejme. Prepáčte, ja som to nemyslel zle. A som skutočne rád, že ste tento rok opäť zamestnali Remusa. Myslím si, že lepšieho učiteľa by ste hľadali len ťažko. Ako sa vám vlastne podarilo presvedčiť školnú radu a profesora Snapea?“

„Zrejme ťa to prekvapí, ale bol to práve profesor Snape, kto mi navrhol aby som zamestnal práve Remusa. S jeho pomocou nebol problém školnú radu presvedčiť. V skutočnosti mal obranu pôvodne učiť práve profesor Snape a na elixíry mal nastúpiť ich starý učiteľ, ale niečo sa stalo a on mi na poslednú chvíľu oznámil, že ako učiteľ nastúpiť nemôže. Som skutočne rád, že sa to takto vyriešilo... neviem čo by som bez profesora Lupina robil. A keď už o ňom hovoríme, bol ma požiadať o povolenie pokračovať v Dumbledoreovej armáde ako oficiálnom krúžku a navrhol aby si zastupoval miesto pomocného inštruktora.“

„Och, Remus vám už  o tom hovoril? Viete, boli za mnou bývali členovia a pýtali sa, či by sme mohli pokračovať. Ale nechcel som spôsobovať problémy a tak som Remusa poprosil, či by mohol založiť oficiálny krúžok. To s tým zástupcom bol jeho nápad.“ Vysvetlil mu to Harry trochu rozpačito. „A čo si o tom nápade myslíte vy? Dovolili ste to?“

„Rovnako ako ty, si aj ja uvedomujem dôležitosť toho, vedieť sa dobre brániť. Doba je zlá a každá snaha sa cení. Zajtra pri raňajkách to oznámim. Avšak rozhodol som sa, že sa budú môcť prihlásiť aj nižšie ročníky. Druhý až štvrtý ročník budeš mať na starosti ty, profesor Lupin bude viesť ty staršie. Ale pre to som ťa sem dnes nepozval. Poď za mnou, mysľomisu už poznáš.“ Riaditeľ sa postavil z kresla, v ktorom až do teraz sedel a gestom naznačil Harrymu aby ho nasledoval. Zostal stáť pri kamennej mise v ktorej  sa už trblietala striebristá tekutina.

„Mám nachystaných  niekoľko spomienok, ktoré by som ti postupne rád ukázal. Každá z nich sa bude nejakým spôsobom týkať osoby, ktorá nám je obom veľmi známa. Myslím že je čas, aby sme spolu nahliadli na začiatok príbehu Toma Marvola Riddla. Dnes tu mám spomienku od jedného starého zamestnanca ministerstva, Boba Ogdena. Poď Harry, je čas.“ Riaditeľ ho chytil za rameno a potom sa spoločne ponorili do víriacej tekutiny.

Riaditeľňa sa rozplynula a oni sa spoločne ocitli na slnkom zaliatej ceste. Harry sa rozhliadol okolo seba a na križovatke uvidel podivne oblečeného muža. To musel byť Bob Ogden. Muž niečo chvíľu študoval na drevenej cedule ukazujúcej smer cesty, než sa jednou vydal ďalej. Harry s riaditeľom, ktorý ho ešte stále držal sa vydali za ním.  Prešli kus cesty než sa zastavili pred napoly rozpadnutou stavbou, ktorá bola celá obrastená machom. Bob vytiahol prútik a opatrným krokom sa začal približovať k domu. Harry scénu pozorne sledoval a čakal čo sa bude diať. Muž zastal kúsok pred domom a s obavami pozoroval hada pribitého na dvere. Z ničoho nič sa ozval šuchot lístia a praskanie vetiev, načo pred Boba zo stromu skočil neznámy muž. Vyzeral úboho s chýbajúcimi zubmi, vlasmi ulepenými blatom, oblečený v akýchsi roztrhaných handrách. Nebyť noža a prútika v jeho rukách vyzeral by smiešne. Takto vyzeral ako dokonalý obraz šialenca- veľmi nebezpečného šialenca.

„Do...dobré  ráno. Som z Ministerstva mágie,“ povedal Bob neisto a pozorne sledoval muža oproti sebe.

„Niesssi tu vítaní.“

„P-prosím? Nerozumel som vám.“

Harry ich počúval a tváril sa prekvapene. „To bola parselčina?“  spýtal sa riaditeľa.

„Správne, môj chlapče.“

„Ale, ako to je možné?“

„Pozeraj Harry, určite pochopíš.“

A tak Harry pozoroval spomienku ďalej. Obvinenie Morfina Gaunta, ako sa ten šialene vyzerajúci muž volal, príchod staršieho Gaunta. Ako tam tak vedľa seba stáli, cítil Harry nevysvetliteľný odpor a zhnusenie. Ako sa môžu z kúzelníkov stať tak úbohé existencie? Keď uvidel Merope, pridali sa ďalšie pocity. Pohŕdanie ale i slabý pocit smútku a akejsi nenaplnenej túžby. Túžby po čom? Sám nevedel. Keď sa Gaunt chvastal rodovým majetkom, prsteňom a náhrdelníkom, prišiel náhly pocit radosti a zadosťučinenia. A nakoniec prišiel na scénu mladý muž menom Tom a Harry  pocítil tak spaľujúcu nenávisť, až ho to samého prekvapilo. A vyľakalo. Čo sa to sním dialo? Čo sú tie pocity zač? Akoby neboli jeho. Veď on tých ľudí videl prvý raz, takže tie pocity nemali žiaden základ. On nepatril k ľuďom, ktorý by súdili podľa prvého dojmu. Zabraný do svojich myšlienok si nevšimol, že riaditeľ ho po celú dobu uprene pozoroval. A to čo videl ho viditeľne potešilo.

„Tak, to by už myslím stačilo.“ Povedal Dumbledore pokojne, keď Bob utekal z domu. Chytil Harryho za ruku a obraz sa rozplynul. Za okamih už obaja stáli v riaditeľni.

Harry, ktorý návrat nečakal sa prekvapene zrútil na zem. Ešte stále bojoval s neznámymi pocitmi, ktoré ho počas pozorovania celej spomienky prepadávali a mierne povedané, panikáril. Cítil, že si riaditeľ kľakol vedľa neho a starostlivo ho pohladil po ramene.

„Harry, si v poriadku?“

Harry si netrúfol odpovedať, preto len kývol hlavou. Potreboval sa upokojiť. Začal zhlboka dýchať a neznáme pocity začali pozvoľna opadať. Nakoniec ich bol Harry schopný s pomocou oklumencie úplne potlačiť. S emóciami pod kontrolou sa postavil a pozrel na riaditeľa.

„To boli Voldemortovi príbuzný, však?“ spýtal sa s podivnou istotou.

„Správne chlapče,“ odpovedal riaditeľ potešene. „Ako si na to prišiel?“

„Ja ani neviem. Bol to len taký... pocit.“ A znovu sa cítil neisto. Odkiaľ prišla tá istota, že má pravdu? Dnešný večer bol celý akýsi divný.   

„Pane, myslíte si, že je dôležité, aby som tieto spomienky videl?“

„Určite Harry. Myslím, že je to veľmi dôležité.“

„Dobre,“ prikývol nie veľmi nadšene. Predsa len dúfal, že bude s riaditeľom skôr trénovať kúzla. Spomienky ktoré privolávali neznáme pocity mu až takú radosť nerobili. Ale ak je to dôležité, tak to vydrží. Ale teraz by sa rád trochu odreagoval. Aspoň do rána, kým bude musieť všetko povedať Ronovi a Hermione. A Severusovi... No asi by mal byť rád, že je dnes tá oslava. „Ehm, pane môžem už ísť?“ spýtal sa s novým nadšením.

„Ale iste. Na dnes je to už všetko. Prajem pekný večer.“

Harry sa s nadšením otočil a ponáhľal sa k odchodu. Už chcel otvoriť dvere, keď riaditeľ veselo povedal: „A Harry, keď sa budete vracať z núdzovej miestnosti, dajte pozor aby vás nechytili profesori. Toľko študentov po večierke, pán Filch by asi v budúcnosti veľa práce nemal.“

Harry sa na neho prekvapene otočil. On o tom vie?!  Pomyslel si zdesene. Než však stačil niečo povedať, ucítil ako sa cudzie vedomie snaží dostať do toho jeho. Okamžite vyhnal svoje obrany na maximum a čakal. Riaditeľ sa najprv dostal cez neutrálne spomienky na okraji jeho vedomia a pokračoval ďalej. Niečo hľadal, ale nenašiel to. Potom sa dostal až k Harryho ochranám. Zatlačil v snahe niečo nájsť, ale neprešiel. Za ten čas dokázal Harry prekonať svoj šok a sústredil sa, aby riaditeľa zo svojej mysle vyhodil. Rozzúrene sa nadychoval aby riaditeľovi niečo pekne od srdca povedal, ale uvidel, ako sa starý muž zatváril prekvapene, že bol jeho útok odrazený. Prekvapenie však bolo rýchlo vystriedané veľmi spokojným, možno až šťastným výrazom.

Harryho ten spokojný výraz natoľko rozhodil, že sa vykašľal na plán riaditeľovi vynadať, namiesto toho sa rozbehol preč, pričom nezabudol dobre tresknúť dverami. Bol predsa naštvaný nie? Harry bežal do Núdzovej miestnosti a pri tom rozmýšľal, čo sa to práve stalo. Ako sa riaditeľ opovažuje?  To pravidelne číta myšlienky svojich študentov? Ale čo znamenal ten spokojný výraz, keď ho odrazil? Mohol to byť akýsi podivný test? Stratený v myšlienkach ani nepostrehol, kedy dobehol až na siedme poschodie. Z ničoho nič sa ocitol medzi zabávajúcimi sa študentmi, ktorý ho hneď vtiahli medzi seba, podali mu fľašu alkoholu a ťahali ho tancovať. A Harry s radosťou zabudol na to, čo sa práve stalo. Veď na rozmýšľanie bude zajtra času dosť. Dnes už na to nemal silu....