Harry Potter Slash poviedky

Harry sa ráno zobudil s pocitom, že práve teraz proste musí zomrieť. Hlavu mu šlo roztrhnúť a v momente, keď sa pokúsil posadiť sa mu zovrel žalúdok. Mal čo robiť, aby vôbec stihol dobehnúť na záchod. V tej chvíli si v hlave opakoval to, čo si opakuje každý, kto aspoň raz zažil rána po prehýrenej noci. Už nikdy nebudem piť! Keď sa už cítil dostatočne istý na to, aby sa postavil, veľmi pomalým krokom sa presunul späť na svoju posteľ. Usadil sa a v duchu zanariekal nad svojou hlúposťou a nad tým, že nedokázal svojim spolužiakom povedať nie, napriek tomu že si dobre uvedomoval, že už má dosť. Mal jediné šťastie, že je dnes sobota, pretože nemal tušenie, akoby zvládol ísť na vyučovanie. Aj na raňajky bude môcť ísť o niečo neskôr, hoci na jedlo práve teraz nedokázal ani myslieť. Jedinou malou útechou mu bolo, že podobné ráno dnes zažije omnoho viac študentov.

Chvíľu len tak nečinne sedel na posteli a snažil sa spomenúť na všetky možné rady o tom, ako sa zbaviť nevoľnosti. Samozrejme, najjednoduchšie by bolo vypiť elixír, avšak to by ho musel najprv mať. A rozhodne nemal v pláne ísť na ošetrovňu, kde by potrebný elixír zrejme dostal. Určite by sa to neobišlo bez kázania a stratených bodov. Takže, čo by mal urobiť? Nakoniec sa rozhodol, že dobrým začiatkom by bolo napiť sa. Pomaly sa postavil, rozhodnutý ísť opäť do kúpeľne, keď si všimol malej fľaštičky na svojom nočnom stolíku. Nedôverčivo si ju vzal do rúk a prečítal si nápis na štítku. Vyprosťovák, to bolo presne to, čo práv potreboval. Nevedel kto mu ho tam dal. Možno bol niektorý zo spolubývajúcich predvídaví a myslel aj na ráno, ale v skutočnosti ho to veľmi nezaujímalo. S vďačnosťou vytiahol zátku a vypil obsah fľaštičky. Vďaka blahodarným účinkom elixíru mu ani nevadila jeho chuť.

Ako nevoľnosť a bolesť hlavy ustupovali, jeho myšlienky sa začali rozjasňovať. V neblahom tušení sa opäť pozrel na názov elixíru, len aby vzápätí zdesene zanariekal. To písmo poznal dokonale. Nie, ten elixír nenachystal nikto z jeho spolubývajúcich, bolo naivné si to čo i len myslieť. Samozrejme že to bol Severus. A bolo jasné, že ak sa namáhal poslať mu elixír, mal veľmi dobrú predstavu o tom, v akom stave sa Harry včera nachádzal. Zrazu si veľmi vrúcne prial, aby ho v nasledujúcich dňoch nikde nestretol. A to za ním najprv chcel čo najskôr zájsť a zdôveriť sa s tým, čo sa včera odohralo v riaditeľni. To však teraz bude musieť počkať, pretože Harry sa skutočne necítil na stretnutie s ním. Nikdy doteraz nemusel očakávať kázanie od rodiča a teraz nevedel, čo by mal očakávať. A má vôbec Severus právo na to, aby ho poučoval? A spravil by to vôbec? To Harry nevedel, ale zisťovať sa to nechystal.

Čo by však mal robiť teraz? Vedel, že zaspať sa mu už teraz nepodarí, ale na raňajky bolo ešte trochu priskoro. S povzdychom si z kufru vytiahol veci na nasledujúci deň a odišiel vykonať rannú hygienu. Keď už bol nachystaný, zobral si jednu z kníh o obrne proti čiernej mágií, ktorú si priniesol z Blackovskej knižnice a vydal sa do spoločenskej miestnosti. Tá bola prázdna, čo nebolo až tak prekvapivé. Skutočne bolo málo hodín a navyše bola sobota. Nevedel o nikom, kto by v tento deň dobrovoľne vstal za úsvitu. Dokonca aj Hermiona si vez víkend pospí o hodinku či dve dlhšie. S vedomím, že sa tu ešte niekoľko hodín nikto neukáže sa Harry posadil pred krb v ktorom si zapálil oheň a pustil sa do čítania. Veď ak má pomáhať Remusovi s vedením krúžku, musí sa poctivo pripravovať.

***

Nakoniec si v kresle predsa len trochu zdriemol. Bolo to nepochybne zásluhou príjemného tepla, ktoré sálalo z krbu, sprevádzané upokojujúcim praskaním dreva. Zobudil sa na to, ako mu kniha vypadla z rúk a s hlasným úderom dopadla na zem. S prekvapeným zažmurkaním sa rozhliadol okolo seba, len aby zistil, že tu ešte stále nikto nie je. Rýchlo našiel svoj prútik a vďaka tempus zistil, že už je štvrť na desať, čo znamená, že raňajky sú už v plnom prúde. Prekvapene zauvažoval, či ho tu jeho kamaráti nechali spať, zatiaľ čo oni išli do Veľkej siene. Tá možnosť však bola málo pravdepodobná a tak sa s trochu škodoradostným úsmevom vydal do šiestackej spálne. Pohľad do izby mu odhalil tvrdo spiacich Rona, Seamusa a Deana. Nevillova posteľ už bola prázdna a zvuky tečúcej vody dávali tušiť, kde sa práve nachádza.

Dobre aj tak... pomyslel si Harry. Plánoval svojich spolubývajúcich zobudiť a celkom sa mu uľavilo, že sa toho Neville nezúčastní. So škodoradostným úsmevom vytiahol svoj prútik, najprv ho len tak poťažkal a pripravoval sa na to, čo príde. Medzičasom už v kúpeľni prestala tiecť voda a vo dverách sa objavila Nevillova prekvapená tvár.

„Harry?“ spýtal sa prekvapene, no len čo uvidel výraz na kamarátovej tvári a pripravený prútik, pochopil čo sa bude diať a aj na jeho tvári sa objavil pobavený výraz. Harry na neho sprisahanecky žmurkol predtým ako začal kúzliť nad každým spiacim chlapcom sa objavila levitujúca bublina s ľadovou vodou a zatiaľ sa len neškodne vznášalo vo vzduchu. Harry sa najprv obozretne presunul ku dverám, aby mal jednoduchý uník z izby a potom vrhol prosebný pohľad na Nevilla. Ten ihneď pochopil o čo je žiadaný, pretože podobné rána neboli u Chrabromilčanov ojedinelou situáciou a tak na kamaráta zakúzlil vodu odpudzujúce  kúzlo spolu s ochranným štítom. Harry mu na znak vďaky prikývol a potom už uvoľnil kúzlo, ktoré držalo vodu vo vzduchu. Nasledovala sekunda napätého ticha, ktorá bola prerušená trojhlasným výkrikom.

Ron, Dean aj Seamus sa s nadávaním posadili a prekvapene sa rozhliadali po útočníkovi. Vzápätí nato sa takmer jednotne chytili za hlavy a bolestne zastonali. Vtedy si Harry trochu oneskorene spomenul a vlastné prebudenie a na chvíľu oľutoval svojho činu. Potom si to však rozmyslel, pretože pohľad na troch premoknutých spolužiakov bol skutočne zábavný, čomu nasvedčoval aj Neville, ktorý ešte stále stal vo dverách do kúpeľne a hlasno sa smial.

„Dosť bolo spánku! Deväť hodín preč a vy ste ešte v posteli. Raňajky už dávno začali a na vás nikto čakať nebude.“ Zvolal Harry, aby tak aspoň čiastočne ospravedlnil svoje správanie.

„Kašlem ti na raňajky. Chcem spať! Navyše ma nechutne bolí hlava,“ zastonal Dean.

„Nechápem, ako je možné, že ty si už hore a zjavne ti nič nie je!“ pridal sa aj Seamus a hovoril to tónom, akoby ho obviňoval z akéhosi naozaj vážneho zločinu.

„Pravda, ako si to dokázal? Čo si pamätám, bol si na tom včera rovnako ako my...“ Ron znel skôr obdivne ako obviňujúco. Potom však akoby si niečo uvedomil, úplne zabudol na predchádzajúcu otázku a zdesene povedal: „Harry má pravdu! S raňajkami na nás nepočkajú.“

To vyhlásenie vyvolalo ďalší záchvat smiechu u Harryho a Nevilla. Ron sa proste nezaprie. Jedlo je u neho prioritou v akejkoľvek situácií. Seamus a Dean už však tak nadšený neboli. Pri myšlienke na jedlo len nezdravo zbledli a chytili sa za bruchá.

„Nechápem, ako môžem teraz myslieť na jedlo. Ja mám pocit, že by som nezvládol ani za hlt vody.“ Zastonal zdesený Seamus.

„Jedlo vždy pomôže,“ vyhlásil Ron presvedčene. „A aby sme nemali problém s jeho jedením mám tu toto.“ Vyhlásil a natiahol sa ku svojmu stolíku. Otvoril malý šuplík z ktorého potom víťazoslávne vytiahol vrecúško s cukríkmi. Jeden si hodil do úst a potom ponúkol aj svojim dvom spolužiakom. Dean aj Seamus si cukrík vzali a neisto si ho prezerali.

„Čo to robí?“ vyzvedal Harry, ktorý medzičasom osušil spolužiakov, pretože dospel k záveru, že ich samých by to zrejme nenapadlo a pokojne by aj naďalej zotrvávali v mokrých posteliach.

„Darček od dvojčiat. Tie cukríky pomáhajú práve na nevoľnosť po prehýrenej noci. Jedinou nevýhodou je, že nedokážu odstrániť bolesť hlavy. Zatiaľ sú to len prototypy, dopredaja ich chcú dať až vtedy, keď z nich bude dokonalá náhrada elixíru.“

Dean aj Seamus si cukríky ihneď hodili do úst a s takmer nábožnou úctou hľadeli za Ronom, ktorý sa už vybral do kúpeľne. O malú chvíľu už boli všetci pripravený odísť na raňajky. V spoločenskej miestnosti narazili na žalostne sa tváriacu Hermionu. Ron jej ihneď ponúkol cukrík s uistením, že po ňom sa bude rozhodne cítiť lepšie. Potom vyčaroval misku a zvyšné cukríky nasypal do nej. Potom ku nim napísal odkaz s vysvetlením pre ostatných spolužiakov, vďaka čomu si vyslúžil uznanlivý pohľad od Hermiony a potľapkanie po pleci od chlapcov.

„No čo , Chrabromilčania si musia pomáhať. Navyše môžem kedykoľvek dvojičky požiadať o ďalšie,“ vysvetlil s úsmevom a vydal sa na raňajky. Zvyšok skupiny ho s úsmevom nasledoval.

***

Harry sa posadil na lavicu vedľa Rona a dával si pozor, aby náhodou nevzhliadol k učiteľskému stolu. Už pri vstupe do Veľkej siene si overil, že väčšina učiteľov je prítomná napriek tomu, že je víkend. Podľa Harryho názoru vyzerali byť až v podozrivo dobrej nálade. Pri pohľade na zúbožene sa tváriacich študentov vyšších ročníkov sa na ich tváre vkrádal desivý úsmev. Harry sa zameral na dve osoby. Najprv pohľadom vyhľadal riaditeľa. Zaujímalo ho, ako sa bude tváriť po tom, čo sa stalo včera večer. Nech už čakal čokoľvek, na ten spokojný úsmev rozhodne pripravený nebol Ani najmenší náznak ľútosti čo kajúcnosti nad tým, ako ho včera večer napadol. . Z toho ako sa Dumbledore tváril, čakal by Harry, že mu ten muž čoskoro veselo zakýva. Opäť v ňom naplno vzbĺkol hnev a nedôvera, ktorú sa tak usilovne snažil potlačiť.

 Severusov výraz bol presný opakom toho riaditeľovho, ako si rýchlim pohľadom overil Harry. Ten sa totiž mračil viac ako zvyčajne. Harry teda radšej rýchlo odvrátil pohľad a ponáhľal sa na svoje obvyklé miesto.

Hoci už viac k učiteľským stolom nevzhliadol, mohol po celú dobu cítiť Severusov uprený pohľad na svojom chrbte. Nemohol si pomôcť a musel uvažovať o tom, čo všetko sa včera stalo. Popravde si toho veľmi veľa nepamätal a práve preto si robil starosti z toho, ako naštvane Severus vyzerá. Možno ho stretol cestou do veže? To by mohlo vysvetliť elixír, ktorý ho ráno čakal vedľa postele. Ak je to skutočne tak, stretnutia s ním sa desil ešte viac. Strach zo stretnutia s majstrom elixírov ho desil natoľko, že úplne zabudol na svoj hnev k riaditeľovi. Teraz potreboval nutne zistiť, čo sa včera stalo. Nakoniec sa rozhodol hľadať pomoc u spolužiakov.

„Počuj Ron, čo všetko sa vlastne včera stalo? Akosi si na nič nemôžem spomenúť,“ spýtal sa Harry, pričom odsunul tanier s takmer nedotknutým jedlom. Chrabromilský stôl bol v to ráno neobvykle tichý, čo s ohľadom na všeobecnú únavu a bolesť hlavy nebolo až tak prekvapivé, a preto jeho otázku začuli všetci naokolo. Aj tých pár tichých hovorov utíchlo, akoby všetci čakali na odpoveď.

 „Vzhľadom na to, že si na tom dnes ráno najlepšie z nás všetkých, je prekvapujúce, že si na nič nespomínaš...“ zahundral Ron, ale potom sa skutočne zamyslel.

„Keď si prišiel, párty už bola v plnom prúde. Ty si bol hrozne...zmetený, nahnevaný, vystrašený... ani neviem čo z toho to bolo.“ Ak by som mal byť úprimný, nikto sa o to ani veľmi nezaujímal- na čo samozrejme nie som nijako hrdý- ale mám pocit, že otázky by ťa aj tak nepotešili. Viem, že potom ťa rýchlo stiahol vír zábavy. Alkoholom sa teda nešetrilo a ty si si tiež neobmedzoval...“ rozhovoril sa Ron zamyslene a Harry mu kývnutím hlavy naznačil, že na toto si ešte pamätá. „Čo sa dialo neskôr večer...“ Ron sa odmlčal, pretože na neskoršie udalosti mal sám už len hmlisté spomienky. Snažil sa spomenúť na to, čo sa dialo ďalej, ale vybavoval si iba akýsi nejasný pocit rozmrzenosti. Preto sa slova ujal Dean.

„Ja môžem pokračovať,“ povedal s desivým zamračením. „ Potom ako si čo to popil a opustila ťa tvoja zlá nálada, strávil si zvyšok noci tancom s Ginny. Takmer ste sa od seba neoddelili!“

Harry ho so zdesením počúval. Chápal prečo je Dean taký podráždený. Už od konca minulého roka sa mu Ginny páčila a snažil sa ju zbaliť. Harry mal pocit, že jeho spolužiak zaznamenal aj malé úspechy vo svojej snahe- k Ronovej veľkej nespokojnosti. Preto sa teraz cítil nanajvýš nepohodlne. Nechcel aby si Dean myslel, že mu ju chce prebrať alebo tak niečo. Toto bude musieť vysvetliť. A pri pohľade na mračiaceho sa Rona a Deana usúdil, že tak bude musieť spraviť veľmi rýchlo.

„Počujte, ako som povedal, veľmi si nepamätám čo sa včera dialo. Ale môžem vás oboch uistiť, že po Ginny nejdem. Skutočne. Teda, nie že by nebola múdra a pekná, ale.... pre Merlina! Veď je pre mňa ako sestra. To by bolo skutočne nechutné, ak by som si s ňou niečo začal.“ Uisťoval ich Harry horlivo a jeho úprimný a tak trochu zdesený výraz ich všetkých uistil o tom, že to čo vraví myslí vážne. Dean si uľahčene vydýchol, uľavilo sa mu, že Harry pre neho nie je konkurenciou. Ron ho za to spražil nahnevaným pohľadom, z ktorého si však Dean šťastne ignoroval.

„Ron, prečo ti tak prekáža, že by Dean chodil s Ginny?“ spýtal sa Harry so záujmom.

„Na také niečo je ešte proste príliš mladá!“ zvolal pohoršene.

„Nezmysel. Je len o rok mladšia od nás,“ pridala sa do debaty aj Hermiona. “Má už pätnásť rokov, za chvíľu bude dospelá. Myslím si, že má plné právo na to, aby mala priateľa.“

„Nie, je to moja malá sestrička. Na také veci má ešte proste čas.“

Hermiona sa na svojho priateľa zhovievavo pozrela. „Vieš, je celkom zlaté, ako sa ju snažíš chrániť. Ale bojím sa, že takýto prístup by vám obom mohol skôr ublížiť. Ver mi... Ginny je silná a sebaistá, o ňu sa skutočne báť nemusíš. Na tvojom mieste by som sa skôr bála o jej priateľa,“ povedala so smiechom. Ron sa k nej trochu zdráhavo pripojil.

„Možno máš pravdu... ale aj tak, je ešte tak mladá... moja malá sestrička.“

„Iste naša malá Ginny, ktorá má šesť vlastných a jedného adoptovaného staršieho brata, ktorý by si to vyriadil s každým, kto by jej čo i len trochu ublížil.“ Povedal Harry a významne sa pozrel na Deana, ktorý sa pod jeho upreným pohľadom zatváril takmer vyplašene. Potom sa otočil späť na Rona a so smiechom dodal: „Nie že by to teda potrebovala. Ako Hermiona povedala, Ginny si vystačí pokojne aj sama.“

„Díky kamoš-“ usmial sa na neho vďačne Ron. Vetu však nedokončil, pretože do Veľkej siene práve vošla rozžiarená Ginny, ktorá si to zamierila priamo ku nim. Prišla až k Harrymu, ktorý sa ku nej otočil aby ju pozdravil. To už spraviť nestihol, pretože Ginny ho objala a pred celou miestnosť ho vášnivo pobozkala.

V okamihu keď sa ich pery spojili, Harry zdesením stuhol. Bez jediného pohybu počkal, až sa od neho šťastne vyzerajúca Ginny odtiahne. Celý červený ju vyjavene sledoval. Keď sa otočil ku svojmu stolu, jeho farba sa okamžite vytratila, pretože si všimol výrazy svojich spolužiakov.

„Ja- ja... To nie je....“ koktal zdesene. Vedel, že v tej chvíli sa na neho upierajú oči všetkých ľudí v miestnosti vďaka neželanej pozornosti sa jeho tvár opäť rozpálila. Pre nedostatok nápadov, ako sa vyrovnať s práve vzniknutou situáciou sa postavil a ušiel z Veľkej siene.

***

Harry sa utiekol skryť do Núdzovej miestnosti. Vedel, že ho tu nikto nenájde, aj keby ho sem hľadať prišli. Nie, kým bude chcieť byť sám. A teraz rozhodne nechcel čeliť nikomu. Pre Merlina! Prečo to Ginny spravila? Už len pri spomienke na to ako ho pobozkala sa zdesene striasol. Ako sa to mohlo stať? Nebolo to ani päť minút predtým, keď hovoril, že je pre neho ako vlastná sestra. A ona si k nemu potom len tak príde a pobozká ho. Pred celou školou! Čo by mal teraz ako spraviť? A ako to vysvetlí Deanovi s Ronom?

Nech rozmýšľal akokoľvek, nedokázal nič vymyslieť. Och, že len dnes radšej nezostal v posteli. Mohol by sa dnešný deň ešte viac pokašľať? Najprv bol na neho naštvaný Severus- hoci jeho dôvod Harry nepoznal- a teraz sú naštvaný už aj jeho spolužiaci. A keď už tak premýšľal o Severusovi, akoby ho nejakým záhadným spôsobom privolal, ucítil ako sa jeho začarovaný galeón rozpálil. Trasúcou sa rukou ho vytiahol z vrecka a prečítal si odkaz. U mňa v komnatách. IHNEĎ!

Vravel niečo o tom, že dnešok už nemôže byť horší? Omyl! S vedomím, že by bolo zbytočné ak nie rovno hlúpe odkladať stretnutie na neskôr, požiadal Komnatu, či by mu vytvorila východ niekde v blízko triedy elixírov. Aspoň tým sa pokúsil minimalizovať množstvo zízajúcich ľudí. A skutočne, keď vyšiel na chodbu, zistil že stojí presne oproti učebni elixírov. Rýchlym pohľadom sa uistil, že je chodba voľná a ponáhľal sa k Severusovi. Ten mu otvoril už po prvom zaklopaní. S ľadovým výrazom ho sledoval až dokým sa Harry neusadil do kresla. Sám sa potom posadil naproti nemu a prepaľoval ho upreným pohľadom.

Harry však jeho pohľad iba cítil, sám totiž uprene pozoroval vzory na koberci, odhodlaný že on prvý neprehovorí. Ostatne, aj tak nevedel čo by mal mužovi naproti sebe povedať. Ťaživé ticho trvalo dlho a nakoniec to bol skutočne Severus, kto ho prerušil.

„Takže, ty mi nemáš k tomu čo povedať!“ zvolal hlasom len o niečo tichším ako krik.

„Čo konkrétne by si chcel počuť?“ spýtal sa Harry vzdorovito.

„Že čo? Ty sa máš ešte tú drzosť pýtať?“ rozzúril sa Severus ešte viac. „Môžeš začať včerajškom...“

Harry sa nepohodlne zavrtel. Nevedel, ako by sa mal v podobnej situácií zachovať, pretože doteraz sa mu nestalo, že by ho niekto takto karhal. Teda, samozrejme, jeho príbuzný mu nadávali takmer stále a aj učitelia v škole ho napomenuli, ak spravil niečo zlé... ale toto bolo v niečom iné. Zo Severusovho správania pochopil, že teraz tu nesedí učiteľ so svojim žiakom. Nie, teraz tu bol len.... otec a jeho syn. A Harry si nebol istý, ako by si s tým mal poradiť. Nakoniec sa rozhodol odložiť nezúčastnený výraz, ktorý mal doteraz a utrápene sa pozrel na Severusa.

„No, večer som bol trochu... rozrušený, keď som prišiel na tú párty- o ktorej zrejme všetci učitelia dobre vedeli,“ zamrmlal. Severus sa napriek pretrvávajúcemu hnevu pobavene pousmial a kývnutím mu jeho domnienku potvrdil. „Myslel som si to... no v každom prípade som bol naštvaný a tak som sa nebránil, keď mi začali podávať jeden pohárik za druhým... potom som zrejme zvyšok večera strávil tancom s Ginny, ktorá to evidentne veľmi zle pochopila. Vôbec nechápem, prečo to vo Veľkej sieni spravila!“ zvolal Harry rozrušene a pri tej spomienke sa opäť začervenal. „No a čo sa stalo potom už si veľmi nepamätám, ale s najväčšou pravdepodobnosťou som na teba musel cestou do veže niekde naraziť?“

„A na to si prišiel ako?“

„Pretože si mi poslal elixír?“

„Nie, k môjmu vlastnému prekvapeniu sa mi nepodarilo v noci chytiť ani jedného Chrabromilčana. Avšak pristihol som dostatok študentov z iných fakúlt, aby som si domyslel ako si ráno vyzeral!“ Severus ktorý doteraz vyzeral pomerne pobavene sa opäť naštval.

„A ja úprimne dúfam, že chápeš, aké nezodpovedné bolo to, čo si spravil!“

„Bolo?“ spýtal sa Harry neisto. „Teda jasné, porušil som pravidlá, bol som vonku po zákaze vychádzania a o tom alkohole ani nehovorím, ale... to sa deje takmer... no bežne. Hoci nie v takých rozmeroch.“ Bránil sa Harry a nechápal, prečo je Severus stále viac a viac naštvaný. Veď on sám to vedel najlepšie, keďže to bol väčšinou on, kto chytá opitých študentov po večierke.

„Hlúpe dieťa!“ zvolal Severus naštvane. „Ty si zjavne neuvedomuješ, že či sa ti to páči alebo nie, nie si ako všetci ostatný študenti. Povedz mi, vieš mi s istotou povedať, že tvoje obrany okolo mysle nepoľavili v dobe, keď si o sebe nevedel? Si si istý, že tebe a tvojim spolužiakom nehrozilo žiadne nebezpečenstvo?“

Ako ho Harry počúval, čoraz viac a viac bledol. Tak nad týmto skutočne uvažoval, čo bola ako si uvedomoval veľmi vážna chyba. Neváhal a začal kontrolovať svoje bariéry, vrstvu po vrstve. S úľavou zistil, že nenašiel jediné oslabené miesto. To ho napĺňalo nádejou, že večer nikomu žiadne skutočné nebezpečenstvo nehrozilo. Severus však ešte neskončil.

„A to dnešné vystúpenie na raňajkách? Uvedomuješ si, čo všetko si tým mohol spôsobiť?“

„Čo? JA.. ja som nič... Veď som ti už povedal, že som s tým nemal nič spoločné... teda, že som s tým nesúhlasil...“ bránil sa Harry.

„Úprimne Harry, nezáleží na tom, či si to čakal alebo nie... V skutočnosti nezáleží ani na tom, či s tým dievčaťom niečo máš.“ Severus už neznel tak nahnevane, skôr... znepokojene a veľmi vyčerpane. „V skutočnosti ide iba o to, čo si myslia ostatný. A zvyšok školy, slizolínčania predovšetkým. A tí si teraz myslia, že ty a tá malá Weasleyová tvoríte pár. A skús uhádnuť, čo spravia deti smrťožrútov s takouto informáciou?“  naliehal naďalej aj napriek tomu, ako vydesene sa Harry tváril.

„Chceš povedať, že on bude vedieť...“

 „Ver mi, už dnes večer bude mať Temný pán hneď z niekoľkých zdrojov informácie o tom, čo sa dnes ráno stalo.“ Uistil ho so zamračením Severus.

„Merlin, čo som to spôsobil?“ mrmlal Harry zdesene. „Ale v skutočnosti jej nič nehrozí, že nie?!“ uisťoval sa so zúfalou naliehavosťou.

„To ti žiaľ sľúbiť nemôžem. Rozhodne si na ňu upriamil jeho pozornosť. Obávam sa, že Weasleyovcom hrozí väčšie nebezpečenstvo ako kedykoľvek predtým. Našťastie je na Rokforte, kde jej reálne nebezpečenstvo nehrozí. Tí študenti zo Slizolínu, ktorý sú zo smrťožrútskych rodín ju možno budú sledovať viac ako doteraz, ale neodvážia sa jej ublížiť. Rovnako aj ten tvoj ryšavý kamarát. Horšie by to mohlo byť s tými Weasleyovcami, ktorým už Rokfort nemôže poskytnúť ochranu.“ Odpovedal mu Severus pričom sa zamyslene prechádzal po izbe. Keď sa nedočkal žiadnej reakcie, otočil sa k miestu, kde sedel Harry a z hrôzou sledoval, aký účinok mali jeho slová.

Harry sedel letargicky na kresle, kolená pritiahnuté k telu, pevne ovinuté rukami v obrannom geste. Pery sa mu pohybovali v tichom šepote a po tvári mu stekalo niekoľko osamelých sĺz. Keď sa k nemu Severus priblížil, rozoznal jeho slová.

„Merlin, nie...to nie. Nič sa im nemôže stať. Nie znovu. Nik ďalší... To nie...“ opakoval stále dookola.

„Harry, Harry! Musíš sa upokojiť!“ zvolal naňho Severus, no Harry akoby ho ani nepočul. Bolo mu jasné, že to v akom stave je teraz Harry je len a len jeho chyba. Nemal to na neho takto vybaliť. Ale on nikdy nebol obzvlášť citlivý, skôr zastával názor, že pravdu je treba povedať takú aká je. A Harry sa pýtal na jeho názor... A ten chlapec potreboval počuť pravdu, potreboval si uvedomiť, že všetky jeho činy budú mať následky. No bola hlúposť, že nesledoval akú reakciu jeho slová vyvolajú. Teraz bolo na ňom, aby svoje pochybenie napravil. No ako? Nevedel ako niekoho utešiť alebo upokojiť. Má ho objať? Dovolil by mu to Harry vôbec?  Zrazu akoby si spomenul na to, že je majster elixírov, privolal si zo skladu jeden upokojujúci elixír a posadil sa na opierku Harryho kresla. V upokojujúcom geste ho chytil za rameno a prinútil ho vypiť elixír. Zostal ho držať až dokým sa Harry nezačal upokojovať a potom s miernymi rozpakmi odišiel späť ku svojmu vlastnému kreslu.

„V poriadku?“ Odpoveďou mu bolo len neisté prikývnutie. „Ja, nechcel som ťa tak rozrušiť.“

„ Nie, mal si pravdu. Som hlupák. Neustále vystavujem svojich priateľov nebezpečenstvu.“ Harryho hlas znel vďaka elixíru neprirodzene pokojne. „Cez prázdniny som si sľúbil, že nezapríčiním smrť nikoho ďalšieho... A teraz som hlúpo ohrozil Ginny a jej rodinu... Čo som to za človeka?“

„Pre Salazara, o čom to hovoríš? Koho smrť si to mal akože zapríčiniť?“ spýtal sa Severus prekvapene.

„Siriusovu. Ale sľúbil som si, že už sa to viac nezopakuje.“

„Ako si prišiel na tak stupídne myšlienky? Blackova smrť rozhodne nebola tvoja vina. Ak chceš niekoho viniť, nech sa páči Lestrangeová je dobrý cieľ. Ale nie ty. Rozumieš?“ naliehal na neho Severus. Harry len trochu neisto prikývol.

„Fajn. Som rád, že sme si to vyjasnili. A teraz mi dovoľ trochu napraviť moju chybu. Nemal som byť na teba tak prísny. Veď ja viem, že nechceš nikomu ublížiť...“

„Nie, bolo správne, že si mi to povedal. Potreboval som to počuť, aby som svoje chyby neopakoval.“

„Viem že nebudeš. A pre Weasleyovcov sa toho moc nemení. Všetci dospelý členovia rodiny sú skúsený členovia rádu, ktorý vedia ako sa majú o seba postarať. A ak by sme vedeli o nejakom bezprostrednom nebezpečenstve, sme pripravený ukryť ich na Grimmauldovom námestí.“

Harry sa na neho vďačne pousmial. Zjavne to bolo to, čo potreboval počuť. Severus videl, že sa Harry konečne trochu uvoľnil a tak sa rozhodol naviesť jeho myšlienky iným smerom. Nasadil pohoršený výraz a vážnym tónom sa spýtal: „Tak mladý muž, ako je to medzi tebou a slečnou Weasleyovou?“

Harry najprv pri pohľade na jeho tvár vyprskol smiechom, potom však zvážnel a strápene povedal: „Nič medzi nami nie je. Skutočne.“

„Skutočne? Slečna Weasleyová si zrejme myslí niečo iné.“ Poznamenal Severus neskrývajúc svoje pobavenie.

„Asi máš pravdu. Ale netuším ako na niečo také prišla. Večer som s ňou vraj dosť tancoval, ale ja som za tým nikdy nič nevidel. Ona je pre mňa ako sestra...“

„Tak by si jej to mal povedať. Bude to tak lepšie pre vás oboch.“

Potom už ani jeden nič nepovedal. Severus rozmýšľal o ich rozhovore a Harry rozmýšľal o všetkom čo sa od včera stalo. Domáci škriatok im medzičasom doniesol čaj, ktorý teraz obaja ticho popíjali.

Harry po celý čas uvažoval o tom, či by sa mal Severusovi zdôveriť s tým, čo sa udialo včera v riaditeľni. Rozhodol sa, že mu to povie. Predsa, Severus už o jeho pochybách voči riaditeľovi vedel. A potreboval niekoho, kto by ho vypočul a povedal mu svoj názor.

S povzdychom povedal: „Včera som bol u riaditeľa.“ To okamžite upútalo Severusovu pozornosť.

„Vyžiadal si moju prítomnosť, pretože mi chcel niečo ukázať. Vraj nám to... pomôže pri boji s Voldemortom. On mi ukázal spomienku... bolo to divné. Videl som jeho rodinu. Otca, matku, strýka a starého otca. Bolo to desivé. Vyvolávalo to vo mne podivné emócie, ktoré som nedokázal vysvetliť. Akoby boli i neboli moje.“

Severus sa zatváril znepokojene. „To by nemalo byť možné. Mysľomisa by nemal nijako ovplyvňovať tvoje vlastné emócie.“

„Myslíš si, že je na vine to moje spojenie s Voldemortom?“ spýtal sa Harry s obavou.

„Neviem. Rozhodne to nie je prirodzené. Ty sa s tým však neznepokojuj a nechaj to na mňa. Skúsim o to niečo vypátrať.“

„Dobre...“ súhlasil Harry váhavo.

„To nie je všetko, však? Stalo sa tam ešte niečo.“ Hádal Severus pri pohľade na Harryho.

„Uhm... tá spomienka bola znepokojujúca, ale najhorší bol riaditeľ. Keď som odchádzal z riaditeľne, on... on na mňa ... zaútočil.“ Priznal Harry rozzúrene.

„Čože?!“ zvolal Severus prekvapene.

„Naozaj, pri odchode na mňa zavolal a keď som sa na neho pozrel, tak na mňa použil Legilimeciu.“

Severus po tom vyhlásení naštvane vyskočil z kresla. „To spravil? Ako sa opovažuje? Ja toho starca zabijem!“

„Hej tiež by som to rád spravil. Našťastie sa cez moje obrany nedostal. Okamžite som ho vypudil. A vieš čo spravil? On sa normálne usmial a robil akoby sa nič nestalo. A dnes ráno? Vyzeral, že vôbec neľutuje to čo spravil. Len sa na mňa spokojne usmieval akoby som mu spravil obrovskú radosť...“ pokračoval Harry ďalej. Potom sa však zarazil akoby ho niečo napadlo. „Myslíš, že by to mohol byť nejaký jeho podivný test? Že ma len... testoval?“

„Možno,“ pripustil Severus zdráhavo, no vyzeral podobne skepticky ako Harry. „Riaditeľ je dosť šialený na to, aby to skutočne mohol spraviť. Ale odteraz si v jeho blízkosti dávaj sakramentský pozor. Je ti to jasné?“ Harry mu súhlasne prikývol. Ostatne to mu ani hovoriť nemusel.

„Ja som už povedal všetko čo som chcel... Ak už nemáš nič na srdci, mal by si už radšej ísť. Za chvíľku je obed a tvoji priatelia už sú istotne nervózny z toho kde si.“
„Čo, to je už toľko? Máš pravdu, musím už ísť. Vďaka za rozhovor, myslím že som to skutočne potreboval.“ Rozlúčil sa Harry s úsmevom. Potom rýchlo prekĺzol cez dvere a ponáhľal sa do Veľkej siene, aby prišiel načas na obed. Mysľou mu pritom bežali myšlienky na rozhovor, ktorý práve absolvoval so Severusom. Uľavilo sa mu, že sa mu mohol zdôveriť so svojimi starosťami ohľadom riaditeľa. Taktiež mu bol vďačný za to, že ho upozornil na možné dôsledky jeho nočného hýrenia. Nebolo to príjemné, ale skutočne si to potreboval uvedomiť. Bol natoľko ponorený do svojich úvah, že si ani nevšimol  postavu pohybujúcu sa za jeho chrbtom. Práve bežal hore schodmi, keď ho do chrbta trafila kliatba....