Harry Potter Slash poviedky

Harry začal pomaly naberať vedomie, no ešte sa necítil na to, aby otvoril oči. Hlavou mu pulzovala tupá bolesť, ktorá mu bola povedomá z predchádzajúceho rána. To ho priviedlo k myšlienke, že opíjať sa dva dni po sebe asi nie je úplne najlepší nápad. Posteľ sa mu zdala nezvykle tvrdá a tak sa nepohodlne zamrvil. Toho pohybu ihneď ľutoval, pretože odozvou mu bola náhla bolesť celého tela. Zmetene sa zamyslel nad tým, s kým že sa to včera pobil. Najmä keď si vôbec nepamätal, že by niečo pil...

Ako sa postupne preberal, uvedomoval si čím ďalej tým viac svoje okolie. V nose ho zaštípal dôverne známy pach dezinfekcie. Navyše tu bola ruka, ktorá neisto spočívala na tej jeho. Keďže sa mu bežne nestávalo, že by sa u nich v izbe bežne budil s niekým, kto by ho držal za ruku, odvodil si, že musí byť na ošetrovni. S námahou otvoril oči a prekvapilo ho, že vonku je tma, hoci v diaľke už začínalo vychádzať slnko. So záujmom sa pozrel vedľa postele, pretože ho zaujímalo, kto ho držal za ruku. Nedokázal si totiž predstaviť čo by sa mu muselo stať, aby tam madam Pomfreyová nechala cez noc jeho spolužiakov. Napriek stuhnutým svalom otočil hlavu a napriek rozostrenému zraku prekvapene zistil, že vedľa neho sedí strhane vyzerajúci Severus, ktorý neprítomne hľadel pred seba, takže si Harryho prebudenie vôbec nevšimol.

„Eh, čo som spravil tentoraz?“ zašepkal Harry chrapľavo.

Severus sa pri nečakanom zvuku strhol a rýchlo stiahol svoju ruku z tej Harryho. Až potom na neho upriamil svoj pohľad, pretože si uvedomil, že to práve prehovoril on. Stálo ho veľa úsilia, aby nevyskočil a namieste Harryho neobjal. Nakoniec sa prinútil zostať ďalej sedieť, no výraz jeho tváre jasne hovoril o úľave, ktorú práve zažíva. Aby trochu zakryl svoje dojatie, otočil sa k nočnému stolíku a zobral z neho mladíkove okuliare. Harry sa po ne chcel okamžite natiahnuť, no len čo pohol rukou, bolestne zastonal. Severus sa pri tom pohľade taktiež strhol a radšej mu tie okuliare sám nasadil.

Potom mu s čo najneutrálnejším výrazom odpovedal: „Predpokladám, že si spadol zo schodov... Rád by som povedal, že je smutné, keď človek v tvojom veku nevie ani normálne chodiť, nanešťastie si v tom bol tento krát nevinne. Takže, aby som odpovedal na tvoju otázku, nespravil si nič- bol si cieľom útoku.“ 

Harry sa nad jeho odpoveďou pobavene uškrnul. Do nedávna by sa nad podobnou odpoveďou naštval a pravdepodobne by Chrabromil pripravil o značné množstvo bodov po tom, ako by odvrkol niečo na svoju obhajobu. Teraz už však Severusa poznal dostatočne dobre na to, aby si jeho odmeranú odpoveď nezobral osobne. Ostatne, on si veľmi dobre všimol jeho výraz po tom, ako si všimol, že sa zobudil. Predsa len však ostal prekvapený z toho čo sa dozvedel. Bol terčom útoku, tu na Rokforte? Teda, nie že by sa to nestalo už predtým, ale aj tak... rozhodne to nebolo nič obvyklé.

„A kto na mňa zaútočil?“ spýtal sa zamračene. Neraz sa stalo, že po potýčke so Slizolínčanmi musel buď on alebo niekedy aj viacero jeho spolužiakov vyhľadať madam Pomfreyovú, aby odstránila nejedno nepríjemné prekliatie. Ale väčšinou si aspoň pamätal, z akého dôvodu musel na ošetrovňu ísť. Teraz si nedokázal vybaviť nič mimo toho, ako sa od Severusa ponáhľal na obed.

„Draco Malfoy,“ zodpovedal jeho otázku Severus a tváril sa pri tom ako nejaký starobylí boh pomsty.

„Nepamätám si to,“ priznal Harry zmätene. „Čo sa stalo? A prečo ma bolí celé telo?“ Než však stihol Severus odpovedať, Harry zavrel oči a neprirodzene stuhol.

Kedysi to bolo náročné, no dnes už svoje štíty kontroloval podvedome. Preto zdesene stuhol, keď si uvedomil, že sú všetky jeho štíty dolu. Ihneď ich začal budovať späť, avšak vzápätí stým opäť prestal. Bolo to takmer nebadateľné, niekto cudzí by si to ani nevšimol, lenže toto bola jeho myseľ a on ten nepatrný rozdiel vnímal. Závan vedomia, veľmi podobný ako to jeho a predsa iné... vnímal to zreteľne. Musel sa intenzívne snažiť, aby okamžite nevyhnal svoje obrany na maximum. To by nebolo dobré, najprv sa musel zbaviť neželaného návštevníka. Čo najnenápadnejšie začal koncentrovať mágiu, aby vypudil Voldemorta, ktorý sa snažil usídliť  jeho mysli.

Pripravený k útoku a najmä k obrane, ktorú by potom mohol potrebovať vypustil všetku svoju nahromadenú mágiu s jediným cieľom- vyhnať neželané vedomie zo svojej mysle. Voldemort útok nečakal, zjavne bol presvedčený o tom, že zostal nespozorovaný a preto sa ani nebránil. Harry už mal obrany v plnej sile tam kde mali byť, keď prišiel prvý Voldemortov útok. Pri jeho úsilí ubrániť sa tvrdým útokom mu po tvári začal stekať pot. Útok neustával a Harry začínal cítiť, že jeho sily ubúdajú. Vedel že práve teraz nemá dostatok síl na to, aby ešte dlhšie udržal Voldemorta mimo svoju myseľ.

Pri náhlej spomienke na boj na ministerstve sa rozhodol zmeniť taktiku. Najprv privolal čo najviac svojich šťastných spomienok- na priateľov, na rodičov, na Severusa. Sústredil sa na všetko to šťastie a lásku čo ku nim cítil a keď si bol istý, že je jeho myseľ plná týchto pocitov, nechal svoje štíty padnúť. Voldemort do jeho mysle okamžite vtrhol, no len čo bol zahltený všetkými tými citmi stiahol sa a Harryho myseľ opustil. Mladík na nič nečakal a znovu povolal svoje ochrany. Následne ešte chvíľu vyčkával, či nepríde ďalší útok. Keď si už bol istý, že ďalšie nebezpečenstvo nehrozí, opustil svoju myseľ a pozrel na Severusa, ktorý ho s neskrývanou obavou pozoroval.

„Voldemort,“ vysvetli Harry zadýchane. „Moje obrany museli po tom útoku padnúť. Keď som si to uvedomil, chcel som ich znovu vystavať, ale... cítil som, že niečo je nesprávne. Snažil sa svoju prítomnosť maskovať, ale ja som ho spoznal. Vypudil som ho, ale on opäť zaútočil.“ Harryho dych sa postupne upokojoval. Smutne sa usmial a povedal: „Vyzerá to, že Voldemort stále neznesie žiadne pozitívne pocity.“

Ako sa postupne upokojoval po práve prežitom útoku, uvedomil si jednu vec. „Myslíš, že mohol vidieť moje spomienky? Kým som bol v bezvedomí?“ Spýtal sa Harry zdesene. Mohol Voldemort zistiť pravdu o ňom a Severusovi?

 Severus okamžite pochopil Harryho obavy a upokojujúco pokrútil hlavou. „Je to podivné ale na rozdiel od spánku, kým si v bezvedomí, tvoja myseľ je prirodzene chránená pre Legilimenciou.“

„Určite?“

„Áno, nemusíš sa báť. Temný pán mohol zachytiť jedine to, čo sa udialo po tom ako si sa zobudil a aj to je otázne. Som si takmer istý, že má aj inú prácu ako neustále sledovať či je tvoja myseľ chránená.“

„Uf, tak to je myslím dobré... vážne by som neprežil, ak by ti Voldemort ublížil iba kvôli mne. Aj tak ma desí fakt, že nevieme čo chystá. Od toho boju na ministerstve som o ňom nič nepočul. Dialo sa niečo zaujímavé?“ spýtal sa Harry zaujato.

„Nie, popravde ma odvtedy ani raz nepovolal... to ťa však teraz absolútne nemusí trápiť. Ty sa musíš predovšetkým čo najrýchlejšie zotaviť.“

„Samozrejme,“ odfrkol si Harry. Potom sa na chvíľu zamyslel a so záujmom sa spýtal: „Keď sme už pri tom zotavovaní... Ako to, že tu už nie je madam Pomfreyová? Inokedy je pri mne v okamihu, ako sa zobudím.“

„Zrejme to bude tým, že som jej kúzla zrušil. Nemôžem riskovať, že by ma tu našla...“

Harry chápavo prikývol. „Och, pre ten útok si sa k tomu nedostal... čože mi to ten Malfoy spravil?“

Severusova tvár sa skrivila hnevom v okamihu, keď zaznelo meno blonďavého Slizolínčana:  „Ten malý... fagan,“ na moment zarazil, akoby hľadal vhodné slovo na označenie mladého aristokrata, „na teba použil potkýnacie zaklínadlo, práve keď si bol na schodoch. Ten hlupák ťa mohol pokojne zabiť! Potom zbabelo ušiel a teba nechal krvácajúceho s niekoľkými zlomeninami pokojne ležať pod schodmi.“

Harry pocítil morbídne pobavenie pri myšlienke, že jeho spolužiakovi sa takmer podarilo to, o čo Voldemort snaží už odkedy sa narodil. Pri pohľade na zúriaceho Severusa ho však všetko pobavenie prešlo.

„Som v poriadku. Ako som sa potom dostal na ošetrovňu? A ako si prišiel na to, že to spravil Malfoy?“

„Išiel som na obed, keď som si všimol Malfoya, ako niečo rozrušene vysvetľuje svojim spolužiakom. Vzhľadom na to, že už bolo dosť hodín a oni mali byť po správnosti dávno na obede, neodolal som a nenápadne som sa ku nim priblížil aby som si vypočul ich rozhovor. Z toho som si vypočul dosť Malfoyov hysterický záchvat o tom, že ťa asi zabil... Takže som sa ponáhľal a našiel ťa ležať pod schodmi. Patronom som privolal Poppy a tá už sa o teba postarala. Musím ti povedať, všetkých si nás riadne vydesil. Dnes je už nedeľa, bol si skoro deň v bezvedomí.“

Hoci sa Harrymu uľavilo, že sa ho Malfoy pravdepodobne nesnažil zabiť, bol na neho skutočne naštvaný. To je to skutočne až taký zbabelec, že na neho musí útočiť od chrbta a navyše na schodoch? To ho vtedy vo vlaku na začiatku roka vydesil natoľko, že nie je schopný postaviť sa mu tvárou v tvár?

„Ako si ho potrestal?“ spýtal sa Harry tvrdo. Dúfal, že bude Malfoy za svoju zbabelosť pykať. Severus sa podivne zamračil, než naštvane zavrčal: „Nijako. Nemohol som,“ bránil sa rýchlo, keď si všimol mladíkov neveriacky pohľad. „S mojou reputáciou a tetovaním na ruke som v skutočnosti nemohol nič spraviť a ty ani netušíš, ako veľmi ma táto skutočnosť štve.“ Potom sa zatváril trochu neveriacky, jeho hlas však prezrádzal isté zadosťučinenie. „Avšak v tomto prípade prekvapil riaditeľ. Prišiel spolu s madam Pomfreyovou, takže ťa videl tak, ako som ťa našiel aj ja. Ver mi, nebol to pekný pohľad. Tak rozzúreného som ho asi ešte ani nevidel. Ale nebol to len hnev... myslím, že sa o teba skutočne bál. Keď som mu povedal, že to spôsobil Malfoy, ihneď si ho dal povolať do riaditeľne. Odobral mu postavenie prefekta, dostal zákaz hrať metlobal do konca školského roka, do Vianoc má zakázané výlety do Rokvillu a mesiac trvajúci trest. Samozrejme že Slizolín prišiel o všetky body, ktoré od začiatku roku stihol nazbierať.“ Pri poslednej vete sa síce netváril až tak nadšene –predsa len, jeho fakulta sa tým prepadla na koniec súťaže- no ako vo svojom rozprávaní pokračoval, jeho tvár prezrádzala jasnú spokojnosť. „Riaditeľ Malfoyov trest oznámil včera po večeri. Niektorým tvojim spolužiakom sa to však nezdalo dostatočné a tak si to s Malfoyom vydiskutovali pekne ručne – stručne. V skutočnosti pán Malfoy leží len o dve postele vedľa teba.“

V tom okamihu sa už usmieval aj Harry. Vedel si to veľmi živo predstaviť. Napriek tomu sa mu zdal Severus až podozrivo spokojný.

„Ten, kto tú bitku prerušil si bol ty, však?“ spýtal sa ho podozrievavo.

„Iste,“ pritakal Severus spokojne. „A náramne som si to užil... spomenul som už, že Chrabromil sa bodovo vyrovnal Slizolínu?“

Harry ho ešte chvíľu prepaľoval pohľadom, no nakoniec len pobavene zavrtel hlavou. Snape hold zostane Snapeom. Bolo by naivné myslieť si niečo iné.

Rozľahlo sa medzi nimi príjemné ticho, ktoré však bolo čoskoro prerušené. Severus znenazdajky sykol od bolesti a inštinktívne si zovrel ľavé predlaktie. Harry na neho uprel zdesený pohľad. Severus bol predvolaný.

„Neboj sa o mňa. Nič o nás nevie, zrejme len chce informácie o tom, čo sa ti stalo. Pokús sa opäť zaspať, potrebuješ to. Och a aby som nezabudol, vypi elixíry čo sú na stole. Uľavia ti od bolesti a zrýchlia tvoju regeneráciu.“ Prikázal  mu ešte rýchlo Severus. Zintenzívnejúcejšia sa bolesť mu však neposkytovala nadbytok času. Musel ísť, preto zrušil kúzlo súkromia, ktoré použil už pri svojom príchode na ošetrovňu, na seba použil zastieracie kúzlo, keby Draco náhodou nespal a nečujne vykĺzol z ošetrovne.

Harry si trochu hystericky odfrkol. Zaspať? To bolo to posledné, čo chcel teraz spraviť. Najradšej by sa ihneď rozbehol rovno za Severusom, ale zistil, že nie je schopný sa ani len poriadne posadiť. Preto sa s obavami natiahol po fľaštičky s elixírmi a dúfal, že mu pomôžu. Ani ich bližšie neskúmal a rýchlo ich vypil. Potom sa frustrovane zaboril do vankúša, pretože už sa viac nedokázal udržať v sede a rozmýšľal o tom, čo sa práve stalo. Čo všetko stihol Severus povedať pred tým, ako si Harry uvedomil Voldemortovu prítomnosť vo svojej mysli? Ak sa dnes Severusovi niečo stane, bude to len jeho chyba... Zdesene si uvedomil, že už znovu hrozí, že stratí niekoho blízkeho. Napriek chmúrnym myšlienkam ho dostihla únava a on sa ponoril do nepokojného spánku.

***

Prebral ho zvuk ráznych krokov. Záves okolo jeho postele bol zatiahnutý a tak na návštevníka nevidel, avšak tie údery palice o zem mu boli dobre známe. Rovnako ako arogantný hlas, ktorý sa vzápätí ozval. Ihneď rozoznal Luciusa, ktorý sa už opäť vyhol zatknutiu a zavretiu v Azkabane.

„Draco.“

„Otče.“

„Čo robíš na ošetrovni? A ako si mohol byť taký idiot, že si spravil takú hlúposť? Vieš aké to mohlo mať pre teba aj celú rodinu následky? Rozmýšľal si o tom? Riaditeľ sa ťa dokonca snaží podmienečne vylúčiť. To sa mu síce nepodarí, o to som sa už u zvyšku školskej rady postaral, ale aj tak si mi spôsobil hromadu problémov. Ver, že trest ťa neminie synu. Teraz sa však rýchlo obleč, odchádzame.“ Ku koncu sa jeho hlas zafarbil podivnou emóciou. Keby sa nejednalo o Malfoya staršieho, Harry by si myslel, že to bol strach.

 A zrejme si to myslel aj mladý Malfoy, pretože roztraseným hlasom sa spýtal: „Otče, k-kam ideme?“

„Obliekaj sa! Na otázky nie je správny čas ani miesto. Riaditeľ sprístupnil krb v Pomfreyovej kancelári tak si pohni.“

Ďalej Harry počul už len kroky smerujúce do kúpeľne. Vzápätí sa však ozvali aj ďalšie kroky, ktoré sa čoraz viac približovali k jeho posteli. Rýchlo zavrel oči a pokúsil sa upokojiť dych, aby nikto neprišiel na to, že počul čo sa tu práve udialo. Záves okolo jeho postele sa odtiahol, avšak vzápätí na ošetrovňu pribehla madam Pomfreyová a autoritatívnym hlasom zvolala: „Pán Malfoy, poprosím vás, aby ste nevyrušovali ostatných pacientov. Krb v mojej kancelárií už je prepojený s tým U troch metiel. Na svojho syna môžete počkať vedľa.“ 

„Iste,“ odpovedal Malfoy mrazivým tónom. Záves okolo Harryho postele sa opäť zatiahol a so vzďaľujúcimi sa krokmi si mladík s úľavou vydýchol.

 Keď už nehrozila žiadna nevítaná návšteva, mohol v pokoji uvažovať o tom, čo si vypočul. Skutočne chcel riaditeľ mladého Malfoya za ten útok vylúčiť? Severus síce hovoril, že keď sa to riaditeľ dozvedel tak zúril, ale aj tak... vylúčenie už znie tak...definitíve. A Harry veľmi dobre vedel, že v minulosti riaditeľ odpusti už aj vážnejšie prehrešky. Napríklad to, ako sa Sirius pokúsil nalákať Severusa do Škriekajúcej búdy práve v ten večer, keď sa tam Remus menil na vlkolaka...

Takže čo to teraz znamená? Riaditeľovi zrejme skutočne záležalo na jeho bezpečí. Ostatne, ak riaditeľ verí tomu hlúpemu proroctvu, tak si myslí že Harry je pre nich jediná nádej... Nad tou myšlienkou sa smutne pousmial. Skutočne rád by vedel, čo si o tom proroctvo riaditeľ myslí. A čo si myslí o ňom. Aké má s ním plány? Avšak to čo sa dnes dozvedel mu dávalo nádej, že riaditeľ nie je až tak zlý ako si o ňom v poslednej dobe myslel. Dokonca bol ochotný uveriť aj tomu, že ten riaditeľov útok na jeho myseľ bol len nejaký test. Riaditeľ bol predsa len dosť vyšinutý na to, aby náhodný útok považoval za dobrý nápad.

Taktiež ho zaujímalo, kam to vlastne ide Malfoy. Možno pre neho pripravili nejakú súkromnú oslavu za to, že sa mu takmer podarilo zabiť Harryho Pottera? Možné to bolo, ale Harryho aj tak trochu miatlo to znepokojenie, ktoré začul v hlase Malfoya staršieho. Nech už išli kamkoľvek, minimálne on z toho veľkú radosť nemal... Keby tu bol aspoň Severus, ten by možno mal nejaký nápad.

A keď už uvažoval o Severusovi... opäť ho dostihli jeho obavy. Je v poriadku? Neublížil mu Voldemort? Je možné, že by už bol späť na hrade? Keby mal svoju mapu, nemusel by sa týmito otázkami trápiť.  

V Skutočnosti ho samého prekvapilo, ako veľmi sa o toho sarkastického muža bál. Síce o ňom reálne neuvažoval ako o otcovi, ale podvedome ho už tak dávno bral. Vlastne od okamihu ako sa s tou informáciou zmieril. Rešpektoval ho a záležalo mu na ňom. Vlastne, ako nad tým teraz uvažoval, mal ho skutočne rád. Stal sa pre neho oporou a bol jediným dospelým, ktorého považoval za rodinu. Kedysi, keď nastúpil na Rokfort, zaujal toto miesto riaditeľ. Ten milí a usmievaví starec tu bol pre neho keď sa bál, keď potreboval poradiť alebo zachrániť pred tým nenávistným učiteľom elixírov. Bolo vlastne celkom zábavné, ako sa role týchto dvoch mužov teraz vymenili. Teraz to bol práve Severus za kým išiel, keď potreboval radu, alebo sa len potreboval zdôveriť so svojimi obavami, najmä ak sa jednalo o jeho obavy spojené s riaditeľom.

Nevedel si ani len predstaviť, že by teraz o Severusa prišiel. Rozhodol sa, že musí čo najskôr zistiť, či sa už vrátil a či je v poriadku. Odhodlane sa posadil a s úľavou zistil, že elixíry skutočne vykonali svoju prácu a on už takmer žiadnu bolesť necíti. Zo stolíka vzal svoj prútik a pomocou kúzla zistil, že je len niečo po siedmej. Takže odkedy bol po prvý raz hore nemohlo ubehnúť viac ako dve hodiny. Uvažoval, kedy by ho sem asi tak mohli prísť pozrieť jeho kamaráti. Požiadal by ich, aby mu priniesli nejaké jeho veci, najme záškodnícku mapu. Avšak nemyslel si, že by sem prišli ešte pred raňajkami a to bolo ešte príliš veľa času. Rozhodol sa, že si po svoje veci radšej pôjde sám a keď už bude vo svojej izbe, mohol by tam pravdepodobne aj chvíľu ostať.

S týmto rozhodnutím sa postavil, len aby si musel opäť sadnúť, pretože ho premohla náhla slabosť. Na to zareagovali monitorovacie kúzla a vzápätí sa k nemu privalila madam Pomfreyová.

„Pán Potter! Kam si myslíte, že idete? Môžem vám zaručiť, že minimálne dnes ošetrovňu určite neopustíte,“ napomínala ho nahnevane.

„To nemyslíte vážne,“ zvolal Harry dotknuto. „Veď mi už vlastne nič nie je. Pokojne môžem ísť na raňajky a potom, ak vás to upokojí, môžem zvyšok dňa stráviť v spoločenskej miestnosti.“ Snažil sa ju ďalej presvedčiť Harry. Madam Pomfreyová však bola neoblomná.

„Iste, iste. Nič vám nie je. A preto vám tu od námahy steká pot z čela a musíte sa pridŕžať postele, len aby ste nespadli. Tie rozprávky o tom ako ste v poriadku si radšej nechajte pre niekoho iného. Teraz môžete ísť maximálne na toaletu... ak to teda zvládnete. Potom si sem opäť pekne ľahnete a budete odpočívať. A ak budem s vaším stavom spokojná, zajtra pred raňajkami vás prepustím.“ A s tým rozhodnutím odišla preč.

Harry si povzdychol. Vedel že by bolo zbytočné vzdorovať. Preto poslúchol príkazy, s námahou použil záchod a vrátil sa späť do postele. Najradšej by zaspal, avšak obavy ktoré ho zmáhali mu to neumožnili. Keď ho madam Pomfreyová prišla asi po pol hodine skontrolovať a zistila že nespí, doniesla mu ľahké raňajky. Harry ich bezmyšlienkovite zjedol a ani si nevšimol elixíru ktorý bol primiešaný vo vode. Spánok ho teda našiel absolútne nepripraveného.

Opäť sa zobudil až o niekoľko hodín, keď pri ňom sedeli Ron s Hermionou. Keď ich uvidel, potešene sa usmial. Oboch uistil, že je už v absolútnom poriadku a zostať tu musí len kvôli neústupnosti miestnej zdravotníčky. Ron ho sústrastne potľapkal po ramene a Hermiona len pretočila oči. Harryho odpoveď presne očakávala.

Obaja mu potom dopodrobna rozpovedali čo sa dialo minulý deň. Ron mu s radosťou do posledného detailu prerozprával, akú nakladačku to Malfoy dostal od chrabromilčanov. Harry sa pri tom popise navonok  pobavene usmieval, avšak v skutočnosti až tak pobavený nebol. Až príliš mu to totiž pripomenulo Jamesa a Siriusa a to, ako vždy v presile napádali Severusa. Ani Hermiona z toho popisu nebola práve nadšená a neustále opakovala, ako prišli o všetky body.

Potom sa presunuli na ďalšie témy a Harry si musel pobavene odfrknúť, keď mu Hermiona priniesla jeho tašku s učebnicami a prázdnymi pergamenmi. Nechcel to nahlas priznať, ale bol jej za to vďačný. Vedel, že ak sa zamestná učením a úlohami, nebude musieť toľko uvažovať o iných veciach.

Čoskoro už však museli Ron aj Hermiona odísť. Harrymu sa ešte pred ich odchodom podarilo nenápadne zistiť, že Malfoy ani Severus sa na raňajkách neobjavili. Taktiež ich požiadal, či by mu nepriniesli jeho plášť a mapu. Pri tej žiadosti sa Hermiona pobúrene mračila z predstavy, načo by tie predmety Harry potreboval a Ron na neho sprisahanecky žmurkol. Vedel, že minimálne na neho sa môže spoľahnúť, že mu požadované predmety prinesie.

Potom už však osamel a myšlienky mu opäť zablúdili k Severusovi. Harry dúfal, že by za nim prišiel po tom čo sa vráti od Voldemorta. Avšak bola tu možnosť, že potom čo sa vráti, nebude v stave aby za ním prišiel. Alebo možno... možno sa ani nevráti....avšak o tom nechcel ani uvažovať. Potom tu bol ešte fakt, že Severus sa tu nemohol len tak z ničoho nič objaviť. Bolo by to príliš podozrivé...

A tak kým čakal na to, aby mu Ron priniesol mapu, prišiel na to, ako tento problém vyriešiť. Zobral brko a pergamen a rýchlo pre Severusa napísal odkaz:

Keď sa vrátiš, prosím pošli mi odkaz. Potrebujem vedieť, že si sa vrátil v poriadku. Zavolaj Dobbyho, ten mi tvoj odkaz doručí.

Potom zavolal Dobbyho, ktorý bol nadšený z toho, že mu môže pomôcť. Poprosil ho, aby odkaz nechal v komnatách profesora Snapea na mieste, kde ho určite nájde. Škriatok len šťastne pritakal a s ďalšími nekončiacimi ódami na láskavého pána Harryho sa vydal splniť svoju úlohu.

Harry bol vďačný za chvíľkové rozptýlenie v podobe trochu bláznivého škriatka. A s vedomím, že vykonal všetko čo mohol sa pustil do učenia.

***

Odkaz od Severusa mu Dobby doručil chvíľu pred obedom. Harry si ho nedočkavo prevzal a ihneď si ho prečítal.

Som späť a v poriadku. Len nechápem, prečo si nepoužil galeón.

Harryho ihneď poliala horúčava a mal čo robiť, aby si o niečo neudrel hlavu. Bola taký idiot! Na to, že mohol Severusovi nechať odkaz pomocou galeónu ani nepomyslel. Rýchlo prezrel veci, ktoré mal na ošetrovni a skutočne na stolíku našiel aj spomínaný galeón. Musel ho tam dať Severus, keď tu za ním v noci prišiel. Venoval krátku myšlienku tomu, že by ho mal nosiť niekde inde ako vo vrecku svojho hábitu a potom si ho už s očakávaním prezrel. Ako tušil, skutočne tam bola krátka správa, v ktorej mu Severus dával vedieť, že v noci za nim opäť príde.

Zvyšok dňa mu už ubehol rýchlo. Obed zjedol s oveľa väčšou chuťou ako predtým raňajky. Jeho zlepšenie nálady postrehli aj Ron s Hermionou, keď mu po obede priniesli plášť a mapu o ktoré ich žiadal. Informovali ho o tom, že Snape aj Malfoy sa už obeda zúčastnili, hoci sa obaja tvárili akosi divne. Ron to samozrejme nezabudol okomentovať s tým, že pravdepodobne chystajú nejaký plán na ovládnutie hradu.

Keď sa zvečerilo, obaja museli odísť a Harry osamel. Keďže sa Malfoy na ošetrovňu nevrátil, bol tu Harry teraz úplne sám. Najradšej by tiež odišiel, teraz sa už skutočne cítil dobre, ale vedel že cez bedlivo ho strážiacu čaromedičku by sa nedostal. Plánmi na útek sa našťastie nemusel zaoberať dlho, pretože už čoskoro prekĺzol na ošetrovňu Severus.

Harry sa natešene usadil a pozorne ho sledoval. Severus bol možno trochu bledší ako obvykle ale inak nejavil žiadne známky zranení.

„Tak čo sa tam dialo?“ vyhŕkol Harry netrpezlivo.