Harry Potter Slash poviedky

Harry zostal na mladého slizolínčana prekvapene pozerať. Nedokázal uveriť tomu, že má toľkú drzosť ho po tom všetkom žiadať o rozhovor. Napriek tomu k svojmu veľkému prekvapeniu zistil, že by si rád vypočul, čo mu chce Malfoy povedať. Veď by vďaka tomu možno mohol uhádnuť, čo Voldemort plánuje...

„Nech sa ti páči, hovor.“ Vyzval ho Harry chladne, pričom udržoval nezaujatý výraz.

„Tu nie...“ blondiak namáhavo prehltol. „Niekde o samote.“

Harry okamžite zostražitel. Rozhodne nechcel byť s Malfoyom sám hocikde, nie to ešte v nejakej zašitej miestnosti, kam by ho pravdepodobne odviedol.  Navyše si veľmi dobre uvedomoval nebezpečenstvo, ktoré by mu mohlo hroziť. Veď len včera bol Malfoy na audiencií u Voldemorta.

V minulosti by zrejme dlho neváhal a mladého Slizolínčana bez rečí nasledoval. Zvedavosť bola vždy jednou z jeho najväčších slabín. Avšak dnes, poučený všetkými zlými skúsenosťami, ktorých za jeho šestnásť rokov života skutočne nebolo málo, stále váhal. Potreboval dať niekomu vedieť. Ak by sa mu aj náhodou niečo stalo, musel tu byť niekto, kto by vedel kde hľadať. Dokázal by sa spojiť so Severusom? Mentálnu komunikáciu už mali natrénovanú aj odskúšanú, avšak iba v rámci jednej miestnosti. Bola určená primárne na krátke vzdialenosti a tak im ani nenapadlo skúšať jej limity. Harry rýchlo uvažoval o tom, či má nejakú inú možnosť.

„Potter, prosím. Je to... skutočne dôležité.“ Ozval sa Malfoyov trasľavý hlas. Harry sa na neho prekvapene pozrel. Blonďavý chlapec vyzeral nervózne ba až vystrašene. Bál sa toho, aký trest by nasledoval, ak by Harryho nenalákal tam, kam mal? Napriek tomu, že v Harrym všetko bilo na poplach, trochu váhavo prikývol na súhlas.

„Kam chceš teda ísť?“ spýtal sa ho s hranou sebaistotou.

„Nevyužívaná miestnosť vedľa chlapčenský toaliet.“

„A nemohli by sme zostať tu? Stačí použiť kúzlo proti odpočúvaniu.“ Navrhol Harry nádejne.

Bez toho aby mu odpovedal, vydal sa Malfoy na cestu. Harry ho s menším bezpečnostným odstupom váhavo nasledoval.  

Bol vďačný za to, že Malfoy mlčí, pretože sa aspoň mohol sústrediť. Keďže nevymyslel žiaden iný spôsob, rozhodol sa, že sa pokúsi poslať správu Severusovi. Dúfal, že už bude dostatočne blízko na to, aby jeho správu dokázal počuť.

 Ehm, idem do tej prázdnej miestnosti vedľa chlapčenský toaliet, neďaleko Veľkej siene.

Správu sa rozhodol viac nešpecifikovať. Pre prípad, že by tu bol niekto, napríklad Dumbledore, ktorý by ju dokázal zachytiť. Skutočne netúžil po tom, aby ho ten starý dedo špehoval. Teraz mu už len zostávalo dúfať, že ho Severus počul. Na raňajky chodil skoro, takže by už mohol byť dostatočne blízko na to, aby správu zachytil.

Medzičasom už stihli prísť k cielenej miestnosti. Malfoy bez zaváhania vošiel dnu, no Harry zostal neisto prešľapovať na prahu. Najprv si od dverí obhliadol miestnosť. Skutočne vyzerala byť prázdna, až na pár náhodne rozmiestnených lavíc a nervózne sa tváriaceho slizolínčana. Na okamih ľutoval, že Záškodnícku mapu zaniesol do izby.

„Tak ideš?“ vyzval ho Malfoy. Asi mu už z Harryho nerozhodnosti dochádzala trpezlivosť....

Harry nepovažoval za dôležité odpovedať. Namiesto toho vyzývavo zdvihol obočím. Ak pre nič iného tak preto, aby ho trochu vyprovokoval. Nebolo to zrovna rozumné a rozhodne nie dospelé...ale nedokázal si pomôcť. Následne pozdvihol ruku s prútikom a pomocou nepatrného gesta a zamumlaného Homenum revelio! si overil, že Malfoy je jedinou osobou v miestnosti. Viacej už neváhal, vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere.  

„Tak, spokojný?“ Slizolínčan nepatrne prikývol. „V tom prípade teda hovor.“ Vyzval ho Harry a usadil sa na najbližšiu lavicu. Prútik pritom nepustil z ruky.

Malfoy sa zhlboka nadýchol a zatváril sa akoby mu slová, ktoré sa práve chystal povedať, spôsobovali urputné muky. „Potter, rád by som sa ti-“ Hlas sa mu zadrhol a na tvári sa mu objavil výraz číreho utrpenia, akoby ho samotné vyslovenie tých slov mučilo. Namáhavo prežrel predtým ako pokračoval: „Rád by som sa ospravedlnil a poprosil ťa o odpustenie za to, ako som sa zachoval. Bolo zbabelé zaútočiť na teba od chrbta, rovnako ako bolo hlúpe nechať ťa tam. Bol som naštvaný a ty si bol práve poruke. Myslel som si, že použijem niečo neškodné, len aby som ťa vyprovokoval. Skutočne som mal chuť sa s niekým pohádať... Lenže to dopadlo horšie ako som myslel. Vôbec som si neuvedomil, že by si z tých schodov mohol spadnúť. A potom som spanikáril... Keď som ťa tam videl ležať v krvi. Myslel som si, že som ťa zabil...“ povedal s trasľavým hlasom.

Harry si ho skúmavo prezeral. Zdalo sa mu, že Draco hovorí pravdu. Vyzeral, že to čo sa stalo, ho skutočne vzalo. Avšak aj tak si nebol istý, či mu má veriť. A najmä... čo tým chce Malfoy dosiahnuť?

„Povedzme, že by som bol ochotný veriť tomu, že to bola, hmm nehoda. Čo si od toho sľubuješ? Dosť pochybujem, že by bol riaditeľ ochotný zmierniť ti trest. A čo sa pomsty týka... Musí ti byť jasné, že ja ti ublížiť nemôžem, pretože by som bol potrestaný. Takže, prečo toto všetko?“ položil Harry otázku ktorá ho najviac trápila.

„Mo- možno by som ťa chcel o niečo... poprosiť.“ Dostal zo seba s ťažkosťami.

„Prosím?!“ Harry na neho neveriacky zízal. Možno- a skutočne len možno- bol ochotný uveriť tomu, že to čo sa stalo bola len nehoda. A možno, raz by bol ochotný mu aj odpustiť. Ale! Ako si mohol dovoliť od neho niečo žiadať? A to dokonca v ten deň, čo ho prepustili z nemocnice po tom, ako na neho zaútočil! Zauvažoval o tom, ako čo najefektnejšie vyjadriť svoje rozhorčenie, ale k tomu sa už nedostal.

Draco odstránil zo svojej tváre všetky stopy nervozity, vzpriamil držanie tela, hrdo vypol hruď a vyrovnaným hlasom zopakoval: „Chcel by som ťa o niečo požiadať. Nechcem, aby sa viac opakovalo to, čo som spravil. A preto by som chcel požiadať o prímerie. Ty a ja. Vlastne nie. Ty a slizolínčania. Žiadne útoky, žiadne provokovanie. Ak budeš súhlasiť, môžem ti sľúbiť, že ani jeden z členov Slizolínskej fakulty voči tebe nezdvihne svoj prútik. Mimo vyučovania samozrejme.“ S očakávaním na Harryho uprel pohľad.

Harry netušil, ako by mal reagovať. Jeho hraná vyrovnanosť bola stratená. Iba sa na mladíka oproti sebe vyjavene pozeral. Čakal čokoľvek, ale toto? Keď sa však nad tým zamyslel, dávalo to zmysel. Malfoy za svoje činy niesol následky a dostal podmienku. Aj ten najmenší konflikt by bol pre neho fatálny. Zvyšok fakulty bol od neho zrejme len akýsi bonus. Alebo bol ten dôvod úplne iný. Najmä keď si spomenul na to, čo mu povedal Severus. Mal sa zodpovedať Voldemortovi za akékoľvek Harryho zranenie. Možno dostal Malfoy podobné upozornenie? Nech už to bolo akokoľvek, rozhodol sa Harry súhlasiť. Nech to už bolo spôsobené čímkoľvek, výsledkom bude pokoj od slizolínčanov a v tom nedokázal nájsť jediný problém. So stále trochu prekvapeným výrazom prikývol na súhlas.

Na tvári druhého mladíka sa ako odpoveď mihol krátky triumfálny úsmev, kým sa jeho výraz opäť vyladil do nič nehovoriacej masky.

„Takže, môžeme zložiť sľub?“ spýtal sa Malfoy, pričom vytiahol svoj prútik. Jeho pohyby boli zámerne pomalé, akoby tým chcel Harrymu ukázať, že od neho žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Harry sa tým však nedal nejako ukolísať k pocitu falošného bezpečia. Prútik s ktorým sa doteraz len hral, aby trochu zamestnal svoje ruky, pevne uchopil a namieril ho na blondiaka.

„Odlož ten prútik!“ Rozkázal nezmluvným tónom a jeho ruka sa ani len nezachvela. To však nemohol povedať o svojom protivníkovi. Draco na jeho vyzvanie skutočne odložil svoj prútik na lavicu a o krok ustúpil, čím Harryho nemálo prekvapil. A prekvapili ho aj kŕče v slizolínčanovej ruke. Ich pôvod poznal okamžite. Boli to neklamné známky o kliatbe cruciatus. Severus mu síce povedal, že Voldemort to s kliatbou prehnal, ale toto ho prekvapilo. Za ten čas a s elixírmi, ktoré od Severusa nepochybne dostal, by už mal byť v tejto chvíli v poriadku... Bude sa na to musieť spýtať Severusa. Ak ho samozrejme starší muž najprv nezabije.

Ešte chvíľu rozjímal o Voldemortovej šialenosti a pritom pozorne pozoroval naproti stojaceho blondiaka. Keď sa rozhodol čo spraví, sklonil prútik a povedal: „Odmietam zložiť sľub viazaný mágiou. Myslím, že by to nebolo bezpečné ani pre jedného z nás. Bude ti musieť stačiť moje slovo, že nezaútočím na nikoho z vašej fakulty, dokým sa nebude jednať o sebaobranu.“

Očakával, že Malfoyovi to nebude stačiť, no mladík sa len spokojne uškrnul a prikývol. „Ja ti môžem sľúbiť to isté. Nikto z mojej fakulty na teba nezaútočí ako prvý. Ak by sa tak náhodou stalo, prosím, oznám mi to. Zvyšok fakulty sa s vinníkom vysporiada  podľa našich pravidiel.“

Harry súhlasne pritakal.

„Podal by som ti ruku na znak našej dohody, ale mám pocit, že by si ju odmietol rovnako ako v prvom ročníku. Teraz si vezmem späť svoj prútik a odídem z triedy. Pamätaj, na čom sme sa dohodli. Maj sa.“ Malfoy sa už opäť cítil pohodlne, pretože všetka pokora sa z jeho hlasu vytratila a nahradila ju zvyčajná arogancia. Zobral si svoj prútik a veľmi okázalo si ho zastrčil do držiaka, ktorý mal pripevnený na ruke. Harry sa musel snažiť, aby nad chovaním druhého mladíka nepretočil oči. Prútik vo svojej ruke zovrel o niečo pevnejšie. Hoci nevedel s istotou sám povedať, či tak spravil preto, že by sa obával o svoju bezpečnosť, alebo to bol len obyčajný reflex.

Malfoy odišiel z triedy a Harry osamel. Rozmýšľal čo pre neho z tejto dohody vyplýva a aký asi bol motív spolužiakovho konania. Rozhodne sa bude musieť pozhovárať so Severusom. A keď už bol pri ňom... Harry v duchu prosil, aby predtým starší muž jeho správu nezachytil. Netúžil po tom, aby pred ním musel obhajovať svoje konanie. Na druhej strane, ak by ho aj počul, nepovedal nič o Malfoyovi... Možno by to mohol uhrať na ta, že sa sním chcel len stretnúť? Avšak, nemal istotu či ho počul a tak tu odmietal nečinne sedieť. Predsa len, kým bol na ošetrovni, dostával len diétne jedlo a tak bol teraz skutočne hladný. S poslednou tichou prosbou Merlinovi vyšiel z miestnosti. Rozhliadol sa okolo seba a ihneď vedel, že tentoraz ho Merlin nevyslyšal. Na konci chodby postával Severus a uprene pozoroval dvere od triedy. Len čo odtiaľ vyšiel Harry, s výrazom zúrivého psa sa vydal k nemu.

Harry sa pokúsil o upokojujúci úsmev, ktorý sa však minul svojmu účelu. Iba čo Severusa ešte viac naštval.

„Čo si myslíš, že robíš? Úplne si sa zbláznil?“ spustil na neho len čo prišiel k nemu. Hlas udržoval tichý, ale jeho tón dával jasne najavo jeho hnev. „Spomínam si, že ešte včera večer si mi sľúbil, že sa budeš vyhýbať nebezpečným situáciám vždy, keď sa to bude dať a teraz?  Len tak sa osamote zatvoríš s niekým, kto sa ťa len pred niekoľkými dňami pokúsil zabiť?!“

„Ale nič mi nespravil. Som v poriadku, nič sa nestalo... A navyše som ti dal vedieť, takže si myslím, že vyvádzaš úplne zbytočne,“ odvetil mu vzdorovito Harry. S vedomím, že od Malfoya mu práve teraz nehrozí žiadne nebezpečenstvo, dokázal vystupovať neohrozene a sebavedome. Chcel tak Severusovi naznačiť, že bol po celý čas pánom situácie. „Ako vlastne vieš, že tam bol aj Malfoy?“ vyzvedal, keď si uvedomil, že o jeho prítomnosti starší muž vedel.

Severus si pohŕdavo odfrkol. „Ako by som o ňom len mohol vedieť? Videl som ho vychádzať. A vieš aké to bolo pre mňa prekvapenie? Najmä keď som si myslel, že sa v tej triede mám stretnúť s tebou.“

„K dohodnutiu schôdzky by som použil falošný galeón,“ zamrmlal Harry skôr pre seba. „Neboj, skutočne som si dával pozor, prútik som ani na sekundu nepustil z ruky. A ak by si mal čas, rád by som ti povedal, čo sa tam dialo.“ Navrhol Harry zmierlivým tónom. Skutočne ho nechcel ani naštvať ani vyplašiť. Ale on jednoducho potreboval vedieť, čo od neho Malfoy chcel.

„S tým rozhodne počítam,“ povedal potichu, ale v okamihu, keď začul blížiace sa kroky, jeho hlas sa zvýšil. Chodbou sa blížiaci Lupin počul už iba jeho obvyklým naštvaným tónom prenesené: „Udeľujem vám trest, Potter. Dnes po vyučovaní sa dostavíte do mojej kancelárie.“

„Och Severus, som si istý, že nespravil nič zlé. Myslím, že trest nie je potreba... navyše, dnes by som si prítomnosť pána Pottera rád zahovoril pre seba. Týka sa to jeho štúdia.“ Vložil sa do toho Remus, ktorý medzičasom prišil k dohadujúcej sa dvojici.

„Ja si naopak myslím,“ nedal sa odradiť Severus, „že trest pána Pottera je nevyhnutný. Správal sa drzo a neúctivo a ja to odmietam trpieť.“

„Určite preháňaš, Har-“ jal sa mladého chrabromilčana obhajovať Remus, no Harry ho so zmierlivým výrazom zastavil.

„Vážim si vašej dôvery pán profesor, ale obávam sa, že môj trest je skutočne opodstatnený. Ale rád sa u vás zastavím, ak mi to čas dovolí. Buď po treste, alebo až po večery... Ak vám to bude samozrejme vyhovovať?“

Remus si trochu ľútostivo povzdychol, načo Harrymu venoval súcitný úsmev. „Samozrejme, pre teba si čas nájdem... ale ak by som ťa mal po večery zdržiavať od učenia, tak to môžeme odložiť aj na zajtra.“

„Verím, že sa z trestu stihnem vrátiť už pred večerou... ale učivo zatiaľ zvládam v pohode, takže by nevadilo ani keby som sa zdržal. Učivo zatiaľ zvládam, nemusíte mať výčitky.“

„To som rád Harry, ale verím, že nebude potreba zdržiavať ťa aj po večery. Však profesor?“ spýtal sa významne Snapea.

„To závisí len na Potterovej šikovnosti.... s prípravou prísad a drhnutím kotlíkov má bohaté skúsenosti.... takže záleží na ňom.“ Povedal pohŕdavo a snažil sa, aby bolo obom jasné, čo si o Harryho schopnostiach myslí.

„Iste, verím, že mám dlhoročnú prax,“ pripustil trochu podráždene. Potom sa pokúsil nasadiť pokorný výraz a spýtal sa: „Ak je to všetko, smiem ísť na raňajky?“ Odpoveďou mu bolo strohé prikývnutie. Harry nečakal a vydal sa do Veľkej siene, ktorá sa zapĺňala prebúdzajúcimi sa študentmi.