Harry Potter Slash poviedky

Harry bol cestou na svoje obvyklé miesto pohltený v myšlienkach na rozhovor s Malfoyom. O čo tomu rozmaznanému smrkáčovi ide? Koná len zo strachu, že by ho mohol riaditeľ vylúčiť, alebo je v tom niečo viac? Roztrpčene potriasol hlavou. Načo sa tým v tejto chvíli zaoberať? Aj tak na nič nepríde. Možno sa mu so Severusovou pomocou podarí na niečo prísť. Uvidí večer...

Ešte ani nezačal poriadne jesť a už si vedľa neho sadali Ron s Hermionou, z každého boku jeden. Harry nedokázal zabrániť myšlienke, že ho obkľúčili, akoby ho chceli vypočúvať a báli sa, že by im mohol utiecť.  

„Boli sme za tebou na ošetrovni,“ začala Hermiona, „ale madam Pomfreyová nám povedala, že si už odišiel.“ Bolo vidno, že sa snažila potlačiť výčitky vo svojom hlase. „Keď už si odišiel z ošetrovne, prečo si na nás aspoň nepočkal v spoločenskej miestnosti?“

„Prepáčte, je mi to ľúto. Nebolo mojim cieľom, aby ste sa zbytočne prehnali na ošetrovňu.“ Harry si dal záležať na tom, aby jeho výraz odrážal jeho úprimnú ľútosť. „Chcel som na vás počkať, ale... všetci ešte spali a ja som mal pocit, akoby na mňa všetko padalo. Pre Merlina! Veď v škole nie sme ešte ani mesiac, čo mesiac, sme tu len jeden mizerný týždeň a mňa už niekto takmer zabil.“ Napriek vážnosti slov znel Harryho hlas len trochu podráždene. Po tom ako sa zhlboka nadýchol, dokázal pokračovať pokojným tónom, akoby len komentoval počasie vonku za oknami: „ Nedokázal som tam len tak odovzdane sedieť. Celý víkend som bol pripútaný na lôžko- nie že by som to nepotreboval- a tak som potreboval pohyb. Tak povediac si prevetrať hlavu.“

Hermiona na jeho vyhlásenie nedokázala vymyslieť žiadnu povzbudivú odpoveď. A tak len sedela a upierala na neho smutný pohľad. Na pomoc nakoniec prišiel Ron, ktorý svojim vyhlásením spoľahlivo zahnal pochmúrnu atmosféru, ktorú spôsobilo Harryho prechádzajúce vyhlásenie.

„Mohol si nám aspoň napísať nejaký odkaz. Už sme mohli dávno jesť,“ dal si pri tom záležať, aby v jeho hlase bolo patrné rozhorčenie z odkladania raňajok. Harryho i Hermionu jeho vyhlásenie natoľko prekvapilo, že na neho zostali len zarazene civieť.  

„Ešte raz sa ospravedlňujem. Konkrétne vášmu žalúdku, pán Weasley,“ vyhlásil Harry hneď ako si uvedomil, že jeho kamarát len žartuje. A povedal to s takou vážnosťou, že Hermiona aj Ron vyprskli bezmocným smiechom.

„Harry, som tak rada, že si opäť v poriadku,“ objala ho Hermiona hneď po tom, ako sa prestala smiať.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                         

„Veď to aj ja, Hermiona, to aj ja.“

Obklopený priateľskou atmosférou tam vedľa seba sedeli a v tichosti jedli svoje raňajky. Niekedy je zbytočné rozprávať, slová nedokážu zachytiť všetko. Pre Harryho bolo omnoho cennejšie, že dvaja jeho najlepší priatelia sedia po jeho boku a nie sú na neho nahnevaný. A Harry si uvedomoval, že minimálne Ron by dôvod na to mal. Ešte na ošetrovni bol prekvapený tým, že s tým jeho ryšavý kamarát nezačal. Vždy keď sa jednalo o jeho malú sestričku vyvádzal ako šialený a teraz sa o tom nezmienil jediným slovkom.  Harry sa na to netešil, no vedel, že sa na to musí spýtať. Len nevedel, či je teraz na to tá správna chvíľa. Tušil, že hovor na túto tému by tú pokojnú náladu medzi nimi narušil.

Uvoľnená nálada sa však o okamih vytratila aj sama. Do Veľkej siene vošla Ginny, no ani sa pri nich nezastavila. Prešla k bystrohlavskému stolu, kde si sadla vedľa Luny a ani sa ich smerom nepozrela. Harry jasne cítil, ako sa Ron napol, no keď sa na neho pozrel, videl, že sa snaží udržať vyrovnanú a pokojnú tvár. Teraz alebo nikdy, pomyslel si Harry a tichým hlasom prehovoril:

 „Uhm, Ron... chcel som sa ťa na niečo spýtať. Vieš, celkom ma prekvapilo, že keď si za mnou prišiel na ošetrovňu, nepovedal si nič o tom, čo sa stalo v sobotu... Vieš o tom, ako ma Ginny pobozkala...“ začal Harry a cítil sa neisto, pretože sám presne nevedel, ako by sa mal spýtať na všetky tie veci, čo ho trápili.

Trochu ho prekvapilo, že sa Ron začal trochu nervózne chechtať.  

„No... popravde, chcel som ísť za tebou ešte v tom momente, ako si sa vyrútil z Veľkej siene. A nemysli si, že to bolo preto, aby som ti pogratuloval. Asi ešte nikdy som nemal takú potrebu zlomiť niekomu nos ako v tej chvíli. Lenže Hermiona ma v tom samozrejme zastavila. Za jedno by sme vďaka tomu pravdepodobne prišli o body, a potom... no vysvetlila mi, že si v tom takmer nevinne.“

Harry vyslal Hermione jeden ďakovný úsmev pred tým, ako opäť venoval svoju pozornosť Ronovi. „Skutočne?“

„Hej. Pripomenula mi, ako bola Ginny vždy tak trochu posadnutá myšlienkou na Harryho Pottera. A taktiež poukázala na to, ako sme sa my dvaja chovali tieto prázdniny a tak si ty trávil väčšinu času práve s Ginny. No a ona si to vysvetlila po svojom.  Malo mi to dopnúť už vo vlaku, keď ti dala tú pusu. Vieš Hermiona mi to vravela už vtedy, že Ginny je do teba zaľúbená, ale pripadalo mi to nezmyselné.  No a keď si s ňou v piatok tancoval... zrejme si myslela, že ty to cítiš rovnako.“

„Nechcel som, aby si to myslela. Ale, ja sa s veľa dievčatami proste nebavím. S Hermionou si tancoval ty, takže som veľa ďalších možností nemal. Navyše, bol som skutočne dosť opitý.“ V Harryho hlase bola jasne počuteľná ľútosť. A neľutoval len to, že ublížil svojej kamarátke- hoci tak učinil nevedome. Pri spomienke na piatkovú noc sa mu vybavilo aj Severusovo upozornenie o tom, ako hlúpo sa správal.  

„Kamoš, netráp sa tým. Ja ťa chápem. Hoci, musím uznať, že som rád, že s Ginny nechceš chodiť. Totiž, nič voči tebe, chápeš...“ zakoktal sa Ron.

„Jasné, žiadne randenie s malou sestričkou môjho najlepšieho kamaráta. Pochopil som to dokonale.“ Harry sa snažil udržať veselý tón a nemyslieť na to, akému nebezpečenstvu ju už nechcene vystavil.

„Presne,“ pritakal Ron. Vyzeral, že sa mu uľavilo, že to s Harrym tak krásne vyriešili. Potom však Harrymu venoval ešte jeden varovný pohľad keď vyhlásil: „Ale myslím, že by si si to mal všetko vyjasniť aj  Ginny. A daj si záležať na tom, aby si jej tým vysvetľovaním príliš neublížil, pretože inak by bol zlomený nos to posledné, čo by ťa trápilo. Zrozumiteľné?“

„Dokonale“

Ron sa uvoľnil, na tvári sa mu rozlial spokojný úsmev a na tanier si naložil ďalšiu porciu lievancov. V jeho svete sa momentálne všetko javilo ako absolútne dokonalé. Harry mu tak bezstarostný pohľad na svet takmer závidel.  

***

Harry sa chcel s Ginny pozhovárať čo najskôr. Najprv zvažoval myšlienku, že by ju zastavil ešte pred vyučovaním, ale uvedomoval si, že ten rozhovor by mohol trvať dosť dlho. Vzhľadom na to, že ako prvú hodinu mal elixíry, bolo mu jasné, že rozhovor bude musieť odložiť na neskôr. Nakoniec sa rozhodol, že to tak bude lepšie. Aspoň bude mať čas, aby si premyslel, čo jej má vlastne povedať.

Z myšlienok o Ginny ho vyrušil štuchanec od Hermiony.

„Harry, poď už. Ak chceme na hodinu prísť včas, musíme si švihnúť. Maj sa Ron. Tú voľnú hodinu by si mal využiť zmysluplne.“

Zatiaľ čo si Harry bral svoje veci, vymenil si s Ronom pobavený úškrn. Hermionu to snáď nikdy neprejde...

„Majte sa, veľa šťastia v mučiarni.“ Poprial im Ron a spokojne pokračoval v raňajkách.

***

Cestou do triedy sa veľmi nerozprávali. Podľa Hermioninho tichého mumlania Harry usúdil, že si opakuje učivo. Keďže ju nechcel zbytočne rozptyľovať, sám kráčal v tichosti, sústredený na svoje vlastné myšlienky. V skutočnosti sa len snažil potlačiť nervozitu, ktorá sa zväčšovala každým krokom k triede. Musel si priznať, že nadchádzajúcej hodiny sa skutočne obával. Odkedy sa Harry dozvedel o tom, že Severus je jeho otec, vychádzali spolu prekvapivo dobre. Ak nepočítal ich krátku roztržku na ošetrovni, tak sa ešte ani nepohádali. Obaja sa úzkostlivo snažili chovať slušne, pretože sa obávali, čo by hádka medzi nimi mohla spôsobiť.

Dnes ráno sa síce nepohádali, ale Harry to pripisoval skôr tomu, že sa nachádzali na chodbe a navyše v Remusovej spoločnosti. Nepochyboval, že v súkromí by ich krátky rozhovor prebehol búrlivejšie. Rovnako vedel, že Severus bude naštvaný. Toho sa práve obával. Ani doteraz sa k nemu nemohol na hodine chovať príliš ústretovo, no Harry vedel, že všetko to nepriateľstvo bolo hrané. Teraz si nebol istý, čo by mal očakávať.  Vráti sa Severus k svojmu správaniu z minulých rokov? A bude to myslieť vážne? Alebo to bude len zvyčajné divadlo? Zmení sa vôbec niečo?

Frustrovane potriasol hlavou. Logicky vedel, že je zbytočné nad tým teraz uvažovať, pretože aj tak na nič nepríde. Jedinou možnosťou bolo prísť na hodinu a počkať, čo sa udeje. S pohľadom na hlúčik čakajúcich študentov si uvedomil, že jeho čakanie nebude trvať dlho. V skutočnosti nemusel čakať vôbec, pretože ešte ani nestihol prísť k postávajúcej skupinke a dvere sa otvorili. S Hermionou po boku sa ponáhľal zaradiť na koniec radu, pričom ďakoval Merlinovi, že to stihli včas. Cestou na svoje miesto mohol cítiť Severusov uprený pohľad. Jeho smerom sa však neotočil- nenabral na to dostatočnú odvahu. Veci si chystal s prehnanou starostlivosťou, no potom už nemal žiadnu zámienku, prečo sa vyhýbať Severusovmu pohľadu.

K Harryho prekvapeniu sa profesor netváril inak ako zvyčajne. Aspoň na prvý pohľad vyzeral jeho výraz ako jeho zvyčajná maska nadradenosti. Harry ho však  už poznal dostatočne dobre na to, aby mohol povedať, že jeho rysy nie sú tak uvoľnené ako zvyčajne. Dokonca aj jeho pohyby boli akési strnulé. 

Hodina však prebiehala ako zvyčajne. Na začiatku sa na tabuli zjavilo zadanie, podľa ktorého mali postupovať. Harry sa celú hodinu snažil ako len najlepšie mohol. Dúfal, že by svojou snahou mohol Severusa trochu obmäkčiť. A skutočne, keď sa na konci hodiny vydal na obchôdzku, vyzeral byť úplne sám sebou. Harry si dokonca všimol aj nepatrného súhlasného prikývnutia potom ako skontroloval jeho elixír.

Rozhodol sa to považovať za dobré znamenie. Hodina nakoniec prebehla bez problémov. Odovzdali vzorky elixírov na podrobné preskúmanie a zapísali si zadanie úlohy, v ktorej mali rozobrať vlastnosti prísad a možnosti ich využitie.

Potom sa už študenti začali hrnúť preč z triedy. Harry sa rozhodol počkať. Keď sa miestnosť vyprázdnila, pozbieral svoju odvahu a vykročil ku katedre. Severus sedel sklonený nad akýmsi zvitkom, ktorý si sústredene čítal. V snahe upútať mužovu pozornosť si neisto odkašľal. Odpoveďou mu bol výraz falošného prekvapenia.

„Vy ste ešte tu? Potrebujete niečo? Nie? Tak potom môžete ísť... Nezabudnite na to, že vás večer očakáva na treste. Som rád, že som mal možnosť vám to pripomenúť, ale teraz by som bol vďačný, keby ste ma nechali pracovať... Jedine, že by ste snáď túžili po ďalšom treste so mnou.“ Po tomto krátkom monológu, ktorý bol povedaný prekvapivo zdvorilým tónom sa Severus vrátil k čítaniu svojho pergamenu. Harry na neho chvíľu prekvapene civel, no keď sa otočil ku dverám, povšimol si tam čakajúcu Hermionu.

„Iste pane. Nebojte sa, na ten trest som nezabudol. Zatiaľ do videnia.“ Odpovedal s pochopením Harry. Vôbec si neuvedomil, že by ich mohol niekto počúvať.

Keď vyšiel na chodbu, čakala ho tam Hermiona so zamračeným výrazom.

„Harry! Kedy si stihol dostať trest? Nič si nám o tom nepovedal. O koľko bodov sme prišli? A čo si pre Merlina vyvádzal?  Myslela som, že s profesorom už spolu vychádzate.“

„Spomaľ prosím ťa,“ požiadal ju Harry s povzdychom. „Odporučil by som ti, aby si po položení otázky najprv počkala na jej zodpovedanie a až potom pokladala ďalšiu.“ Snažil sa, aby jeho tón znel skôr pobavene, no aj tak si od Hermiony vyslúžil podráždené zamračenie.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa jej rýchlo. „Vlastne ani o nič nejde. Fakt. Ale aby som ti zodpovedal tvoje otázky, o body sa báť nemusíš. Nezobral nám ani jeden. Ten trest je skôr... súkromného charakteru,“ snažil sa ju upokojiť Harry. Veľmi sa mu o však nepodarilo. Chvíľu mu trvalo, kým si všimol, že Hermiona zostala primrznuto stáť pár krokov za ním.

Hermionina tvár nabrala popolavý odtieň, keď sa zdesene spýtala: „Harry, ako veľmi ste sa cez prázdniny zblížili?“ 

„Čo- čože?“ Harry na ňu popletene civel a nechápal, čo sa jeho kamarátke stalo. Na okami zauvažoval, či nepovedal niečo, čím by Hermionu naviedol na to, ako je to medzi nim a Severusom. Pri tej myšlienke zdesene zbledol.

„Vy- ty a profesor... Vy ste- vy spolu niečo... máte?“ svoj otázku skôr zašepkala, ale Harry ju aj tak dokonale počul.

Krv sa mu do tváre v okamihu vrátila a on sčervenal ako rajčina. „Hermiona!“ okríkol ju priškrteným hlasom. Absolútne nechápal, ako mohla prísť na takú absurdnú myšlienku. „Nech ti ani len nenapadne ešte niekedy zopakovať tú myšlienku!“

Harryho výraz takmer až znechuteného zdesenia ju presvedčil o tom, že tá myšlienka bola skutočne mimo. „Odpusť,“ šepla ospravedlňujúco, pričom zahanbene klopila zrak k zemi.

„Nič sa nedeje- Len... prosím ťa, skutočne už nič podobné neopakuj,“ požiadal ju úzkostlivo.

„iste, odpusť,“ zopakovala a tentoraz sa na neho odvážila aj pozrieť. Harry sa našťastie netváril urazene ani naštvane. Dokonca sa na ňu aj mierne pousmial a tak vedela, že jej bolo skutočne odpustené.

V bezslovnej zhode sa vydali smerom ku knižnici. Ron mal ešte jasnovidectvo, zatiaľ čo oni mali voľnú hodinu. Keďže ďalšie elixíry mali mať už v stredu, nemalo zmysel odkladať úlohu na neskôr. Aj tak im na jej vypracovanie jedna hodina nevystačí. Spoločne obsadili jeden prázdny stolík a vyhľadali si niekoľko kníh o magických prísadách. Hermiona sa vzápätí pustila do písania. Harry sa o to snažil tiež, no stále sa vracal k tomu, z čoho ho obvinila jeho kamarátka.

Nakoniec mu to nedalo a musel sa spýtať: „Ty Hermiona, podľa teba vypadám ako gay?“

„Čože?“ zvolala Hermiona prekvapene.

„No vypadám tak?“ naliehal na ňu.

„Nie.“

„Tak sa tak správam?“ pokračoval vo svojich otázkach a rukou si nepokojne rozcuchal vlasy.

„Nie,“ zopakovala Hermiona.

„Tak prečo si si myslela... no veď ty vieš...“

„Ja neviem. Proste mi to napadlo. Skús na to nemyslieť. Skutočne som si o tebe nikdy nemyslela, že by si bol gay. Neznepokojuj sa tým.“ Hermiona sa ho snažila upokojiť napriek tomu, ako veľmi bola v rozpakoch. Sama skutočne nevedela, prečo jej tá myšlienka vtedy napadla.

Harry ju chvíľu podozrievavo pozoroval, no nakoniec uľahčene prikývol. Vzápätí sa pobavene uchechtol. Chvíľu vyzeral, akoby sa stým snažil bojovať, no nakoniec sa rozosmial naplno. Hermiona ho s obavou pozorovala.

„Harry?“ skúsila ho nesmelo osloviť.

Chvíľu trvalo než sa Harry upokojil natoľko aby dokázal prehovoriť. Keď sa na ňu nakoniec pozrel, kútiky pier mu stále cukali a v očiach mal slzy smiechu. „Keď to nie je vo mne, musí to byť v ňom,“ povedal akoby to všetko vysvetľovalo. „No muselo to byť Snapeom. Keď ja nevyzerám ako gay, musel byť príčinou prečo si si to myslela jedine Snape,“ rozviedol svoju reč, pretože Hermiona nevyzerala na to, že pochopila čo svojou prvou vetou myslel.

„Harry! Už s tým prestaň.“ Pokúsila sa na neho použiť svoj najprísnejší pohľad, no nakoniec rozpačito odvrátila pohľad. „Prosím,“ zaprosila zúfalo a Harry sa rozhodol, že už ju potrápil dostatočne.

Uvedomil si, že by jej mal skôr poďakovať. Jeho nálada sa priam zázračne vylepšila. Už sa ani toľko neobával večerného stretnutia so Severusom. Vlastne... Zistil, že sa naň už aj celkom teší. Rozhodne si užije, až mu bude môcť prerozprávať tento rozhovor.