Harry Potter Slash poviedky

Vyučovanie Harrymu ubehlo rýchlo. Po skončení bylinkárstva boli on aj Ron násilne privedený do knižnice. Ani jeden nemali odvahu odporovať Hermioninmu odhodlaniu. Najprv spoločne napísali prácu na transfiguráciu, ktorú potrebovali hneď na zajtra. Harry si stihol dokončiť aj esej na elixíry. Hermiona ju stihla napísať už počas voľnej hodiny a tak pracovala na zadaní z bylinkárstva. Ron dal na záver prednosť čítaniu príručky starostlivosti o metlobalové metly.

Prácu dokončili ešte pred zotmením a tak sa rozhodli, že sa pôjdu trochu prejsť na školné pozemky. Harry sa však po chvíli vyhovoril, pretože tušil, že jeho priatelia by ocenili trochu súkromia. Sám zamieril na ihrisko. Od minulého roku ešte nelietal a tak sa to rozhodol napraviť. Na metle sa vždy cítil ako doma. Vietor mu svišťal okolo uší vždy, keď sa strmhlav rútil dole k zemi, adrenalín mu hučal žilami v okamihoch,  keď sa tesne vyhýbal zrážke s tvrdou zemou. Na koniec sa len tak vznášal vzduchom a vychutnával si krásu jedného z posledných teplejších večerov.

Keď Harry konečne odložil metlu, slnko sa už skláňalo k obzoru. Preto sa poponáhľal, aby k Severusovi náhodou neprišiel neskoro. Bol si istý, že práve to by mu teraz nepomohlo. Ešte trochu zadýchaný dobehol k dverám jeho kabinetu. Niekoľko krát sa zhlboka nadýchol, aby upokojil svoje divoko búšiace srdce a zaklopal na dvere. So značnou dávkou nervozity potom čakal, než mu Severus otvorí.

Nemusel čakať dlho. Dvere sa otvorili a on vstúpil dnu. Severusa uvidel sedieť za svojim stolom. Trochu ho to prekvapilo, čakal totiž, že pôjdu do jeho bytu. Nevšimol si však žiadne náznaky toho, že by sa plánoval niekam presunúť a tak sa neisto usadil na stoličku pred stolom.

Nemohol si pomôcť, ale keď sa cez stôl pozeral na Severusa, cítil sa ako neposlušný malý žiačik, ktorý bol pristihnutý pri podvádzaní na hodine elixírov. Najmä keď na neho upieral taký prísny pohľad ako práve teraz. Severus neváhal a ihneď začal svoj výsluch.

 „Harry... Budeš tak láskavý a prezradíš mi, aká nanajvýš inteligentná myšlienka ťa hnala k tomu, aby si šiel s Malfoyom sám do opustenej učebne?“ dal si pritom záležať, aby jeho hlas znel náležite ironicky.

Harry sa chcel nad jeho tónom ohradiť, ale našťastie sa dokázal včas zastaviť. Nechcel sa s ním hádať. Taktiež odhadoval, že ani poznamenať, ako nevhodne tá veta vyznela by nepomohlo odľahčiť atmosféru. Navyše on sám podvedome chápal, že sa o neho Severus jednoducho len bál, no nechcel to dať najavo. Preto sa pri svojej odpovedi snažil udržať pokojný a zmierlivý tón.

„Jednoducho som chcel vedieť, čo po mne chce. Zjavne to bolo dôležité, keď tam čakal už v tak skorú hodinu. Nemohol tušiť, že sa rozhodnem ísť do Veľkej siene tak skoro, akže by mohol čakať skutočne dlho...Taktiež som možno dúfal, že by som mohol prísť na to, čo od neho chcel Voldemort. Musel od neho niečo chcieť, inak by ho nepovolal... Alebo si už na to prišiel ty?“ Po celú dobu si dokázal udržať zdvorilý tón, ale nedokázal zabrániť tomu, aby jeho otázka nevyznela trochu uštipačne.

„Nie,“ odpovedal mu Severus trpko. „Tebe sa to nebodaj podarilo?“ spýtal sa s rovnakou uštipačnosťou ako predtým Harry.

„Nie, možno... neviem“ priznal nakoniec neochotne. Na podráždené odfrknutie zo Severusovej strany radšej nijako nereagoval.

„No tak vidíš. Takže si sa vystavoval nebezpečenstvu absolútne zbytočne.“ Harry prekvapene nadskočil, pretože Severus tvrdo uderil päsťou do stolu. Takúto reakciu od neho rozhodne nečakal. Muž naproti nemu síce nikdy nepatril k tým najtrpezlivejším... aspoň pri interakcií s ním... ale aj tak bol jeho náhlou prudkosťou prekvapený. Pokúsil sa preto znieť čo najzmierlivejšie.

„Niečo som sa predsa dozvedel. Totiž, zavolal si ma, pretože mal pre mňa istý... návrh.“ Odmlčal sa, pretože si potreboval utriediť myšlienky. Ako by to mal Severusovi podať tak, aby ho pochopil? Všimol si, že Severus netrpezlivo poklepával prstami po stole a prepaľoval ho naštvaným pohľadom. Radšej sa poponáhľal s vysvetľovaním.

„Keď si vás Voldemort povolal,“ ignoroval pri tom, ako sebou druhý muž trhol, „mučil vás, pretože som sa ocitol na ošetrovni.“ Začal okľukou, pretože dúfal, že keď si to zhrnie nahlas, lepšie dospeje k nejakým záverom. „Ty sám si dostal za úlohu, aby si si získal moju dôveru. A myslím si, že Dracova úloha bude podobná. Prisľúbil mi totiž, že na mňa už nikdy on, ani žiaden iný had nezaútočí. A ak by sa ku mne niekto zo slizolínčanov choval hrubo, mám mu to oznámiť a on to už zariadi.“ Nervózne si rukou prehrabol vlasy a vrhol na Severusa rýchly pohľad. Nepotešilo ho, keď si všimol, že sa netvári o nič prístupnejšie.

„Nie som si istý, čo tým chce Voldemort dosiahnuť. Vravel si, že sa už dlho žiadna schôdza nekonala, aj naposledy si tam bol prakticky len ty a Malfoyovci. Máš... máš nejaký nápad, o čo by sa mohol snažiť?“  

Severus ho ešte hodnú chvíľu prepaľoval prísnym pohľadom, no nakoniec sa s povzdychom uvoľnil. Výraz jeho tváre konečne trochu zjemnel a tak sa Harry konečne zbavil pocitu, že je práve pri výsluchu.

„Neviem... mám len dohady, no tie nie sú postavené na žiadnom pevnom základe. Z nejakého dôvodu ťa chce zrejme udržať na žive a nezraneného.“ Pri tomto vyhlásení sa v jeho hlase odrážala istota. S ohľadom na predošlé udalosti to však nebolo až tak prekvapivé. Predtým ako pokračoval, uprene pozoroval kresbu na doske svojho stola. Harry ho nijak nevyrušoval. Tušil, že si musí v hlave utriediť všetky informácie.

Keď nakoniec prehovoril, v hlase sa mu vyskytla pre neho nezvyčajná váhavosť: „Možno sa po tom fiasku na ministerstve rozhodol, že ťa nezabije. Miesto toho sa s tebou má Malfoy spriateliť a pretiahnuť ťa na jeho stranu... Ale taktiež môže ísť o niečo úplne iné. Možno nejaký komplikovaný plán na odpútanie našej pozornosti. Taktiež je tu možnosť, že nejako zistil o mojej úlohe špeha a toto je plán na to, aby sa zbavil nás oboch... Nepanikár!“ okríkol ho, keď Harry vyplašene vyskočil na nohy. „A láskavo si opäť sadni. Všetko sú to len nápady, ktoré v skutočnosti môžu byť na míle vzdialené od pravdy.“

„Skutočne si myslíš, že by mohol vedieť o tvojej úlohe špeha?“ opýtal sa ho Harry váhavo.  Bolo na ňom jasne vidno, ako veľmi sa odpovede obáva.

„Úprimne? Ani veľmi nie. Ak môžem za tých pár rokov súdiť, Temný pán je v týchto veciach prchký. Ak by sa dozvedel o mojej zrade, neváhal by a na mieste by ma zabil,“ odpovedal mu so zámerom upokojiť ho. Pri pohľade na mladého chrabromilčana mu však bolo jasné, že sa jeho úmysel vyhol účinku. Nevedno ako rozptýliť synove obavy, vrátil sa Severus k predošlej téme: „Takže si to zhrňme. Vedome si sa vystavil situácií, ktorá ťa potenciálne  mohla stáť život. To by znamenalo, za predpokladu že môžeme veriť Dumbledorovím slovám, že by nebola jediná šanca ako poraziť Voldemorta. A to ani nepočítam fakt, že by si tým ublížil mnohým ľuďom, ktorí ťa majú radi. Tak a teraz mi prosím povedz, či sa ti to všetko oplatilo riskovať kvôli prísľubu, že na teba iný študenti viac nezaútočia?“ zo začiatku síce hovoril pokojne, no ako pokračoval, jeho hlas postupne stúpal. Poslednú vetu už takmer zakričal.

Harry na neho vyjavene pozeral. A až tvárou v tvár Severusovej hystérií si uvedomil, ako veľmi sa o neho ten muž obával.

„Tak rád by som ti pripomenul, že som nevedel, čo mi chce Malfoy povedať. Navyše ma mrzí, že tak málo dôveruješ mojim schopnostiam. Prútik som mal neustále v ruke a bol som pripravený brániť sa. Naposledy ma Malfoy zranil jedine preto, že zaútočil zbabelo od chrbta!“ ohradil sa rázne Harry. Následne sa však zatváril pokorne a jeho hlas nabral ospravedlňujúci tón: „Ale takto zhrnuté máš pravdu. Bola to chyba, za ktorú sa ti ospravedlňujem. Vždy som konal unáhlene a hoci sa tomu snažím zabraňovať, nie vždy sa mi to darí.“  

Chvíľu váhal no nakoniec  sa odhodlal vyhľadať Severusov pohľad. Lektvarista ho hodnú chvíľu prepaľoval prísnym pohľadom, až sa Harry začal obávať, že jeho ospravedlnenie nebude prijaté. Nakoniec sa však výraz staršieho muža uvoľnil a kútik pier sa mu zdvihol v takmer nepoznateľnom náznaku úsmevu. „Som rád, že sme si to nakoniec  všetko krásne vyjasnili.“ Na krátko sa odmlčal, čo si Harry vyložil ako gesto k odchodu. Začal sa zdvíhať, na čo Severus trochu škodoradostne zareagoval: „Teraz ťa aspoň nebude nič vyrušovať od tvojho trestu. V učebni ťa už čaká zbierka špinavých kotlíkov, ktoré tu zostali po prvákoch. Človek by sa divil, akú hnusobu sú tí malý nevychovanci schopný namiešať. A až to budeš mať spravené, môžeš zapracovať na eseji o tom, ako sa vyhýbať zbytočnému nebezpečenstvu. Dve stopy postačia. Ak to dnes nestihneš, prinesieš mi ju spolu s úlohou na hodinu.“

Harry zamrzol v pohybe. Ani sám úplne presne nevedel, čo ho na Severusovom vyhlásení tak rozhnevalo. Spätne nedokázal určiť, či to bolo spôsobné tým, že sa pri vyhliadke písania eseje cítil ako malé decko, ktoré nesplnilo úlohu, ktorú dostalo. Alebo či zostal tak zaskočený, pretože jednoducho neočakával, že by nejaký trest skutočne dostal. Nech už bol jeho dôvod akýkoľvek, hnev v ňom vzbĺkol takou silou, až ho to samého zaskočilo.

„Tak takto to teraz medzi nami bude?“ spýtal sa, keď sa k Severusovi otočil tvárou. Prsty pevne zatínal do operadla stoličky, z ktorej len pred okamihom vstal. „Stačí aby som spravil niečo, s čím ty nesúhlasíš a vzápätí budem zavalený hordou trestov tak ako to bolo v minulých rokoch?“ Každým ďalším vysloveným slovom sa jeho hnev zvyšoval. Rovnako sa zvyšoval aj jeho hlas, takže nakoniec už na Severusa kričal: „Ale nie, nie teraz to bude ešte horšie, však? Po všetkých tých rokoch ma chceš začať vychovávať? Kašlem na nejaké tvoje eseje, na tie je už teraz neskoro! Čas keď si sa mohol hrať na otca si už dávno prepásol!“

Svoju chybu si uvedomil ešte skôr, ako miestnosťou dozneli jeho posledné slová. Severus, ktorý jeho výlev počúval so zhovievavým ba až pobaveným výrazom razom stuhol. V miestnosti sa na niekoľko dlhých sekúnd rozľahlo ťaživé ticho. Harry sa snažil rýchlo vymyslieť niečo, čím by napravil čo povedal. V duchu pritom hrubo nadával na svoju vznetlivosť. Severus medzitým vyhladil tvár a z jeho výrazu sa nedala vyčítať jediná emócia.

„Správne,“ vyslovil ľadovým tónom. „Ak je to tak, nech sa páči. Môžete odísť pán Potter.“

„Prepáč. Prosím, ja som to tak nemyslel!“ Harryho bol zúfali. To čo predtým povedal, nemyslel vôbec vážne. Cítil sa ublížene a jednoducho mu praskli nervy. To sa predsa stáva, nie? Ale nikdy si nič také nemyslel. Veď on si dobre uvedomoval, že Severus za to nemôže. Za ten krátky čas čo o sebe vedeli pravdu si na seba dobre zvykli. To sa to má teraz vrátiť do starých koľají? To by predsa neprežil! „Severus, prosím.“ Upieral na neho zúfalý pohľad a nemal ďaleko od plaču. Starší muž však na jeho zúfalstvo nebral ohľady.

„Pre vás som pán profesor. A teraz Potter, žiadam vás aby ste opustili môj kabinet.“ Jeho hlas znel mrazivo a Harrymu z toho vyhŕkli slzy do očí. Nie, nie.... Takto to nemôže dopadnúť.

„Severus -“ začal prosebne no vetu nedokončil.

„Von!“ Skríkol Severus a Harry pod ťarchou jeho hnevu opustil miestnosť. Kamenná maska zo Severusovej tváre opadla v okamihu, keď sa za Harrym zavreli dvere. Až keď bol sám, dovolil bolesti aby si predrala cestu na povrch. Jedine prázdna miestnosť sa stala svedkom jeho zúfalého výkriku.

***

Harry sa tackal chodbami hradu a myšlienky mal ako v hmle. Uvažoval o tom, ako dokáže jedna neuvážená veta všetko pokaziť. A to spolu tak dobre vychádzali! Pri spomienke na ten ľadový tón, ktorým ho vyhodil ho pochytila triaška. Vedel, že mu svojim neuváženým výrokom ublížil. Severus mu predsa sám povedal, že vždy túžil po rodine. Vedel však, že vo svojom postavení si to jednoducho nemôže dovoliť. Aj preto si tak cenil ich príbuzenstvo. A skutočne sa snažil. Harry by nikdy neveril, že Severus dokáže byť natoľko chápavý a nápomocný. A on to teraz tak kolosálne posral!

V takomto rozpoložení ho našiel Remus. Neváhal a odviedol ho k sebe do triedy a usadil do kresla, ktoré premenil zo stoličky. Bolo mu jasné, že z plánovaného rozhovoru nič nebude. Teraz pre neho však bolo dôležité prísť na to, čo sa Harrymu stalo. Nepatrným pohybom uchopil prútik a zoslal na neho sériu diagnostických kúziel. Chcel sa uistiť, že jeho stav nebol spôsobený nejakou kliatbou. Nepatrne si vydýchol, keď jeho kontrola neukázala žiadne kúzlo.

Uistený o tom, že Harrymu nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo sa teda vrhol na poslednú úlohu. Prísť na to, čo sa stalo.

„Harry?“ skúsil ho osloviť. Oslovený však absolútne nereagoval. Remus k nemu pristúpil a jemne ním zatriasol. Ani to však nepomohlo. Harry ďalej apaticky sedel v kresle a niečo si pre seba mumlal. Keď sa pozorne započúval, rozoznal niekoľko slov.

„....Nechcel som, nechcel. Odpusť prosím...“

 Opakoval to stále dookola a nevyzeral, že by s tým chcel skončiť. Remusovi bolo jasné, že bez pomoci sa Harry upokojiť nedokáže a tak rýchlo zašiel do svojho kabinetu pre upokojujúci odvar. Keď sa vrátil do triedy, našiel mladíka v takom istom stave v akom ho opúšťal. Pristúpil k nemu a priložil mu k perám flakón s elixírom. Jemne mu zaklonil hlavu a s tichým príkazom ho prinútil všetko vypiť.

Trvalo niekoľko minút, než sa z Harryho tváre vytratil apatický výraz. Remus usadený naproti Harrymu trpezlivo vyčkával. Keď si bol istý, že Harry opäť vníma dianie okolo seba, skúsil ho jemne osloviť: „Harry, vnímaš ma? Vieš kde si?“

Mladý chrabromilčan sa na neho prekvapene zadíval. Nepamätal si, že by dne večer Remusa stretol. Vlastne si ani nepamätal, ako sa  dostal do učebne obrany proti čiernej mágií. Spomínal si len na tú bolesť, čo cítil potom ako ho Severus vyhodil. No pod vplyvom elixíru sa aj tá dostavovala len ako akási dávno zabudnutá ozvena.

„Uhm, som v učebni, ale nespomínam si, ako som sa sem dostal. Čo sa stalo?“ spýtal sa a znel rovnako zmätene, ako sa aj cítil.

„Našiel som ťa túlať sa na chodbe. Bol si úplne mimo tak som ťa sem zaviedol. Ale čo sa stalo, to teda neviem. Dúfal som, že by si mi to mohol povedať ty.“ S očakávaním sa na svojho študenta pozrel a čakal, čo mu povie. Harry však mlčal. „Napadol ťa niekto?“ skúsil svoje šťastie otázkami. Harry však len záporne pokrútil hlavou.

„Nie, nikto ma nenapadol,“ odpovedal nakoniec aj slovne.

„Povieš mi teda čo sa ti stalo? Vydesilo ma, keď sa ťa našiel v takom stave... Myslel som, že si sa zdržal na treste u Snapea a keď som ťa potom zbadal...“ Na chvíľu sa odmlčal, keď mu začali dochádzať súvislosti. „Stalo sa niečo na treste?“ spýtal sa podozrievavo.

Harry to najprv okamžite začal zapierať, no pri pohľade do Remusovej tváre mu bolo jasné, že mu vlkolak absolútne neverí. Vzápätí ho opustila všetka sila zapierať. Prečo aj? Potreboval sa niekomu zdôveriť a vedel, že mužovi sediacemu naproti môže dôverovať. Pochopí ho a nebude súdiť. Možno mu dokonca dokáže poradiť, čo by mal spraviť...  

„Máš pravdu. Pohádali sme sa a ja som povedal niečo, čo som povedať nemal...Bojím sa, vieš?“ Zdôveril sa a aj napriek pôsobeniu elixíru ho zaplavil pocit smútku.

„Pohádali ste sa? Ale veď vy dvaja sa predsa hádate neustále či nie?“ spýtal sa Remus nechápavo. „V čom to teraz bolo iné? Bojíš sa, že by ťa chcel nechať vylúčiť? Neviem, čo síce čo si mu povedal, ale som si istý, že Dumbledore by to nepripustil.“ Pokúsil sa ho upokojiť, no neúspešne.

„Nie Remus. Ty to nechápeš.“ Povzdychol si Harry. Profesor ho chvíľu ticho pozoroval a potom sa zdvihol a niekam odišiel. O pár minút sa vrátil s dvoma pariacimi sa šálkami čaju. Jednu šálku vtisol do rúk Harrymu, druhú sám pevne uchopil do rúk. „Tak mi to vysvetli,“ vyzval ho nakoniec.

Harry by mu rád všetko povedal, no tušil, že Severus by z toho nadšený nebol. Nechcel ho nahnevať ešte viac. Preto nakoniec prišiel so zjednodušenou verziou svojho problému.

„No, to že na mňa behom prázdnin dozeral vieš. Možno sa ti donieslo aj to, že sme sa... tak povediac uzmierili. Poprosil som ho o odpustenie a požiadal o pomoc pri doučovaní elixírov a on na moje prekvapenie súhlasil. Tak nejako sme prišli na to, že spolu vlastne dokážeme v pohode vychádzať.“ Vďaka elixíru dokázal hovoriť plynulo. Nedokázal si ani len predstaviť, ako by to celé rozprával bez jeho upokojujúceho účinku. Ani elixír však nedokázal plne potlačiť nepokoj, ktorý cítil pri spomienke na ich dnešnú hádku. „ Aj ten trest dnes večer. Mal byť skôr zásterkou na to, aby sme sa mohli pozhovárať o jednom malom nedorozumení. Ja som však reagoval zbrklo a povedal som niečo, čo profesora ranilo. Vyhodil ma z triedy... Bojím sa, že sa všetko vráti tam, kde to bolo pred prázdninami. To by som neprežil,“ priznal Harry a čakal na Remusovu reakciu.

Ten hodnú chvíľu mlčal a snažil sa utriediť si nové informácie. Nakoniec sa mu podarilo nasadiť upokojujúci úsmev a povedať: „Neboj Harry, ak ťa skutočne spoznal, pochopí, že nech si už povedal čokoľvek, nemyslel si to tak. Najmä ak bude vidieť, že ťa to skutočne mrzí. Skús tomu dať deň, dva a choď sa ospravedlniť. Uvidíš, všetko bude dobre.“

Harry nevyzeral byť úplne presvedčený, no zdalo sa, že jeho uistenie stačilo na to, aby sa dal dohromady. Vypil teraz už vychladnutý čaj, prázdnu šálku odložil na lavicu a s poďakovaním sa rozlúčil. Pomalým krokom sa vydal do veže. Zajtra ho čakal náročný deň.

Vyučovanie Harrymu ubehlo rýchlo. Po skončení bylinkárstva boli on aj Ron násilne privedený do knižnice. Ani jeden nemali odvahu odporovať Hermioninmu odhodlaniu. Najprv spoločne napísali prácu na transfiguráciu, ktorú potrebovali hneď na zajtra. Harry si stihol dokončiť aj esej na elixíry. Hermiona ju stihla napísať už počas voľnej hodiny a tak pracovala na zadaní z bylinkárstva. Ron dal na záver prednosť čítaniu príručky starostlivosti o metlobalové metly.

Prácu dokončili ešte pred zotmením a tak sa rozhodli, že sa pôjdu trochu prejsť na školné pozemky. Harry sa však po chvíli vyhovoril, pretože tušil, že jeho priatelia by ocenili trochu súkromia. Sám zamieril na ihrisko. Od minulého roku ešte nelietal a tak sa to rozhodol napraviť. Na metle sa vždy cítil ako doma. Vietor mu svišťal okolo uší vždy, keď sa strmhlav rútil dole k zemi, adrenalín mu hučal žilami v okamihoch,  keď sa tesne vyhýbal zrážke s tvrdou zemou. Na koniec sa len tak vznášal vzduchom a vychutnával si krásu jedného z posledných teplejších večerov.

Keď Harry konečne odložil metlu, slnko sa už skláňalo k obzoru. Preto sa poponáhľal, aby k Severusovi náhodou neprišiel neskoro. Bol si istý, že práve to by mu teraz nepomohlo. Ešte trochu zadýchaný dobehol k dverám jeho kabinetu. Niekoľko krát sa zhlboka nadýchol, aby upokojil svoje divoko búšiace srdce a zaklopal na dvere. So značnou dávkou nervozity potom čakal, než mu Severus otvorí.

Nemusel čakať dlho. Dvere sa otvorili a on vstúpil dnu. Severusa uvidel sedieť za svojim stolom. Trochu ho to prekvapilo, čakal totiž, že pôjdu do jeho bytu. Nevšimol si však žiadne náznaky toho, že by sa plánoval niekam presunúť a tak sa neisto usadil na stoličku pred stolom.

Nemohol si pomôcť, ale keď sa cez stôl pozeral na Severusa, cítil sa ako neposlušný malý žiačik, ktorý bol pristihnutý pri podvádzaní na hodine elixírov. Najmä keď na neho upieral taký prísny pohľad ako práve teraz. Severus neváhal a ihneď začal svoj výsluch.

 „Harry... Budeš tak láskavý a prezradíš mi, aká nanajvýš inteligentná myšlienka ťa hnala k tomu, aby si šiel s Malfoyom sám do opustenej učebne?“ dal si pritom záležať, aby jeho hlas znel náležite ironicky.

Harry sa chcel nad jeho tónom ohradiť, ale našťastie sa dokázal včas zastaviť. Nechcel sa s ním hádať. Taktiež odhadoval, že ani poznamenať, ako nevhodne tá veta vyznela by nepomohlo odľahčiť atmosféru. Navyše on sám podvedome chápal, že sa o neho Severus jednoducho len bál, no nechcel to dať najavo. Preto sa pri svojej odpovedi snažil udržať pokojný a zmierlivý tón.

„Jednoducho som chcel vedieť, čo po mne chce. Zjavne to bolo dôležité, keď tam čakal už v tak skorú hodinu. Nemohol tušiť, že sa rozhodnem ísť do Veľkej siene tak skoro, akže by mohol čakať skutočne dlho...Taktiež som možno dúfal, že by som mohol prísť na to, čo od neho chcel Voldemort. Musel od neho niečo chcieť, inak by ho nepovolal... Alebo si už na to prišiel ty?“ Po celú dobu si dokázal udržať zdvorilý tón, ale nedokázal zabrániť tomu, aby jeho otázka nevyznela trochu uštipačne.

„Nie,“ odpovedal mu Severus trpko. „Tebe sa to nebodaj podarilo?“ spýtal sa s rovnakou uštipačnosťou ako predtým Harry.

„Nie, možno... neviem“ priznal nakoniec neochotne. Na podráždené odfrknutie zo Severusovej strany radšej nijako nereagoval.

„No tak vidíš. Takže si sa vystavoval nebezpečenstvu absolútne zbytočne.“ Harry prekvapene nadskočil, pretože Severus tvrdo uderil päsťou do stolu. Takúto reakciu od neho rozhodne nečakal. Muž naproti nemu síce nikdy nepatril k tým najtrpezlivejším... aspoň pri interakcií s ním... ale aj tak bol jeho náhlou prudkosťou prekvapený. Pokúsil sa preto znieť čo najzmierlivejšie.

„Niečo som sa predsa dozvedel. Totiž, zavolal si ma, pretože mal pre mňa istý... návrh.“ Odmlčal sa, pretože si potreboval utriediť myšlienky. Ako by to mal Severusovi podať tak, aby ho pochopil? Všimol si, že Severus netrpezlivo poklepával prstami po stole a prepaľoval ho naštvaným pohľadom. Radšej sa poponáhľal s vysvetľovaním.

„Keď si vás Voldemort povolal,“ ignoroval pri tom, ako sebou druhý muž trhol, „mučil vás, pretože som sa ocitol na ošetrovni.“ Začal okľukou, pretože dúfal, že keď si to zhrnie nahlas, lepšie dospeje k nejakým záverom. „Ty sám si dostal za úlohu, aby si si získal moju dôveru. A myslím si, že Dracova úloha bude podobná. Prisľúbil mi totiž, že na mňa už nikdy on, ani žiaden iný had nezaútočí. A ak by sa ku mne niekto zo slizolínčanov choval hrubo, mám mu to oznámiť a on to už zariadi.“ Nervózne si rukou prehrabol vlasy a vrhol na Severusa rýchly pohľad. Nepotešilo ho, keď si všimol, že sa netvári o nič prístupnejšie.

„Nie som si istý, čo tým chce Voldemort dosiahnuť. Vravel si, že sa už dlho žiadna schôdza nekonala, aj naposledy si tam bol prakticky len ty a Malfoyovci. Máš... máš nejaký nápad, o čo by sa mohol snažiť?“  

Severus ho ešte hodnú chvíľu prepaľoval prísnym pohľadom, no nakoniec sa s povzdychom uvoľnil. Výraz jeho tváre konečne trochu zjemnel a tak sa Harry konečne zbavil pocitu, že je práve pri výsluchu.

„Neviem... mám len dohady, no tie nie sú postavené na žiadnom pevnom základe. Z nejakého dôvodu ťa chce zrejme udržať na žive a nezraneného.“ Pri tomto vyhlásení sa v jeho hlase odrážala istota. S ohľadom na predošlé udalosti to však nebolo až tak prekvapivé. Predtým ako pokračoval, uprene pozoroval kresbu na doske svojho stola. Harry ho nijak nevyrušoval. Tušil, že si musí v hlave utriediť všetky informácie.

Keď nakoniec prehovoril, v hlase sa mu vyskytla pre neho nezvyčajná váhavosť: „Možno sa po tom fiasku na ministerstve rozhodol, že ťa nezabije. Miesto toho sa s tebou má Malfoy spriateliť a pretiahnuť ťa na jeho stranu... Ale taktiež môže ísť o niečo úplne iné. Možno nejaký komplikovaný plán na odpútanie našej pozornosti. Taktiež je tu možnosť, že nejako zistil o mojej úlohe špeha a toto je plán na to, aby sa zbavil nás oboch... Nepanikár!“ okríkol ho, keď Harry vyplašene vyskočil na nohy. „A láskavo si opäť sadni. Všetko sú to len nápady, ktoré v skutočnosti môžu byť na míle vzdialené od pravdy.“

„Skutočne si myslíš, že by mohol vedieť o tvojej úlohe špeha?“ opýtal sa ho Harry váhavo.  Bolo na ňom jasne vidno, ako veľmi sa odpovede obáva.

„Úprimne? Ani veľmi nie. Ak môžem za tých pár rokov súdiť, Temný pán je v týchto veciach prchký. Ak by sa dozvedel o mojej zrade, neváhal by a na mieste by ma zabil,“ odpovedal mu so zámerom upokojiť ho. Pri pohľade na mladého chrabromilčana mu však bolo jasné, že sa jeho úmysel vyhol účinku. Nevedno ako rozptýliť synove obavy, vrátil sa Severus k predošlej téme: „Takže si to zhrňme. Vedome si sa vystavil situácií, ktorá ťa potenciálne  mohla stáť život. To by znamenalo, za predpokladu že môžeme veriť Dumbledorovím slovám, že by nebola jediná šanca ako poraziť Voldemorta. A to ani nepočítam fakt, že by si tým ublížil mnohým ľuďom, ktorí ťa majú radi. Tak a teraz mi prosím povedz, či sa ti to všetko oplatilo riskovať kvôli prísľubu, že na teba iný študenti viac nezaútočia?“ zo začiatku síce hovoril pokojne, no ako pokračoval, jeho hlas postupne stúpal. Poslednú vetu už takmer zakričal.

Harry na neho vyjavene pozeral. A až tvárou v tvár Severusovej hystérií si uvedomil, ako veľmi sa o neho ten muž obával.

„Tak rád by som ti pripomenul, že som nevedel, čo mi chce Malfoy povedať. Navyše ma mrzí, že tak málo dôveruješ mojim schopnostiam. Prútik som mal neustále v ruke a bol som pripravený brániť sa. Naposledy ma Malfoy zranil jedine preto, že zaútočil zbabelo od chrbta!“ ohradil sa rázne Harry. Následne sa však zatváril pokorne a jeho hlas nabral ospravedlňujúci tón: „Ale takto zhrnuté máš pravdu. Bola to chyba, za ktorú sa ti ospravedlňujem. Vždy som konal unáhlene a hoci sa tomu snažím zabraňovať, nie vždy sa mi to darí.“  

Chvíľu váhal no nakoniec  sa odhodlal vyhľadať Severusov pohľad. Lektvarista ho hodnú chvíľu prepaľoval prísnym pohľadom, až sa Harry začal obávať, že jeho ospravedlnenie nebude prijaté. Nakoniec sa však výraz staršieho muža uvoľnil a kútik pier sa mu zdvihol v takmer nepoznateľnom náznaku úsmevu. „Som rád, že sme si to nakoniec  všetko krásne vyjasnili.“ Na krátko sa odmlčal, čo si Harry vyložil ako gesto k odchodu. Začal sa zdvíhať, na čo Severus trochu škodoradostne zareagoval: „Teraz ťa aspoň nebude nič vyrušovať od tvojho trestu. V učebni ťa už čaká zbierka špinavých kotlíkov, ktoré tu zostali po prvákoch. Človek by sa divil, akú hnusobu sú tí malý nevychovanci schopný namiešať. A až to budeš mať spravené, môžeš zapracovať na eseji o tom, ako sa vyhýbať zbytočnému nebezpečenstvu. Dve stopy postačia. Ak to dnes nestihneš, prinesieš mi ju spolu s úlohou na hodinu.“

Harry zamrzol v pohybe. Ani sám úplne presne nevedel, čo ho na Severusovom vyhlásení tak rozhnevalo. Spätne nedokázal určiť, či to bolo spôsobné tým, že sa pri vyhliadke písania eseje cítil ako malé decko, ktoré nesplnilo úlohu, ktorú dostalo. Alebo či zostal tak zaskočený, pretože jednoducho neočakával, že by nejaký trest skutočne dostal. Nech už bol jeho dôvod akýkoľvek, hnev v ňom vzbĺkol takou silou, až ho to samého zaskočilo.

„Tak takto to teraz medzi nami bude?“ spýtal sa, keď sa k Severusovi otočil tvárou. Prsty pevne zatínal do operadla stoličky, z ktorej len pred okamihom vstal. „Stačí aby som spravil niečo, s čím ty nesúhlasíš a vzápätí budem zavalený hordou trestov tak ako to bolo v minulých rokoch?“ Každým ďalším vysloveným slovom sa jeho hnev zvyšoval. Rovnako sa zvyšoval aj jeho hlas, takže nakoniec už na Severusa kričal: „Ale nie, nie teraz to bude ešte horšie, však? Po všetkých tých rokoch ma chceš začať vychovávať? Kašlem na nejaké tvoje eseje, na tie je už teraz neskoro! Čas keď si sa mohol hrať na otca si už dávno prepásol!“

Svoju chybu si uvedomil ešte skôr, ako miestnosťou dozneli jeho posledné slová. Severus, ktorý jeho výlev počúval so zhovievavým ba až pobaveným výrazom razom stuhol. V miestnosti sa na niekoľko dlhých sekúnd rozľahlo ťaživé ticho. Harry sa snažil rýchlo vymyslieť niečo, čím by napravil čo povedal. V duchu pritom hrubo nadával na svoju vznetlivosť. Severus medzitým vyhladil tvár a z jeho výrazu sa nedala vyčítať jediná emócia.

„Správne,“ vyslovil ľadovým tónom. „Ak je to tak, nech sa páči. Môžete odísť pán Potter.“

„Prepáč. Prosím, ja som to tak nemyslel!“ Harryho bol zúfali. To čo predtým povedal, nemyslel vôbec vážne. Cítil sa ublížene a jednoducho mu praskli nervy. To sa predsa stáva, nie? Ale nikdy si nič také nemyslel. Veď on si dobre uvedomoval, že Severus za to nemôže. Za ten krátky čas čo o sebe vedeli pravdu si na seba dobre zvykli. To sa to má teraz vrátiť do starých koľají? To by predsa neprežil! „Severus, prosím.“ Upieral na neho zúfalý pohľad a nemal ďaleko od plaču. Starší muž však na jeho zúfalstvo nebral ohľady.

„Pre vás som pán profesor. A teraz Potter, žiadam vás aby ste opustili môj kabinet.“ Jeho hlas znel mrazivo a Harrymu z toho vyhŕkli slzy do očí. Nie, nie.... Takto to nemôže dopadnúť.

„Severus -“ začal prosebne no vetu nedokončil.

„Von!“ Skríkol Severus a Harry pod ťarchou jeho hnevu opustil miestnosť. Kamenná maska zo Severusovej tváre opadla v okamihu, keď sa za Harrym zavreli dvere. Až keď bol sám, dovolil bolesti aby si predrala cestu na povrch. Jedine prázdna miestnosť sa stala svedkom jeho zúfalého výkriku.

***

Harry sa tackal chodbami hradu a myšlienky mal ako v hmle. Uvažoval o tom, ako dokáže jedna neuvážená veta všetko pokaziť. A to spolu tak dobre vychádzali! Pri spomienke na ten ľadový tón, ktorým ho vyhodil ho pochytila triaška. Vedel, že mu svojim neuváženým výrokom ublížil. Severus mu predsa sám povedal, že vždy túžil po rodine. Vedel však, že vo svojom postavení si to jednoducho nemôže dovoliť. Aj preto si tak cenil ich príbuzenstvo. A skutočne sa snažil. Harry by nikdy neveril, že Severus dokáže byť natoľko chápavý a nápomocný. A on to teraz tak kolosálne posral!

V takomto rozpoložení ho našiel Remus. Neváhal a odviedol ho k sebe do triedy a usadil do kresla, ktoré premenil zo stoličky. Bolo mu jasné, že z plánovaného rozhovoru nič nebude. Teraz pre neho však bolo dôležité prísť na to, čo sa Harrymu stalo. Nepatrným pohybom uchopil prútik a zoslal na neho sériu diagnostických kúziel. Chcel sa uistiť, že jeho stav nebol spôsobený nejakou kliatbou. Nepatrne si vydýchol, keď jeho kontrola neukázala žiadne kúzlo.

Uistený o tom, že Harrymu nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo sa teda vrhol na poslednú úlohu. Prísť na to, čo sa stalo.

„Harry?“ skúsil ho osloviť. Oslovený však absolútne nereagoval. Remus k nemu pristúpil a jemne ním zatriasol. Ani to však nepomohlo. Harry ďalej apaticky sedel v kresle a niečo si pre seba mumlal. Keď sa pozorne započúval, rozoznal niekoľko slov.

„....Nechcel som, nechcel. Odpusť prosím...“

 Opakoval to stále dookola a nevyzeral, že by s tým chcel skončiť. Remusovi bolo jasné, že bez pomoci sa Harry upokojiť nedokáže a tak rýchlo zašiel do svojho kabinetu pre upokojujúci odvar. Keď sa vrátil do triedy, našiel mladíka v takom istom stave v akom ho opúšťal. Pristúpil k nemu a priložil mu k perám flakón s elixírom. Jemne mu zaklonil hlavu a s tichým príkazom ho prinútil všetko vypiť.

Trvalo niekoľko minút, než sa z Harryho tváre vytratil apatický výraz. Remus usadený naproti Harrymu trpezlivo vyčkával. Keď si bol istý, že Harry opäť vníma dianie okolo seba, skúsil ho jemne osloviť: „Harry, vnímaš ma? Vieš kde si?“

Mladý chrabromilčan sa na neho prekvapene zadíval. Nepamätal si, že by dne večer Remusa stretol. Vlastne si ani nepamätal, ako sa  dostal do učebne obrany proti čiernej mágií. Spomínal si len na tú bolesť, čo cítil potom ako ho Severus vyhodil. No pod vplyvom elixíru sa aj tá dostavovala len ako akási dávno zabudnutá ozvena.

„Uhm, som v učebni, ale nespomínam si, ako som sa sem dostal. Čo sa stalo?“ spýtal sa a znel rovnako zmätene, ako sa aj cítil.

„Našiel som ťa túlať sa na chodbe. Bol si úplne mimo tak som ťa sem zaviedol. Ale čo sa stalo, to teda neviem. Dúfal som, že by si mi to mohol povedať ty.“ S očakávaním sa na svojho študenta pozrel a čakal, čo mu povie. Harry však mlčal. „Napadol ťa niekto?“ skúsil svoje šťastie otázkami. Harry však len záporne pokrútil hlavou.

„Nie, nikto ma nenapadol,“ odpovedal nakoniec aj slovne.

„Povieš mi teda čo sa ti stalo? Vydesilo ma, keď sa ťa našiel v takom stave... Myslel som, že si sa zdržal na treste u Snapea a keď som ťa potom zbadal...“ Na chvíľu sa odmlčal, keď mu začali dochádzať súvislosti. „Stalo sa niečo na treste?“ spýtal sa podozrievavo.

Harry to najprv okamžite začal zapierať, no pri pohľade do Remusovej tváre mu bolo jasné, že mu vlkolak absolútne neverí. Vzápätí ho opustila všetka sila zapierať. Prečo aj? Potreboval sa niekomu zdôveriť a vedel, že mužovi sediacemu naproti môže dôverovať. Pochopí ho a nebude súdiť. Možno mu dokonca dokáže poradiť, čo by mal spraviť...  

„Máš pravdu. Pohádali sme sa a ja som povedal niečo, čo som povedať nemal...Bojím sa, vieš?“ Zdôveril sa a aj napriek pôsobeniu elixíru ho zaplavil pocit smútku.

„Pohádali ste sa? Ale veď vy dvaja sa predsa hádate neustále či nie?“ spýtal sa Remus nechápavo. „V čom to teraz bolo iné? Bojíš sa, že by ťa chcel nechať vylúčiť? Neviem, čo síce čo si mu povedal, ale som si istý, že Dumbledore by to nepripustil.“ Pokúsil sa ho upokojiť, no neúspešne.

„Nie Remus. Ty to nechápeš.“ Povzdychol si Harry. Profesor ho chvíľu ticho pozoroval a potom sa zdvihol a niekam odišiel. O pár minút sa vrátil s dvoma pariacimi sa šálkami čaju. Jednu šálku vtisol do rúk Harrymu, druhú sám pevne uchopil do rúk. „Tak mi to vysvetli,“ vyzval ho nakoniec.

Harry by mu rád všetko povedal, no tušil, že Severus by z toho nadšený nebol. Nechcel ho nahnevať ešte viac. Preto nakoniec prišiel so zjednodušenou verziou svojho problému.

„No, to že na mňa behom prázdnin dozeral vieš. Možno sa ti donieslo aj to, že sme sa... tak povediac uzmierili. Poprosil som ho o odpustenie a požiadal o pomoc pri doučovaní elixírov a on na moje prekvapenie súhlasil. Tak nejako sme prišli na to, že spolu vlastne dokážeme v pohode vychádzať.“ Vďaka elixíru dokázal hovoriť plynulo. Nedokázal si ani len predstaviť, ako by to celé rozprával bez jeho upokojujúceho účinku. Ani elixír však nedokázal plne potlačiť nepokoj, ktorý cítil pri spomienke na ich dnešnú hádku. „ Aj ten trest dnes večer. Mal byť skôr zásterkou na to, aby sme sa mohli pozhovárať o jednom malom nedorozumení. Ja som však reagoval zbrklo a povedal som niečo, čo profesora ranilo. Vyhodil ma z triedy... Bojím sa, že sa všetko vráti tam, kde to bolo pred prázdninami. To by som neprežil,“ priznal Harry a čakal na Remusovu reakciu.

Ten hodnú chvíľu mlčal a snažil sa utriediť si nové informácie. Nakoniec sa mu podarilo nasadiť upokojujúci úsmev a povedať: „Neboj Harry, ak ťa skutočne spoznal, pochopí, že nech si už povedal čokoľvek, nemyslel si to tak. Najmä ak bude vidieť, že ťa to skutočne mrzí. Skús tomu dať deň, dva a choď sa ospravedlniť. Uvidíš, všetko bude dobre.“

Harry nevyzeral byť úplne presvedčený, no zdalo sa, že jeho uistenie stačilo na to, aby sa dal dohromady. Vypil teraz už vychladnutý čaj, prázdnu šálku odložil na lavicu a s poďakovaním sa rozlúčil. Pomalým krokom sa vydal do veže. Zajtra ho čakal náročný deň.

Vyučovanie Harrymu ubehlo rýchlo. Po skončení bylinkárstva boli on aj Ron násilne privedený do knižnice. Ani jeden nemali odvahu odporovať Hermioninmu odhodlaniu. Najprv spoločne napísali prácu na transfiguráciu, ktorú potrebovali hneď na zajtra. Harry si stihol dokončiť aj esej na elixíry. Hermiona ju stihla napísať už počas voľnej hodiny a tak pracovala na zadaní z bylinkárstva. Ron dal na záver prednosť čítaniu príručky starostlivosti o metlobalové metly.

Prácu dokončili ešte pred zotmením a tak sa rozhodli, že sa pôjdu trochu prejsť na školné pozemky. Harry sa však po chvíli vyhovoril, pretože tušil, že jeho priatelia by ocenili trochu súkromia. Sám zamieril na ihrisko. Od minulého roku ešte nelietal a tak sa to rozhodol napraviť. Na metle sa vždy cítil ako doma. Vietor mu svišťal okolo uší vždy, keď sa strmhlav rútil dole k zemi, adrenalín mu hučal žilami v okamihoch,  keď sa tesne vyhýbal zrážke s tvrdou zemou. Na koniec sa len tak vznášal vzduchom a vychutnával si krásu jedného z posledných teplejších večerov.

Keď Harry konečne odložil metlu, slnko sa už skláňalo k obzoru. Preto sa poponáhľal, aby k Severusovi náhodou neprišiel neskoro. Bol si istý, že práve to by mu teraz nepomohlo. Ešte trochu zadýchaný dobehol k dverám jeho kabinetu. Niekoľko krát sa zhlboka nadýchol, aby upokojil svoje divoko búšiace srdce a zaklopal na dvere. So značnou dávkou nervozity potom čakal, než mu Severus otvorí.

Nemusel čakať dlho. Dvere sa otvorili a on vstúpil dnu. Severusa uvidel sedieť za svojim stolom. Trochu ho to prekvapilo, čakal totiž, že pôjdu do jeho bytu. Nevšimol si však žiadne náznaky toho, že by sa plánoval niekam presunúť a tak sa neisto usadil na stoličku pred stolom.

Nemohol si pomôcť, ale keď sa cez stôl pozeral na Severusa, cítil sa ako neposlušný malý žiačik, ktorý bol pristihnutý pri podvádzaní na hodine elixírov. Najmä keď na neho upieral taký prísny pohľad ako práve teraz. Severus neváhal a ihneď začal svoj výsluch.

 „Harry... Budeš tak láskavý a prezradíš mi, aká nanajvýš inteligentná myšlienka ťa hnala k tomu, aby si šiel s Malfoyom sám do opustenej učebne?“ dal si pritom záležať, aby jeho hlas znel náležite ironicky.

Harry sa chcel nad jeho tónom ohradiť, ale našťastie sa dokázal včas zastaviť. Nechcel sa s ním hádať. Taktiež odhadoval, že ani poznamenať, ako nevhodne tá veta vyznela by nepomohlo odľahčiť atmosféru. Navyše on sám podvedome chápal, že sa o neho Severus jednoducho len bál, no nechcel to dať najavo. Preto sa pri svojej odpovedi snažil udržať pokojný a zmierlivý tón.

„Jednoducho som chcel vedieť, čo po mne chce. Zjavne to bolo dôležité, keď tam čakal už v tak skorú hodinu. Nemohol tušiť, že sa rozhodnem ísť do Veľkej siene tak skoro, akže by mohol čakať skutočne dlho...Taktiež som možno dúfal, že by som mohol prísť na to, čo od neho chcel Voldemort. Musel od neho niečo chcieť, inak by ho nepovolal... Alebo si už na to prišiel ty?“ Po celú dobu si dokázal udržať zdvorilý tón, ale nedokázal zabrániť tomu, aby jeho otázka nevyznela trochu uštipačne.

„Nie,“ odpovedal mu Severus trpko. „Tebe sa to nebodaj podarilo?“ spýtal sa s rovnakou uštipačnosťou ako predtým Harry.

„Nie, možno... neviem“ priznal nakoniec neochotne. Na podráždené odfrknutie zo Severusovej strany radšej nijako nereagoval.

„No tak vidíš. Takže si sa vystavoval nebezpečenstvu absolútne zbytočne.“ Harry prekvapene nadskočil, pretože Severus tvrdo uderil päsťou do stolu. Takúto reakciu od neho rozhodne nečakal. Muž naproti nemu síce nikdy nepatril k tým najtrpezlivejším... aspoň pri interakcií s ním... ale aj tak bol jeho náhlou prudkosťou prekvapený. Pokúsil sa preto znieť čo najzmierlivejšie.

„Niečo som sa predsa dozvedel. Totiž, zavolal si ma, pretože mal pre mňa istý... návrh.“ Odmlčal sa, pretože si potreboval utriediť myšlienky. Ako by to mal Severusovi podať tak, aby ho pochopil? Všimol si, že Severus netrpezlivo poklepával prstami po stole a prepaľoval ho naštvaným pohľadom. Radšej sa poponáhľal s vysvetľovaním.

„Keď si vás Voldemort povolal,“ ignoroval pri tom, ako sebou druhý muž trhol, „mučil vás, pretože som sa ocitol na ošetrovni.“ Začal okľukou, pretože dúfal, že keď si to zhrnie nahlas, lepšie dospeje k nejakým záverom. „Ty sám si dostal za úlohu, aby si si získal moju dôveru. A myslím si, že Dracova úloha bude podobná. Prisľúbil mi totiž, že na mňa už nikdy on, ani žiaden iný had nezaútočí. A ak by sa ku mne niekto zo slizolínčanov choval hrubo, mám mu to oznámiť a on to už zariadi.“ Nervózne si rukou prehrabol vlasy a vrhol na Severusa rýchly pohľad. Nepotešilo ho, keď si všimol, že sa netvári o nič prístupnejšie.

„Nie som si istý, čo tým chce Voldemort dosiahnuť. Vravel si, že sa už dlho žiadna schôdza nekonala, aj naposledy si tam bol prakticky len ty a Malfoyovci. Máš... máš nejaký nápad, o čo by sa mohol snažiť?“  

Severus ho ešte hodnú chvíľu prepaľoval prísnym pohľadom, no nakoniec sa s povzdychom uvoľnil. Výraz jeho tváre konečne trochu zjemnel a tak sa Harry konečne zbavil pocitu, že je práve pri výsluchu.

„Neviem... mám len dohady, no tie nie sú postavené na žiadnom pevnom základe. Z nejakého dôvodu ťa chce zrejme udržať na žive a nezraneného.“ Pri tomto vyhlásení sa v jeho hlase odrážala istota. S ohľadom na predošlé udalosti to však nebolo až tak prekvapivé. Predtým ako pokračoval, uprene pozoroval kresbu na doske svojho stola. Harry ho nijak nevyrušoval. Tušil, že si musí v hlave utriediť všetky informácie.

Keď nakoniec prehovoril, v hlase sa mu vyskytla pre neho nezvyčajná váhavosť: „Možno sa po tom fiasku na ministerstve rozhodol, že ťa nezabije. Miesto toho sa s tebou má Malfoy spriateliť a pretiahnuť ťa na jeho stranu... Ale taktiež môže ísť o niečo úplne iné. Možno nejaký komplikovaný plán na odpútanie našej pozornosti. Taktiež je tu možnosť, že nejako zistil o mojej úlohe špeha a toto je plán na to, aby sa zbavil nás oboch... Nepanikár!“ okríkol ho, keď Harry vyplašene vyskočil na nohy. „A láskavo si opäť sadni. Všetko sú to len nápady, ktoré v skutočnosti môžu byť na míle vzdialené od pravdy.“

„Skutočne si myslíš, že by mohol vedieť o tvojej úlohe špeha?“ opýtal sa ho Harry váhavo.  Bolo na ňom jasne vidno, ako veľmi sa odpovede obáva.

„Úprimne? Ani veľmi nie. Ak môžem za tých pár rokov súdiť, Temný pán je v týchto veciach prchký. Ak by sa dozvedel o mojej zrade, neváhal by a na mieste by ma zabil,“ odpovedal mu so zámerom upokojiť ho. Pri pohľade na mladého chrabromilčana mu však bolo jasné, že sa jeho úmysel vyhol účinku. Nevedno ako rozptýliť synove obavy, vrátil sa Severus k predošlej téme: „Takže si to zhrňme. Vedome si sa vystavil situácií, ktorá ťa potenciálne  mohla stáť život. To by znamenalo, za predpokladu že môžeme veriť Dumbledorovím slovám, že by nebola jediná šanca ako poraziť Voldemorta. A to ani nepočítam fakt, že by si tým ublížil mnohým ľuďom, ktorí ťa majú radi. Tak a teraz mi prosím povedz, či sa ti to všetko oplatilo riskovať kvôli prísľubu, že na teba iný študenti viac nezaútočia?“ zo začiatku síce hovoril pokojne, no ako pokračoval, jeho hlas postupne stúpal. Poslednú vetu už takmer zakričal.

Harry na neho vyjavene pozeral. A až tvárou v tvár Severusovej hystérií si uvedomil, ako veľmi sa o neho ten muž obával.

„Tak rád by som ti pripomenul, že som nevedel, čo mi chce Malfoy povedať. Navyše ma mrzí, že tak málo dôveruješ mojim schopnostiam. Prútik som mal neustále v ruke a bol som pripravený brániť sa. Naposledy ma Malfoy zranil jedine preto, že zaútočil zbabelo od chrbta!“ ohradil sa rázne Harry. Následne sa však zatváril pokorne a jeho hlas nabral ospravedlňujúci tón: „Ale takto zhrnuté máš pravdu. Bola to chyba, za ktorú sa ti ospravedlňujem. Vždy som konal unáhlene a hoci sa tomu snažím zabraňovať, nie vždy sa mi to darí.“  

Chvíľu váhal no nakoniec  sa odhodlal vyhľadať Severusov pohľad. Lektvarista ho hodnú chvíľu prepaľoval prísnym pohľadom, až sa Harry začal obávať, že jeho ospravedlnenie nebude prijaté. Nakoniec sa však výraz staršieho muža uvoľnil a kútik pier sa mu zdvihol v takmer nepoznateľnom náznaku úsmevu. „Som rád, že sme si to nakoniec  všetko krásne vyjasnili.“ Na krátko sa odmlčal, čo si Harry vyložil ako gesto k odchodu. Začal sa zdvíhať, na čo Severus trochu škodoradostne zareagoval: „Teraz ťa aspoň nebude nič vyrušovať od tvojho trestu. V učebni ťa už čaká zbierka špinavých kotlíkov, ktoré tu zostali po prvákoch. Človek by sa divil, akú hnusobu sú tí malý nevychovanci schopný namiešať. A až to budeš mať spravené, môžeš zapracovať na eseji o tom, ako sa vyhýbať zbytočnému nebezpečenstvu. Dve stopy postačia. Ak to dnes nestihneš, prinesieš mi ju spolu s úlohou na hodinu.“

Harry zamrzol v pohybe. Ani sám úplne presne nevedel, čo ho na Severusovom vyhlásení tak rozhnevalo. Spätne nedokázal určiť, či to bolo spôsobné tým, že sa pri vyhliadke písania eseje cítil ako malé decko, ktoré nesplnilo úlohu, ktorú dostalo. Alebo či zostal tak zaskočený, pretože jednoducho neočakával, že by nejaký trest skutočne dostal. Nech už bol jeho dôvod akýkoľvek, hnev v ňom vzbĺkol takou silou, až ho to samého zaskočilo.

„Tak takto to teraz medzi nami bude?“ spýtal sa, keď sa k Severusovi otočil tvárou. Prsty pevne zatínal do operadla stoličky, z ktorej len pred okamihom vstal. „Stačí aby som spravil niečo, s čím ty nesúhlasíš a vzápätí budem zavalený hordou trestov tak ako to bolo v minulých rokoch?“ Každým ďalším vysloveným slovom sa jeho hnev zvyšoval. Rovnako sa zvyšoval aj jeho hlas, takže nakoniec už na Severusa kričal: „Ale nie, nie teraz to bude ešte horšie, však? Po všetkých tých rokoch ma chceš začať vychovávať? Kašlem na nejaké tvoje eseje, na tie je už teraz neskoro! Čas keď si sa mohol hrať na otca si už dávno prepásol!“

Svoju chybu si uvedomil ešte skôr, ako miestnosťou dozneli jeho posledné slová. Severus, ktorý jeho výlev počúval so zhovievavým ba až pobaveným výrazom razom stuhol. V miestnosti sa na niekoľko dlhých sekúnd rozľahlo ťaživé ticho. Harry sa snažil rýchlo vymyslieť niečo, čím by napravil čo povedal. V duchu pritom hrubo nadával na svoju vznetlivosť. Severus medzitým vyhladil tvár a z jeho výrazu sa nedala vyčítať jediná emócia.

„Správne,“ vyslovil ľadovým tónom. „Ak je to tak, nech sa páči. Môžete odísť pán Potter.“

„Prepáč. Prosím, ja som to tak nemyslel!“ Harryho bol zúfali. To čo predtým povedal, nemyslel vôbec vážne. Cítil sa ublížene a jednoducho mu praskli nervy. To sa predsa stáva, nie? Ale nikdy si nič také nemyslel. Veď on si dobre uvedomoval, že Severus za to nemôže. Za ten krátky čas čo o sebe vedeli pravdu si na seba dobre zvykli. To sa to má teraz vrátiť do starých koľají? To by predsa neprežil! „Severus, prosím.“ Upieral na neho zúfalý pohľad a nemal ďaleko od plaču. Starší muž však na jeho zúfalstvo nebral ohľady.

„Pre vás som pán profesor. A teraz Potter, žiadam vás aby ste opustili môj kabinet.“ Jeho hlas znel mrazivo a Harrymu z toho vyhŕkli slzy do očí. Nie, nie.... Takto to nemôže dopadnúť.

„Severus -“ začal prosebne no vetu nedokončil.

„Von!“ Skríkol Severus a Harry pod ťarchou jeho hnevu opustil miestnosť. Kamenná maska zo Severusovej tváre opadla v okamihu, keď sa za Harrym zavreli dvere. Až keď bol sám, dovolil bolesti aby si predrala cestu na povrch. Jedine prázdna miestnosť sa stala svedkom jeho zúfalého výkriku.

***

Harry sa tackal chodbami hradu a myšlienky mal ako v hmle. Uvažoval o tom, ako dokáže jedna neuvážená veta všetko pokaziť. A to spolu tak dobre vychádzali! Pri spomienke na ten ľadový tón, ktorým ho vyhodil ho pochytila triaška. Vedel, že mu svojim neuváženým výrokom ublížil. Severus mu predsa sám povedal, že vždy túžil po rodine. Vedel však, že vo svojom postavení si to jednoducho nemôže dovoliť. Aj preto si tak cenil ich príbuzenstvo. A skutočne sa snažil. Harry by nikdy neveril, že Severus dokáže byť natoľko chápavý a nápomocný. A on to teraz tak kolosálne posral!

V takomto rozpoložení ho našiel Remus. Neváhal a odviedol ho k sebe do triedy a usadil do kresla, ktoré premenil zo stoličky. Bolo mu jasné, že z plánovaného rozhovoru nič nebude. Teraz pre neho však bolo dôležité prísť na to, čo sa Harrymu stalo. Nepatrným pohybom uchopil prútik a zoslal na neho sériu diagnostických kúziel. Chcel sa uistiť, že jeho stav nebol spôsobený nejakou kliatbou. Nepatrne si vydýchol, keď jeho kontrola neukázala žiadne kúzlo.

Uistený o tom, že Harrymu nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo sa teda vrhol na poslednú úlohu. Prísť na to, čo sa stalo.

„Harry?“ skúsil ho osloviť. Oslovený však absolútne nereagoval. Remus k nemu pristúpil a jemne ním zatriasol. Ani to však nepomohlo. Harry ďalej apaticky sedel v kresle a niečo si pre seba mumlal. Keď sa pozorne započúval, rozoznal niekoľko slov.

„....Nechcel som, nechcel. Odpusť prosím...“

 Opakoval to stále dookola a nevyzeral, že by s tým chcel skončiť. Remusovi bolo jasné, že bez pomoci sa Harry upokojiť nedokáže a tak rýchlo zašiel do svojho kabinetu pre upokojujúci odvar. Keď sa vrátil do triedy, našiel mladíka v takom istom stave v akom ho opúšťal. Pristúpil k nemu a priložil mu k perám flakón s elixírom. Jemne mu zaklonil hlavu a s tichým príkazom ho prinútil všetko vypiť.

Trvalo niekoľko minút, než sa z Harryho tváre vytratil apatický výraz. Remus usadený naproti Harrymu trpezlivo vyčkával. Keď si bol istý, že Harry opäť vníma dianie okolo seba, skúsil ho jemne osloviť: „Harry, vnímaš ma? Vieš kde si?“

Mladý chrabromilčan sa na neho prekvapene zadíval. Nepamätal si, že by dne večer Remusa stretol. Vlastne si ani nepamätal, ako sa  dostal do učebne obrany proti čiernej mágií. Spomínal si len na tú bolesť, čo cítil potom ako ho Severus vyhodil. No pod vplyvom elixíru sa aj tá dostavovala len ako akási dávno zabudnutá ozvena.

„Uhm, som v učebni, ale nespomínam si, ako som sa sem dostal. Čo sa stalo?“ spýtal sa a znel rovnako zmätene, ako sa aj cítil.

„Našiel som ťa túlať sa na chodbe. Bol si úplne mimo tak som ťa sem zaviedol. Ale čo sa stalo, to teda neviem. Dúfal som, že by si mi to mohol povedať ty.“ S očakávaním sa na svojho študenta pozrel a čakal, čo mu povie. Harry však mlčal. „Napadol ťa niekto?“ skúsil svoje šťastie otázkami. Harry však len záporne pokrútil hlavou.

„Nie, nikto ma nenapadol,“ odpovedal nakoniec aj slovne.

„Povieš mi teda čo sa ti stalo? Vydesilo ma, keď sa ťa našiel v takom stave... Myslel som, že si sa zdržal na treste u Snapea a keď som ťa potom zbadal...“ Na chvíľu sa odmlčal, keď mu začali dochádzať súvislosti. „Stalo sa niečo na treste?“ spýtal sa podozrievavo.

Harry to najprv okamžite začal zapierať, no pri pohľade do Remusovej tváre mu bolo jasné, že mu vlkolak absolútne neverí. Vzápätí ho opustila všetka sila zapierať. Prečo aj? Potreboval sa niekomu zdôveriť a vedel, že mužovi sediacemu naproti môže dôverovať. Pochopí ho a nebude súdiť. Možno mu dokonca dokáže poradiť, čo by mal spraviť...  

„Máš pravdu. Pohádali sme sa a ja som povedal niečo, čo som povedať nemal...Bojím sa, vieš?“ Zdôveril sa a aj napriek pôsobeniu elixíru ho zaplavil pocit smútku.

„Pohádali ste sa? Ale veď vy dvaja sa predsa hádate neustále či nie?“ spýtal sa Remus nechápavo. „V čom to teraz bolo iné? Bojíš sa, že by ťa chcel nechať vylúčiť? Neviem, čo síce čo si mu povedal, ale som si istý, že Dumbledore by to nepripustil.“ Pokúsil sa ho upokojiť, no neúspešne.

„Nie Remus. Ty to nechápeš.“ Povzdychol si Harry. Profesor ho chvíľu ticho pozoroval a potom sa zdvihol a niekam odišiel. O pár minút sa vrátil s dvoma pariacimi sa šálkami čaju. Jednu šálku vtisol do rúk Harrymu, druhú sám pevne uchopil do rúk. „Tak mi to vysvetli,“ vyzval ho nakoniec.

Harry by mu rád všetko povedal, no tušil, že Severus by z toho nadšený nebol. Nechcel ho nahnevať ešte viac. Preto nakoniec prišiel so zjednodušenou verziou svojho problému.

„No, to že na mňa behom prázdnin dozeral vieš. Možno sa ti donieslo aj to, že sme sa... tak povediac uzmierili. Poprosil som ho o odpustenie a požiadal o pomoc pri doučovaní elixírov a on na moje prekvapenie súhlasil. Tak nejako sme prišli na to, že spolu vlastne dokážeme v pohode vychádzať.“ Vďaka elixíru dokázal hovoriť plynulo. Nedokázal si ani len predstaviť, ako by to celé rozprával bez jeho upokojujúceho účinku. Ani elixír však nedokázal plne potlačiť nepokoj, ktorý cítil pri spomienke na ich dnešnú hádku. „ Aj ten trest dnes večer. Mal byť skôr zásterkou na to, aby sme sa mohli pozhovárať o jednom malom nedorozumení. Ja som však reagoval zbrklo a povedal som niečo, čo profesora ranilo. Vyhodil ma z triedy... Bojím sa, že sa všetko vráti tam, kde to bolo pred prázdninami. To by som neprežil,“ priznal Harry a čakal na Remusovu reakciu.

Ten hodnú chvíľu mlčal a snažil sa utriediť si nové informácie. Nakoniec sa mu podarilo nasadiť upokojujúci úsmev a povedať: „Neboj Harry, ak ťa skutočne spoznal, pochopí, že nech si už povedal čokoľvek, nemyslel si to tak. Najmä ak bude vidieť, že ťa to skutočne mrzí. Skús tomu dať deň, dva a choď sa ospravedlniť. Uvidíš, všetko bude dobre.“

Harry nevyzeral byť úplne presvedčený, no zdalo sa, že jeho uistenie stačilo na to, aby sa dal dohromady. Vypil teraz už vychladnutý čaj, prázdnu šálku odložil na lavicu a s poďakovaním sa rozlúčil. Pomalým krokom sa vydal do veže. Zajtra ho čakal náročný deň.