Harry Potter Slash poviedky

Spoločenská miestnosť bola ešte stále plná starších študentov, dokončujúcich úlohy na ďalší deň. Keď portrét umožnil Harrymu vstúpiť, vzbudil pozornosť len hŕstky študentov, ktorí sa vzápätí vrátili ku svojej práci. Snáď len Ron s Hermionou ho pozorovali pozornejšie, no ich pohľadom sa vytrvalo vyhýbal. So zamumlaním pozdravu odišiel do izby. V rýchlosti sa rozhliadol a tak si všimol, že jediná obsadená posteľ je tá Nevillova. Veľmi sa tým nezdržiaval, vzal si pyžamo a zavrel sa v kúpeľni. Dával si načas. Očakával, že len čo vyjde, bude musieť čeliť Ronovmu výsluchu. K svojmu vlastnému sklamaniu sa nemýlil. Kamarát ho čakal pohodlne usadený na jeho posteli. Zadržal povzdych, ktorý sa mu dral z hrdla a sušiac si vlasy, vydal sa k svojej posteli. Sadol si vedľa Rona, použil ševelissimo a vyčkával, čo príde.

„Tak teda rozprávaj,“ vyzval ho kamarát bez zbytočného úvodu.

„Nič sa nestalo, nechaj to tak. Mal som len blbý deň.“ Harryho pokus vyhnúť sa odpovedi však nebol úspešný. Ron si ho chvíľu pozorne prezeral, potom akoby došiel k nejakému závažnému rozhodnutiu, povedal:

 „Harry, keď si prišiel do spoločenskej, vyzeral si, akoby si videl McGonagallovú v plavkách tancovať tango. Takže sa mi nesnaž nakecať, že sa nič nedeje.“

Napriek zlej nálade Harry vyprskol smiechom, čím na Ronovej tvári vyvolal spokojný úsmev. „Toto mi už viac nerob! Z tej predstavy sa mi robí nevoľno!“ dostal zo seba pomedzi záchvaty smiechu. Ron mu neodpovedal, iba ho ďalej s úškrnom pozoroval.

Z toho pohľadu Harry pochopil, že stále čaká na svoju odpoveď. Pobavenie ho razom prešlo a on znovu zvážnel. S povzdychom sa opäť pokúsil z odpovede na jeho otázku vykrútiť.

„Skutočne sa nič nedeje. Nemusíte si s Hermionou robiť obavy. Proste sa mi niečo nepodarilo... Navyše som to už prebral aj s Remusom.“

Ron ho pozorne počúval vyzeral, že o jeho slovách uvažuje. Harry dovolil, aby v ňom vzbĺkla iskrička nádeje. Iskrička, ktorý zhasla s ryšavcovými ďalšími slovami.

„Poznáme sa od prvého dňa na tejto škole. Niekoľko krát som sa s tebou vrhol do dobrodružstiev, ktoré nás mohli ľahko stáť život. Napriek tomu mi dôveruješ menej ako Remusovi?“ spýtal sa ho a výčitku v svojom hlase sa ani len nepokúsil skryť.

Harry sa na svojom mieste nepohodlne zavrtel. Nechcel raniť jeho dôveru a navyše... Ron s Hermionou už predsa vedeli o tom, že jeho vzťahy so Severusom sa zlepšili. Malo teda zmysel zapierať?

„Vážne sa ti to bude zdať ako hlúposť. Veď vieš, že som dnes mal trest so Snapeom... no a popravde som nečakal, čo odo mňa bude požadovať. Ten trest som vlastne dostal takmer za nič, tak som si myslel, že ho použil iba ako zámienku. Veď vieš, nikto zo slizolínčanov sa nesmie dozvedieť, že už to medzi nami nie je také ostré... Preto som si myslel, že sa chce len  pozhovárať, alebo tak niečo.“ Do Harryho hlasu sa vrátila trocha jeho predchádzajúceho rozhorčenia. „Najprv sme sa skutočne len rozprávali, no ale potom chcel, aby som spravil niečo, s čím som nesúhlasil... Takže som sa začal hádať a no... poznáš to. On na to niečo odvrkne, ja sa nahnevám, taktiež niečo poviem na oplátku a potom...“ Harry sa vo svojom ohnivom výklade odmlčal a skryl si hlavu do dlaní. „A potom už to nejde vziať späť,“ zamumlal medzi prsty.

Chvíľu bolo ticho, ako obaja chlapci rozmýšľali o tom čo sa stalo. Nakoniec ticho prerušil Ron, keď sa váhavo opýtal:

„Harry, dúfam, že sa nenahneváš, ale... To ťa vážne tak rozrušila hádka so Snapeom? Teda viem, hovoril si, že ste si všetko vyjasnili a že ste sa akosi skamarátili, ale aj tak. Hádali ste sa päť rokov a nikdy ťa to tak nebralo. To si už stihol vyjsť zo cviku?“ Jeho pokus o uľahčenie atmosféry sa tentoraz vyhol účinku.

„Je to trochu zložitejšie vieš,“ povzdychol si Harry. „Odkedy sme sa cez prázdniny lepšie spoznali, tak sa o mňa stará. No a teraz som povedal niečo, čím som mu zrejme dosť ublížil. Bojím sa, aby sa všetko nevrátilo tam, kde to bolo predtým. Aby vo mne opäť nezačal vidieť iba miniatúrneho Jamesa.“

Harry upieral svoj zrak na ruky a tak nevidel Ronov uprený pohľad. Nevidel ani to, ako sa jeho výraz mení na podozrievavý.

„Ty Harry,“ začal zdráhavo, opatrne voliac slová, „Hermiona vravela, že ten trest bol... osobného charakteru a ty si zas hovoril, že po tebe chcel Snape veci, s ktorými si nesúhlasil...“ nervózne sa ošíval a nevedel, ako položiť svoju otázku. Nebol si dokonca istý ani tým, čo presne sa chce spýtať. Jeho dilemu našťastie vyriešil Harry, ktorý mu rýchlo skočil do reči.

„Netuším kam presne tým mieriš, ale rozhodne,“ odmlčal sa len aby následne opäť zdôraznil, „ rozhodne sa mýliš. Pre Merlina, Hermiona sa ma pýtala na to isté! V čom to je?“ zvolal rozhorčene.

„Asi tým, aké tajnosti okolo toho robíš,“ nadhodil Ron s pokrčením ramien. „Keby otvorene povieš o čo ide, tak by sme nemuseli vymýšľať bláznivé teórie.“

„Možno, ale... toto je proste súkromné. Aj ja mám predsa právo na súkromie či nie?“

„Iste, odpusť. My sme len mali o teba obavy. Vieme, čím všetkým si si musel minulý rok a cez prázdniny prejsť. Možno len máme problémy uveriť, že si sa so všetkým tak dobre vyrovnal... Musíš nám dať čas.“ Keď Ron videl, že Harry sa trochu uvoľnil rozhodol sa skúsiť svoje šťastie a trochu provokačne dodal: „A pomohlo by, ak by si sa podelil s tým.. súkromný charakterom tvojho trestu. Vieš, aby sme sa nestrachovali.“

Harry sa jemne pousmial. Rozhovor s Ronom mu prekvapivo pomáhal. Cítil, že kamarát mal o neho skutočne starosť, čo ho príjemne zahrialo pri srdci.

„Ďakujem Ron. Za to, čo pre mňa s Hermionou robíte. Nemusíte mať strach. Ale...fakt nechápem, prečo vaša prvá myšlienka o mojom treste so Snapeom zahŕňa samé zvrhlé činnosti.“ Snažil sa znieť rozhorčene, no pri pohľade na Ronove rozpaky sa musel začať smiať.

„Odpusť, keď to povieš takto, tak to od nás fakt bolo hlúpe.“

„Fajn, ale sľúb mi, že už na niečo také viac nepomyslíš. Už len z tej predstavy sa mi robí nevoľno.“

„Ver mi, že nie si jediný.“

„Takže už žiadne podobné narážky, dohodnuté?“

„Dohodnuté,“ pritakal Ron vďačne.

Po tejto dohode sa medzi nimi rozhostilo ticho. Harry sa pohodlnejšie usadila a chrbtom sa oprel o čelo postele. Ron zaváhal, či má zostať, alebo mu tým chcel Harry naznačiť, že sa už o tom ďalej nechce baviť. Už bol rozhodnutý odísť, keď jeho kamarát váhavo prehovoril:

„Chcel si vedieť, prečo mi dal Snape trest. Je možné... že ma videl v učebni samého s Malfoyom. A to sa mu veľmi nepáčilo.“ Harry s očakávaním sledoval kamarátovu reakciu. Keď si všimol, ako začal červenať, rýchlo dodal: „Vtipné poznámky si prosím nechaj.“

Ron rýchlo zavrel ústa a prikývol na súhlas. Po krátkom zamyslení sa nakoniec prehovoril: „Takže, predpokladám, že ti za to Snape poriadne vynadal?“

Harry skrúšene prikývol.

„A pohádali ste sa, pretože ťa to nahnevalo?“ spýtal sa ho kamarát neisto.

„Nie, to nie. To sme si vyjasnili. No a ja som si myslel, že je to všetko v pohode a ja môžem odísť... Lenže on odo mňa chcel, aby som reálne odpracoval ten trest. A to ma naštvalo. Rozdávať tresty za to, že sa rozprávam so spolužiakom proste nie je podľa školských pravidiel. Trestať ma za niečo také jednoducho nemal právo! A navyše chcel, aby som napísal esej o vyhýbaní sa nebezpečenstvu. Som snáď malé decko, aby som písal  eseje za trest?“ rozohnil sa opäť Harry. A vzápätí hneď aj vychladol a skrúšene priznal: „A predsa by som teraz radšej písal tú hlúpu prácu namiesto trápenia sa nad tým, či so mnou Snape ešte niekedy slušne prehovorí.“

Ron ticho sedel na posteli a zamyslene si Harryho prezeral. „Tebe na tom mrzútovi skutočne záleží, však?“ spýtal sa nakoniec prekvapene. Odpoveď bola zjavná a tak na ňu ani nečakal. „Možno by pomohlo, keby si napísal tú esej. Aby Snape videl, že ti záleží na tom, aby ste spolu vychádzali. A rozhodne sa skús ospravedlniť a... no nenechaj sa odradiť ak na teba bude hrubý.“

Ron rozprával s prekvapivým porozumením a vyzeral prsne tak, ako keď pri šachu plánuje svoju stratégiu. Harry mu snáď nikdy nebol vďačnejší. Napriek tomu si nemohol odpustiť otázku: „Teda, nie že by mi to prekážalo, ale... prekvapujeme ma, ako dobre to berieš.“

Ron sa rozpačito začervenal. „Asi som konečne trochu dospel. Niečo také aspoň povedala Hermiona po pomerne dlhej debate, keď mi na danú tému dohovárala. Keď si nám to cez prázdniny napísal po prvý raz, myslel som si, že si z nás uťahuješ. Potom som skutočne celkom vyvádzal, no nakoniec som mal dostatok času pochopiť, že nezáleží na mne, s kým sa priatelíš. Ja môžem maximálne dozerať, aby sa ti nič nestalo. Aby si to správne pochopil, absolútne nechápem ako môžeš s tým netopierom vychádzať, alebo ako ti na ňom môže záležať... Ale keď si potom spomeniem na štvrtý ročník a na dobu, keď sme sa spolu nerozprávali-“ Ron si strápene povzdychol a zdvihol sa z postele. „Radšej budem tolerovať Snapea, ako by som to mal zažiť znovu.“

Potľapkal Harryho po pleci a odišiel k svojej posteli, kde si vzal veci a vydal sa do kúpeľne.

***

Ráno sa Harry zobudil príjemne odpočinutý. Keď išiel spať, obával sa, že následkom hádky so Severusom nedokáže zaspať. Jeho obavy sa ukázali neopodstatnené, pretože len čo si večer vyprázdnil myseľ, tak tvrdo zaspal. Večerný rozhovor s Ronom mu zjavne pomohol viac, ako si sám dokázal predstaviť.

 V izbe bolo ticho a tak ho zasiahli obavy, či náhodou nezaspal. Dúfal, že keby sa tak stalo, tak by ho kamaráti na vyučovanie zobudili, ale istý si tým nebol. Ron mohol nadobudnúť pocit, že by si ešte potreboval odpočinúť... S miernymi obavami odhrnul závesy, ktoré obklopovali jeho posteľ a uvidel, že závesy okolo postelí jeho spolubývajúcich sú zatiahnuté. To mohlo znamenať iba to, že jeho kamaráti ešte stále spia. Rýchlo  siahol po prútiku a zakúzlil Tempus. Prekvapilo ho, že je ešte len pár minút po šiestej. Cítil sa skutočne dobre odpočinutý a preto si myslel, že spal omnoho dlhšie.

Mal ešte takmer dve hodiny, než bude musieť ísť na raňajky. To bol ešte kopec času, a tak sa musel rozhodnúť, čo bude robiť. Úlohy z transfigurácie aj obrany už mal napísané a Hagrid im žiadnu nezadal. Chvíľu rozmýšľal nad tým, že by si mohol zopakovať učivo na transfiguráciu, poprípade by si mohol prečítať aj látku dopredu, ale nakoniec sa rozhodol inak. Cítil, že má veľa energie a nedokázal by sa na učivo sústrediť. Preto sa radšej ticho prezliekol do voľných teplákov a trička s krátkymi rukávmi, ktoré na Privátnej ceste nosieval, keď chodieval behať a na vrch si navliekol hábit. Takto oblečený sa vydal k metlobalovému ihrisku. Pre istotu si so sebou zobral aj svoj Guľový blesk, hoci sám nevedel, či si skutočne pôjde aj zalietať.

Metlu spolu s hábitom odložil pod tribúny, len čo prišiel na ihrisko. Bola mu trochu zima, ale zahrievacie kúzlo na seba nepoužil. Vedel, že za chvíľu sa zahreje. Cez víkend bol v nemocničnom krídle a musel odpočívať, no teraz mohol pokračovať v zabehnutom zvyku a ráno si trochu zacvičiť. Ako prvé sa trochu ponaťahoval, aby rozohrial svaly a potom sa rozbehol. Už počas prázdnin prišiel na to, že počas behu sa mu dá perfektne uvažovať. Mechanická činnosť zamestná telo a hlavu zbaví nadbytočných myšlienok.

Kým obehol celé ihrisko, mal čas premyslieť si, ako bude jednať so Severusom. Ronov nápad napísať tú hlúpu esej sa mu páčil. Síce s tým trestom stále nesúhlasil, no usúdil, že je to dobrý začiatok ako Severusovi ukázať, že ho skutočne rešpektuje. Dnes budú vyučovanie končiť skôr a tak sa rozhodol, že ju napíše hneď, ako mu skončí hodina starostlivosti o kúzelné tvory. Zajtra majú elixíry, takže ju bude môcť odovzdať spolu s esejou, ktorú dostali vypracovať na úlohu. Teraz bol Hermione vďačný za to, že ho úlohu z elixírov prinútila napísať už včera. Teraz aspoň bude mať dostatok času...

Podobné myšlienky mu vírili hlavou až dokým nedobehol celé koliečko. Na záver si dal ešte sériu klikov, až fučal námahou. Keď skončil, skontroloval čas a zistil, že je iba štvrť na osem. Na raňajky chodili zvyčajne až okolo ôsmej a tak sa rozhodol, že má dostatok času, aby sa ešte na chvíľu preletel. Najprv sa kúzlom osušil, obliekol si hábit a pre istotu na seba zakúzlil aj zahrievacie kúzlo. Potom už nasadol na metlu a jedným svižným odrazom vyrazil do vzduchu. Bolo to, akoby všetky starosti nechal niekde tam na zemi. Hnal sa oblohou, predvádzal rôzne manévre a finty, raz prudko stúpal, inokedy klesal a cítil sa šťastne. Keď asi o dvadsať minút neskôr zosadol na zem, cítil sa uvoľnený a veril, že sa čoskoro všetko napraví.

V spálni šiesteho ročníku už boli jeho spolužiaci hore a postupne si chystali veci na nadchádzajúci deň. Tvárili sa trochu prekvapene, keď uvideli Harryho ako vstúpil do izby. Závesy okolo jeho postele boli zatiahnuté a tak si mysleli, že ešte spí. Stačil im jediný pohľad na udýchaného no spokojného Harryho a vedeli, že bol vonku cvičiť.

Keď sa to minulý týždeň stalo po prvý krát, takmer zburcovali celý hrad, pretože sa báli že sa mu niečo stalo, alebo ešte horšie, že Veď-viete-kto našiel spôsob, ako ho uniesť priamo z hradu. Harry ich vtedy uistil, že je všetko v tom najlepšom poriadku. V priebehu týždňa si už zvykli, že ich kamarát ráno chodí von. Preto ani teraz jeho príchod nekomentovali, iba mu popriali dobré ráno a dali na známosť, že kúpeľňa je voľná.

Harry si zobral čisté oblečenie a doprial si osviežujúcu sprchu. Rýchlo vykonal aj zvyšok rannej hygieny a potom sa pridal ku spolužiakom, ktorí sa práve chystali na cestu do Veľkej siene. V družnom hovore sa usadili ku stolom, ktoré prekypovali jedlom. Harry zariskoval pohľad k učiteľskému stolu, no miesto profesora elixírov zívalo prázdnotou. Očakával že to tak bude, Severus väčšinou uprednostňoval raňajky v pohodlí svojich komnát, no aj tak nedokázal zabrániť miernemu sklamaniu. Jeho odhodlaním to však neotriaslo. Usúdil, že je to tak asi lepšie, pretože teraz aspoň bude mať viac času na rozmýšľanie. Raňajky mu nakoniec ubehli v dobrej atmosfére, za čo si mohli značné zásluhy pripísať Ron s Hermionou, ktorí ho neustále zaťahovali do rozhovoru. Taktiež tomu napomohla aj Ginny. Od toho sobotňajšieho trapasu sním odmietala byť čo i len v jednej miestnosti. Dnes ho dokonca aj pozdravila, hoci ďalej rozprávať sa s ním stále odmietala. To mu pripomenulo, že si s ňou bude musieť v blízkej dobe vážne prehovoriť. Ale najprv je potreba vyriešiť situáciu so Severusom. To pre neho bolo teraz najdôležitejšie.

Z raňajok sa spoločne s Ronom a Hermionou pobrali na transfiguráciu a následne na obranu proti čiernej mágií. Keďže išli hneď po hodine, prišli pred učebňu ako prvý. Po krátkom dohadovaní zaklopali na dvere a následne ich skúsili otvoriť. Ani ich veľmi neprekvapilo, že bolo odomknuté. Remus trávil väčšinu prestávok buď v triede alebo priľahlom kabinete. Spoločne nakukli do triedy, ktorá zívala prázdnotou. Dvere v kúte miestnosti však boli otvorené, čo znamenalo, že Remus bol tam. Usadili sa do predných lavíc a spoločne na neho počkali.

Netrvalo dlho a profesor nazrel do triedy, aby skontroloval, kto tak skoro prišiel. „Vitajte, čim som si zaslúžil tú česť, že ste sem prišli tak skoro? Nie že by mi to samozrejme prekážalo.“

„Dobrý deň, za to môže tuto Harry,“ zasmiala sa Hermiona. „Nechcel nám prezradiť o čo presne ide, no trval na tom, že sa musíte ešte pred hodinou pozhovárať.“

„A s ohľadom na víkendové udalosti sme ho nemohli nechať, aby sa chodbami túlal sám,“ dodal Ron, akoby to bolo úplne samozrejmé. „Tu už je v bezpečí, takže ak je potreba, my s Hermionou sa pokojne vzdialime, aby ste sa mohli v súkromí pozhovárať.“ Pozrel sa na svoju priateľku, aby sa uistil, že sním súhlasí a potom sa obaja vyčkávavo otočili na Harryho.

Ten len neisto pokrčil plecami. „Čo sa mňa týka, nevadí mi, ak tu zostanete. Závisí to na Remusovi. To on so mnou chcel hovoriť. Ale keďže som bol včera príliš rozrušený, nič z toho nebolo.“

„Pokojne zostaňte,“ odpovedal im Remus a pokrčil plecami.  „Nejedná sa o žiadne tajomstvo a vy dvaja ste do toho už aj tak zainteresovaný.“ Prešiel cez triedu a usadil sa za katedru.

„Harry chcel som ti navrhnúť, ako by prebiehal krúžok obrany. Keď si za mnou prišiel s tým nápadom, žiadal som od teba pomoc. Rozhodol som sa vytvoriť dve skupiny. Základnú a pokročilú obranu. Ešte uvidíme koľko žiakov sa prihlási, ale zatiaľ počítam, že v prvej skupine by boli nižšie ročníky, ktoré ešte neskladali VČU. Druhú skupinu by tvorili žiaci šiestych a siedmych ročníkov.“ Na chvíľku sa odmlčal, aby si jeho žiaci mohli utriediť myšlienky. Keďže práve oni traja založili minulý rok Dumbledorovú armádu, nezdalo sa mu divné preberať s nimi svoje plány.

„A ako ti budem môcť pomôcť ja?“ spýtal sa Harry zvedavo.

„Myslel som, že by si mi mohol pomôcť s vyučovaním nižších ročníkov. Predpokladám, že mnoho žiakov si bude vyžadovať individuálny prístup a ten im sám nedokážem poskytnúť. Ak by ste mali záujem aj vy,“ otočil svoju pozornosť na Hermionu a Rona, „ocenil by som aj vašu pomoc. Ale rozhodnutie je len na vás. Nebudem vás k tomu nútiť. Ani teba nie Harry, no bol by som za pomoc rád. Premyslite si to, dobre?“

Ron s Hermionou vyzerali byť nadšený predstavou, že budú môcť pomáhať s vedením krúžku. Harry bol na druhú stranu rád, že v tom neostane sám. Chvíľu ešte nadšene diskutovali, no za chvíľu začali do triedy prichádzať aj ďalší študenti a tak si radšej prichystali pomôcky a počkali než začne hodina. Rovnako ako minulý týždeň, ešte aj dnes opakovali učivo minulých rokov. Ako im Remus vysvetlil, potrebuje si spraviť obrázok o ich schopnostiach.

Po skončení hodiny si všetci študenti schovali učebnice a nenáhlivo sa pobrali z triedy. Bolo vidno, že majú z návratu profesora Lupina radosť. Dokonca aj slizolínčania si uvedomovali dôležitosť týchto hodín a či chceli alebo nie, museli uznať, že lepšieho profesora na týchto hodinách nemali.

Harry, Ron a Hermiona odchádzali z triedy medzi poslednými, pretože s profesorom ešte po skončení hodiny prehodili pár slov. Nadšene ho ubezpečovali, že mu s radosťou pomôžu a ak by náhodou potreboval s niečím pomôcť, môže sa na nich kedykoľvek obrátiť. Boli už pri dverách, keď Remus s povzdychom zastavil Harryho.

„Viem, že sa isto ponáhľate na obed, ale nevenoval by si mi ešte pár minút?“ spýtal sa ho so strápeným výrazom.

„Iste, o čo ide?“ spýtal sa Harry s úsmevom. Keď však uvidel Remusov výraz prepadli ho obavy. „Deje sa niečo?“

„Je to trochu súkromné,“ priznal sa profesor a významne sa pozrel na Hermionu a Rona, ktorí neisto postávali pri dverách.

„Uh, samozrejme,“ zrozpačitel Ron. „Počkáme na teba vonku.“

„Netreba aby ste na mňa čakali, som už veľký,“ odpovedal im so smiechom.

„Ale Harry, nezabúdaj ako to dopadlo v piatok,“ pripomenula mu s obavou Hermiona.

„To je v poriadku,“ upokojoval ich Remus. „Nemusíte mať o neho strach. Tiež pôjdem na obed, takže na neho dám pozor.“

„Hej! Ja fakt nepotrebujem, aby ste na mňa dávali pozor na každom kroku!“ zvolal Harry dotknuto a trucovito si prekrížil ruky, načo sa všetci rozosmiali.

„Tak dobre, ideme na obed!“ rozhodol nakoniec Ron, čo u zvyšku opäť vyvolalo smiech.

Keď Harry s Remusom osameli, použil profesor kúzla proti odpočúvaniu. Harry ho zatiaľ znepokojene pozoroval.

„Po našom včerajšom rozhovore som musel celú noc o niečom premýšľať... Vybavilo sa mi pár spomienok z obdobia keď si sa narodil a nedalo mi to spať.“ Začal trochu okľukou rozprávať Remus. Rukou si nervózne prehrabol vlasy, zatiaľ čo sa prechádzal po triede. Harry ho s vzrastajúcim znepokojením pozoroval. Nevedel kam presne tým starší muž mieri, no bol si istý, že sa mu to nepozdáva.

„Harry, neviem ako by som sa ťa na to mal správne opýtať, takže to poviem na rovinu. James nebol tvojim biologickým otcom však? Je ním Severus...“

Nie, nie, nie... Harryho srdce na okamih prestalo biť, keď ho premohla panika. Ako na to mohol pre Merlina prísť?  To nemohla byť pravda! Harry začal odmietavo krútiť hlavou.

„To je nezmysel. Samozrejme, že je James mojim otcom!“ zapieral Harry rýchlo. Vlastne ani príliš neklamal nie? Vďaka tomu kúzlu sa skutočne stal jeho otcom. S kŕčovitým úsmevom sa pozrel na Remusa, akoby to bol ten najhlúpejší žart, čo kedy počul. „Ako si prišiel na niečo tak absurdné?“

Profesor ho chvíľu uprene pozoroval, akoby zvažoval, či by mu mal uveriť. V nervóznom geste si opäť prehrabol vlasy, načo sa zatváril rozpačito. „Prepáč, ani sám neviem, čo mi to napadlo. Máš pravdu, tá myšlienka je skutočne absurdná. Odpusť, že som naznačil niečo také. Nechcel som ťa rozrušiť.“

„V poriadku, nie som rozrušený,“ uistil ho Harry a pokúsil sa na neho usmiať, no aj sám vedel, že je ten úsmev silený. V danom momentne by najradšej ušiel preč od Remusa a jeho skúmavého pohľadu, no vedel, že tým by iba vyvolal ďalšie neželané otázky. Preto sa radšej spýtal:

„Ak je to už všetko, mohli by sme už prosím ísť na obed? Už som fakt dosť hladný.“

Profesor prikývol a tak sa spoločne vydal do Veľkej siene. Hoci sa tvárili, že sa nič nestalo,  obaja cítili napätie, ktoré vyžarovalo z toho druhého. Aj preto bol Harry vďačný, keď sa pred Veľkou sieňou rozdelili. Remus pokračoval k zamestnaneckému vchodu a on zamieril dnu, kde sa pripojil k svojim priateľom. Vedomý si Hermioninho a Ronovho zvedavého pohľadu, nabral si na tanier jedlo a popritom im potichu vysvetlil, že Remus chcel iba vedieť, či už sa dnes cítil lepšie. Viac už vysvetľovať nemusel, bol si istý, že Hermiona už o jeho večernom rozhovore s Ronom vie. 

Jeho priatelia sa potom vrátili k debate, ktorú viedli pred jeho príchodom. S nadšením sa dohadovali o tom, čo by mohli robiť pri krúžku obrany. Najme Ron vyzeral, že sa na možnú rolu učiteľa náramne teší. Harry predpokladal, že za to môže to, že má jeho kamarát toľko starších súrodencov. Doteraz bol väčšinou v roli toho mladšieho, ktorého všetci poučovali. Z možnosti vyskúšať si aj tú druhú rolu bol vo vytržení.

Informácia o tom, že tento rok bude Dumbledorova armáda ako oficiálny krúžok sa šíril rýchlosťou vetru. Nadšenie ktoré táto správa vyvolala bolo priam nákazlivé. Harry sa snažil sústrediť na rozhovory, ktoré sa vďaka tomu rozpútali pri chrabromilskom stole, no jeho zrak bol akoby samovoľne priťahovaný k učiteľskému stolu. Dlho sa tejto potrebe bránil, no nakoniec vyhľadal miesto, ktoré patrilo Severusovi.

Ten upieral zrak na svoj tanier, hoci nevyzeral, že by plánoval v blízkej dobe aj skutočne niečo zjesť. Nezdalo sa, že by dianiu v sieni venoval nejakú pozornosť. Akoby vycítil, že ho niekto pozoruje, vzhliadol a okamžite sa stretol s Harryho pohľadom plným ľútosti a nádeje. Na odpoveď sa len zamračil a následne odišiel zo siene.

Harry rezignovane sklonil hlavu. V skutočnosti ani nečakal, že by mu Severus odpustil. Napriek tomu to nezabránilo tomu, aby ho nepremohol smútok.

***

Celý týždeň bol pre Harryho náročný. Napriek jeho snahám mu Severus nechcel odpustiť. V stredu sa k nemu na hodine choval snáď ešte horšie ako v minulých rokoch. Ani odovzdanie eseje o tom, ako sa nevystavovať nebezpečenstvu nebolo tak jednoduché akoby sa zdalo. Harry si myslel, že ho odovzdá spolu s domácou úlohou, no Severus ho z hodiny vyhodil ešte skôr, ako ju stihol vôbec odovzdať. Potom sa ju pokúsil doručiť s Hedviginou pomocou. Vedel, že jeho komnaty sú očarované tak, aby mu tam sovy mohli doručovať poštu. Hedviga sa však vrátila aj so svojim nákladom. Nakoniec to bol Dobby, kto mu pomohol s doručením jeho práce. V noci po tom, ako sa neúspešne snažil doručiť svoju esej do žalárov, nemohol spať a tak sa bezcieľne potuloval hradom. Nakoniec sa ocitol pred vchodom do kuchyne. Keď tam vošiel, ihneď za ním prišiel nadšený Dobby a snažil sa zistiť, prečo pán Harry tak neskoro nespí. Harry sa mu zveril so svojim problémom a bol prekvapený, keď sa malý škriatok šťastne usmial a povedal mu, aby si nerobil starosti. Potom na chvíľku zmizol, aby sa vzápätí vrátil a ubezpečil ho, že tú prácu doručil.

Štvrtok prežil Harry ako na tŕni, pretože neustále čakal, či Severus nebude súhlasiť so stretnutím. Nič také sa však nestalo a tak  sa na piatkovú hodinu vydal iba s malou dušičku.

Na priebeh hodiny si Harry príliš nespomínal, bol značne rozrušený a absolútne nesústredený. Keď jeho kotlík začal podivne syčať a bublať, vlastne ho to ani príliš neprekvapilo. Omnoho prekvapivejšia a povzbudivejšia bola Severusova reakcia. V okamihu keď si profesor všimol, čo sa deje s Harryho elixírom, bol už výbuch neodvrátiteľný. Neváhal a odsotil Harryho a potom ho zaštítil vlastným telom. Celý incident sa zaobišiel bez zranení, iba s hromadou strhnutých bodov a trollom za uvarený elixír. Harry však videl ten záblesk strachu v Severusovej tvári. Bolo jasné, že tomu mužovi na ňom stále záleží, nech už sa snažil tváriť akokoľvek odmietavo.

Bol rozhodnutý ísť večer k Severusovým komnatám a stáť tam, dokým ho nevpustí dnu a nedovolí mu ospravedlniť sa. Jeho plány však prekazil riaditeľ, ktorý mu pripomenul schôdzku, ktorú majú na večer naplánovanú.

***

Večer sa Harry len veľmi neochotne vybral do riaditeľne. Úplne zabudol, že kým bol na ošetrovni bol za ním Dumbledore a chcel aby sa dnes stretli. Netušil, čo mu ten starý muž chcel a vlastne to ani vedieť nechcel. Ešte stále mu neodpustil to, čo sa stalo pri ich minulo týždňovom stretnutí. Od tej doby sa mu dôsledne vyhýbal a dával si pozor, aby mu náhodou nepohliadol do očí. V tejto chvíli mu bolo ešte viac ľúto, že nemal možnosť poradiť sa so Severusom.

S povzdychom sa zastavil pred chrličom, ktorý chránil vstup. V tom okamihu si uvedomil, že netuší aké je heslo pre vstup. Krátko sa zamyslel nad tým, či mu ho vôbec riaditeľ povedal, alebo ho jednoducho zabudol. Poprade nevedel a tak rezignovane skúsil vymenúvať rôzne sladkosti.

Chrlič však zostával bez pohybu na svojom mieste.

„Pozri, mám sa stretnúť s riaditeľom, mohol by si ma prosím pustiť?“ spýtal sa nakoniec frustrovane a ani sa necítil hlúpo, že sa snaží rozprávať s kusom kameňa. K jeho prekvapeniu sa socha skutočne pohla a uvoľnila mu cestu. Mal chuť začať mlátiť hlavou do steny. Skutočne to bolo tak jednoduché? Stačilo len poprosiť o vstup?

Dumbledore ho už čakal. Harry nachvíľu zauvažoval, či riaditeľ vedel o tom, že nevie heslo a nezabával sa na jeho trápení. Rýchlo tú myšlienku zahnal a pozrel sa smerom k riaditeľovi. Dával si však pozor, aby mu nepohliadol do očí.

„Dobrý večer, o čom ste so mnou chceli hovoriť?“ spýtal sa slušným tónom.

„Dobrý večer chlapče,“ začal veselým tónom. „Poď, posaď sa, nebudeme sa predsa rozprávať po stojačky.“ Prišiel k nemu a položil mu ruku na rameno so zámerom odviesť ho ku stoličkám.

Harry však pred jeho dotykom uhol. Nebolo mu príjemné, keď narušoval jeho osobnú zónu. Rýchlo sa vydal ku stoličke, pretože vedel, že tam ich bude oddeľovať stôl. Posadil sa ostražito očakával, čo sa bude diať.

Dumbledore vyzeral byť jeho konaním zaskočený. Skoro až neochotne si sadol do svojho kresla a cez stôl skúmal Harryho tvár.

„Ehm, môžeme už teraz začať? Tento týždeň bol celkom únavný, myslel som, že by som si dnes šiel ľahnúť o niečo skôr,“ poznamenal Harry a nepohodlne sa zavrtel.

„Och, iste. Dáš si čaj?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď. Chopil sa čajníka a chystal sa naliať do pripravenej šálky.

„Nie ďakujem, ale neprosím si.“ Harry ho zastavil ešte skôr, ako mu mohol podať šálku s pariacou tekutinou. Riaditeľ vyzeral byť sklamaný, no nesnažil sa ho presviedčať.

„ Vlastne som sa len chcel uistiť, že si už v poriadku. To zranenie čo si v sobotu utrpel bolo veľmi vážne. Tiež som sa chcel spýtať na pána Malfoya. Správa sa slušne? Neohrozoval ťa náhodou?“
 

„Nie, vlastne sa mi ospravedlnil za to čo spravil,“ povedal Harry opatrne a rozmýšľal, či riaditeľ vie o jeho stretnutí s Malfoyom. „A ja sa cítim v poriadku, len trochu unavený ako som už povedal. Ďakujem za opýtanie.“

Chvíľku obaja mlčali, Harry pozoroval paru, ktorá stúpala s nedotknutého čaju na stole.

„To ste ma sem pozvali iba preto, aby ste sa uistili, že som už v poriadku?“ spýtal sa nakoniec Harry neveriaco, keď už ticho trvalo pridlho.

„Vlastne nie. Vidím, že ma poznáš pridobre,“ zasmial sa riaditeľ. „V skutočnosti som ti chcel ukázať nejaké ďalšie spomienky ohľadom Voldemorta, ale rozmyslel som si to. Skutočne vyzeráš byť unavený a ja ťa nechcem zaťažovať viac, ako je potreba.“

Harry na to nič nepovedal, no bol rád, že sa dnes na tie spomienky nebude musieť pozrieť. Už len pri myšlienke na to, že by sa mal opäť ponoriť do mysľomisy a pozorovať nejaké spomienky na Voldemorta ho premáhal nepokoj. Preto len vďačne pokýval hlavou.

„Takže teraz už môžem ísť?“

„Samozrejme, nebudem sa viac zdržiavať. Bež si oddýchnuť. Na zajtra budeš potrebovať dostatok energie. Ešte som o tom nikom nepovedal, ale zajtra bude výlet do Rokvillu.“

„Čože?“ zvolal Harry prekvapene. „Do Rokvillu nikdy nechodíme tak skoro po začiatku roku. Navyše, vždy o tom vieme dopredu.“

„No práve. Je to jedno z bezpečnostných opatrení. Zatiaľ o tom nikto nevie. Rád je v pohotovosti a čaká kedy ich povolám, takže zajtra tam budú dávať pozor rovnako ako niekoľko skupín aurorov, ktorým to bude zajtra oznámené. Tým znemožním naplánovanie akéhokoľvek útoku a ochránim tým študentov.“ Riaditeľ vyzeral, že je sám na seba hrdý za tom, ako to vymyslel.

„A prečo to teda hovoríte mne?“

„Pochybujem, že by si to išiel povedať Voldemortovi,“ zasmial sa Dumbledore. „Navyše som ťa chcel ubezpečiť, že sa nemáš čoho báť.“

„Skutočne to bude bezpečné?“

„Áno, som si tým istý.“

„Ďakujem vám, pán riaditeľ. Dobrú noc.“ Rozlúčil sa Harry a s myšlienkami na zajtrajší výlet do Rokvillu sa vydal do spoločenskej miestnosti. Skutočne by mohol ísť? Napriek uisteniu od riaditeľa si tým nebol až tak istý. Na druhú stranu, možno by mohol kúpiť Severusovi nejaký darček? Kým prišiel do spoločenskej, na tvári mu hral tajomný odhodlaný výraz. Zajtra ho zjavne čaká zaujímavý deň.