Choď na obsah Choď na menu
 


23.Kapitola

3. 2. 2020

Severus sa bez nadšenia prehŕňal vo svojom jedle. Nestačilo, že obedy a večere musel absolvovať vo Veľkej sieni, teraz si nemohol vychutnať ani svoje raňajky. Včera večer mu prišiel riaditeľov osobný škriatok povedať, že je jeho účasť vyžadovaná pri raňajkách. Taktiež mal zabezpečiť, aby boli vo Veľkej sieni prítomný aj všetci študenti z jeho fakulty. Rovnakú správu určite dostali aj ostatný vedúci.

Ani spomienka na to, ako pred pár hodinami vyhnal svojich hadov z postelí mu nezlepšila náladu. A to by mu v inej situácií rozhodne spravilo radosť. Snažil sa nahovoriť si, že za jeho zlú náladu môže len riaditeľ a ten neznesiteľný hluk vôkol neho, ktorý mu znemožňujú vychutnať si porciu miešaných vajíčok.

 

Iste, to boli jediné dôvody. Ten neznesiteľný vlkolak sediaci pár miest od neho, ktorý na neho neprestal vrhať významné pohľady za to rozhodne nemohol! Odmietal sa pozrieť jeho smerom. Odmietal ho vziať na vedomie, pretože by mohol prísť k záveru, že na neho jeho včerajší prejav zapôsobil. A to sa rozhodne nestalo! Ignorovať vlkolaka mu nedalo veľa roboty, mal v tom už slušnú prax. Čomu ale zabrániť nedokázal, boli občasné pohľady Harryho smerom. Sedel medzi svojimi priateľmi tak ako zvyčajne, no vyzeral inak. Nevidel na ňom obvyklé stopy po sklesnutosti, na ktoré si zvykol za uplynulý týždeň. Vyzeralo to, že dnes ani nevrhá časté pohľady jeho smerom. Nie, dnes vyzeral takmer až.... šťastne? Rozhodne bol niečím nadšený. Ak to vôbec bolo možné, tak Severusova nálada sa ešte viac zhoršila. Stačil týždeň, aby sa na neho ten malý fagan vykašľal? A to sa včera vrhol medzi neho a vybuchujúci kotlík. V tom prípade bolo jasné, že sa Lupin včera mýlil. Nie že by mu to v tomto prípade prinieslo úľavu. Hoci, keď sa nad tým tak zamyslel, pred niečím takým ho varoval. Ako mu to včera povedal? Keď sa nad tým zamyslel, akoby sa znovu pozeral na včerajší večerný rozhovor.

 

 

Sedel vo svojich komnatách a už minimálne tretí raz si prečítal husto popísaný pergamen, ktorý sa mu neznámym spôsobom objavil na pracovnom stole. Nechcel to priznať ani sám sebe, no skutočne oceňoval snahu, ktorú ten fagan vynakladal na to, aby sa mu ospravedlnil. Pretože presne to bola táto esej. To gesto chápal veľmi dobre. Napriek tomu si nebol istý, či už je pripravený odpustiť mu. Nikdy v tom nebol príliš dobrý, vo svojich krivdách a bolestiach sa vždy rád vyžíval. A rana spôsobená jednou v hneve prenesenou vetou bola príliš hlboká.

A predsa, keď ráno videl rezignovanosť a nesústredenosť, s ktorou prišiel Harry na hodinu, dával na neho neustále pozor. A v okamihu, keď s istotou vedel, že jeho kotlík vybuchne, neuvážene sa postavil pred neho, aby ho ochránil vlastným telom. Teraz by si za to najradšej jednu vlepil, bol predsa čarodejník a jeho najlepšou obranou bol prútik. Na to však nepomyslel. Čo to o ňom teda vypovedalo? Možno mu v skutočnosti chcel odpustiť a urovnať tú pondelkovú hádku?

 

K vyriešeniu svojich úvah sa nedostal, pretože niekto zaklopal na jeho dvere. Iba pár ľudí vedelo, kde presne býva. Mimo zamestnancov to boli oba slizolínsky prefektovia a pár vybraných študentov, medzi nimi aj Harry. S podivnou nádejou sa vydal ku dverám. Našiel za nimi postávať Lupina.

 

Ten využil jeho prekvapenie k tomu, aby prekĺzol dnu. Chvíľu sa rozhliadal po miestnosti a čakal. Keď Severus prekonal svoje prekvapenie, našiel vlkolaka sedieť v kresle s pohľadom upreným na pergamen, ktorý pred pár okamihmi sám čítal. Rýchlo mávol prútikom a poslal pergamen do pracovne, kde pristál na kope oznámkovaných domácich úloh. Na Lupinovej tvári tým vyvolal podivný úsmev.

„Čo tu chceš? Prečo ma nenecháš v pokoji pracovať?“ spustil sprudka na svojho nezvaného hosťa.

„Trúfam si tvrdiť, že práve teraz si nepracoval. Iba že by si chcel ísť... ale nič. Aby som ti odpovedal, som tu, aby som ti trochu prehovoril do duše a tým ti dúfam, pomohol s tvojim problémom.“

Lupinov láskavý tón a vyzývavo zdvihnuté obočie ho neskutočne vytáčali. Podozrieval ho, že to robil naschvál. „Neskutočne si cením tvoju starostlivosť,“ preniesol ironicky, „no môžem ťa uistiť, že žiadnu pomoc nepotrebujem. Ďakujem za návštevu, môžeš ísť. Vracať sa sem viac nemusíš.“ Bol to jasný príkaz k odchodu, no ten neznesiteľný vlkolak naďalej sedel a usmieval sa na neho.

„Nesnaž sa tu klamať mňa ani seba. Ty máš vážny problém. Mali by sme si pohovoriť o tvojom synovi. Harry sa veľmi trá-“ ďalej sa nedostal. Severus k nemu priskočil, vytiahol ho z kresla a rozzúrene na neho zazeral.

„Zabijem ho! Čo ti ten fagan natáral?“

Na Lupinovej tvári sa objavil víťazný úsmev. Majster elixírov, ktorý sa len poslednými silami bránil vytiahnutiu prútika, akoby ho vôbec netrápil. „Ten fagan, ako si ho krásne nazval, mi nič nepovedal. Vlastne...“ odmlčal sa a venoval Severusovi výsmešný pohľad, „veľmi usilovne zatĺkal. Na rozdiel od teba. Takže moje podozrenie si jednoznačne potvrdil práve teraz ty sám.“

 

Na toto nenašiel vhodnú reakciu. Najprv niekoľko krát naprázdno otvoril ústa a bol rád, že okrem vlka tu nebol nikto, kto by ho videl takto prísť o reč. V duchu si stihol vynadať do hlupákov za to, že sa nechal tak jednoducho napáliť. Pustil Lupina a odstúpil od neho. Rozvážne prešiel ku skrinke, z ktorej vytiahol fľašu s ohnivou whisky. Nestaral sa o svojho hosťa, nalial si na dno pohára a ihneď sa aj napil. Vedel, že musí postupovať opatrne. Musel nájsť cestu, ako sa dostať z tejto nepríjemnej situácie.

„Ako som už povedal, netuším, čo ti ten fagan natáral. Je pravda, že cez prázdniny som na neho musel dohliadnuť a uzavreli sme... krehké... prímerie, ale to je všetko. Jednoducho nutnosť, aby sme obaja v zdraví prežili prázdniny.“ Uprel pohľad na Lupina a celý jeho postoj odmietal akékoľvek námietky. Jeho spoločník však nevyzeral byť zastrašený. Práve naopak. Prišiel k nemu a s drzosťou si do pohára sám nalial zlatistej tekutiny. S úškrnom zdvihol pohár, naznačil štrngnutie a odpil si.

„V prípade, že by si tento rozhovor s niekým iným, tak by tu možno bola šanca, že by si sa z toho nejako vykrútil. Na tvoju smolu, ja mám informácie, ktoré ma uisťujú o mojej pravde.“

„Ako napríklad?“

Lupin sa na neho uprene zahľadel, než si povzdychol a zmierlivo sa spýtal: „Nemohli by sme sa posadiť? Tento rozhovor môže potrvať dosť dlho.“

 

Severus ho chcel najprv vysmiať, no potom si uvedomil, že by mu to nepomohlo. Nech už je to akokoľvek možné, Lupin poznal pravdu a bol si istý, že sa nemýli. Potreboval vedieť, ako to zistil, aby to tajomstvo nik ďalší nezistil. A potom... no pamäťové kúzla ovládal celkom dobre. S neochotou prikývol a ukázal na kreslá pred krbom. Keď sa obaja usadili, Lupin začal so svojim vysvetlením.

„Vďaka tomu, ako kúzelníci opovrhujú nami, miešancami, nikdy sa o nás veľmi nezaujímali. Je veľa vecí, čo o nás nevedia a pripusťme, že mnohé o sebe nevieme ani sami.“ Lupin si rýchlim pohľadom skontroloval, či má Severusovu pozornosť a keď uvidel jeho netrpezlivý výraz, rozhodol sa vynechať dlhý výklad a prejsť k jadru. „Je mnoho vecí, ktoré dokážem určiť vďaka tomu, že som vlkolak. Nie je to len o premene počas splnu a nezvyklej sile a lepším zmyslom v mojej ľudskej podobe. Hoci, najmä na tie zbystrené zmysli mnohí často zabúdajú. Neviem to správne vysvetliť, no do určitej miery dokážem určiť stopy mágie. Vlk vo mne to dokáže. Väčšinu času to nevnímam, mágia nie je dostatočne výrazná či zaujímavá, aby vlka zaujala. Ale pri ľuďoch, ktorých považujem za svoju rodinu to vnímam jasnejšie.“ Neprítomne dopil zvyšok tekutiny a jeho výraz sa zmenil, akoby pred sebou videl obraz z minulosti.

„Spomínam si, keď sa Harry narodil. James zavolal Siriusa aj mňa, aby sme sním čakali. Doteraz si viem jasne vybaviť, ako popri nás nervózne pochodoval. Že je po všetkom som dokázal určiť ihneď, ako sa Harry narodil. Nebolo to len tým, že sa rozplakal. Ihneď som dokázal rozoznať jeho mágiu. Vlk ho prijal za člena rodiny a to som ho ani nevidel. Keď sa otvorili dvere do Lilynej izby všetci sme sa nahrnuli dnu. Myslel som si, že ten Lilyn rozrušený pohľad a následne šok na Jamesovej tvári, keď malého Harryho uvidel, sa mi iba zdal. Videl som malého iba krátko, čoskoro sme boli vyhnaný z izby aby mohla Lily s Harrym odpočívať. Aj za tú krátku dobu som však prišiel k záveru, že dieťa sa na Jamesa mimo čiernych vlasov vôbec nepodobá. No mimo jeho zelených očí v ňom nebolo ani veľa s Lily. James bol po zvyšok času nezvyčajne tichý, čo sme v našej povznesenej nálade sotva vnímali.“

„Takže ti pravdu povedal James?“ spýtal sa Severus a už sa ani nesnažil popierať. Uvedomil si, že by to bolo zbytočné.

„Nie, James ani Lily mi nič nepovedali. Ale ako som povedal už predtým, ľudia majú tendenciu zabúdať na to, že vlkolaci majú bystrejšie zmysli ako bežný ľudia. Po tom čo sa Harry narodil som musel odísť. Neodkladná úloha od riaditeľa. Vrátil som sa asi po týždni a hneď som išiel navštíviť Potterovcov. Privítal ma James. Lily bola s Harrym v izbe kde ho uspávala. Tak ako som dokázal spoľahlivo určiť mágiu Lily aj Jamesa, cítil som aj Harryho. Bola iná ako keď sa narodil. Neviem to presne popísať. Bola ako predtým a predsa iná... Ešte nikdy som nedokázal vnímať mágiu novorodenca a tak som si myslel, že je to normálne. Že sa jeho mágia rozvinula alebo ustálila. Nevedel som si to vysvetliť a tak som to ani ďalej neriešil. Mal som aj ďalšie vodítka, ktoré som však  veselo ignoroval. Útržky rozhovorov, to ako sa Harry začal nápadne podobať na Jamesa. Všetko som odsunul bokom, prekryl výhovorkami. Bolo to tak jednoduchšie.“ Lupin nad sebou znechutene zavrtel hlavou. „Až po tom ako sa začal tento rok a ja som mohol sledovať, ako zúfalo Harry túži po tvojom odpustení som o tom začal opäť uvažovať. Keď som si všetko pospájal dohromady, bola odpoveď očividná. Ak sa smiem spýtať ako si sa to dozvedel ty?“

Severus musel hodnú chvíľu uvažovať. Najprv o tom, čo si práve vypočul a potom o otázke, ktorú dostal. Zvažoval, či by mal alebo nemal odpovedať. Nakoniec došiel k záveru, že keďže už vlkolak o všetkom vie tak mu odpovedať môže.

„Listy a nejaké staré spomienky. Lily a James sa snažili zabezpečiť pre Harryho čo najviac možností. Po Blackovej smrti mi z Gringottbanky prišiel balíček, vďaka ktorému som zistil pravdu. Potom som mal mesiac na to, aby som Harryho lepšie spoznal. A on spoznal mňa.“

 

„Chápem... tak prečo teraz všetko to úsilie zahadzuješ?“ spýtal sa s nezvyklou ostrosťou Lupin.

„Ako to myslíš?“

„No ako asi. Ignoruješ Harryho, nereaguješ na jeho snahy sa uzmieriť. Ubližuješ tomu chlapcovi každým svojím pohrdlivým pohľadom.“

„To on ublížil mne!“

„Skutočne? Myslíš v pondelok, keď si bol u teba odpykať svoje trest? Ty si ho zjavne nevidel po tom, čo od teba odišiel. Našiel som ho tackať sa chodbou, plačúceho a dookola opakujúceho -Odpusť mi to prosím, ja som nechcel-. Dalo mi značnú prácu, aby som ho upokojil a dozvedel sa, čo sa stalo. Neviem čo presne ti povedal, ale viem, že mu je to neskutočne ľúto. Vytrestal si ho už dosť? Myslím, že už je čas, aby si mu odpustil.“

„A čo ja a moje city? To on v prvom rade ublížil mne. Do riti, ja  som predsa nevedel, že som jeho otec, ako mi môže vyčítať, že som sa o neho nestaral skôr?“ Bolo vidieť, že Severus je značne rozrušený.

„No tak, poznáš Harryho, je prudkej povahy. To má zrejme po tebe. Predpokladám, že to povedal v hneve. Som si istý, že sa ti ihneď ospravedlnil. A neprestal s tým po celý týždeň. Ale pamätaj si, aj Harryho trpezlivosť má svoje hranice. Len zostávaj ďalej takto zatvrdený a prídeš o neho. Kedysi by bol schopný plaziť sa pred tvojimi dverami a žobrať o tvoju pozornosť, ale po Siriusovej smrti sa v ňom niečo zmenilo. On sa zmenil.“ Na chvíľu sa zamyslel než pokračoval: „Hádky sú v každej rodine. Záleží len na tom, či si po hádke dokážeš priznať chybu a požiadať o odpustenie. Podľa mňa je dobrým znamením, keď ti Harry odporuje. Dosvedčuje to, že si je dostatočne istý postavením medzi vami. Je to len na tebe. Konaj ako chceš. No ak nechceš toho chlapca stratiť, mal by si si sním v pokoji pohovoriť.“ Znenazdania sa vyhupol z kresla a vydal sa ku dverám. „To je všetko čo som chcel. Zober si z toho čo uznáš za vhodné. Viacej už spraviť nedokážem. Prajem ti dobrú noc.“ Vzápätí sa za ním zavreli dvere a Severus osamel. 

 

 

Prekliaty vlkolak! Akoby nestačilo, že nad tým rozhovorom uvažoval celú noc, teraz sa nemôže ani len v pokoji naraňajkovať. Pri ďalšom pohľade na Harryho a jeho dobrú náladu ho pichlo pri srdci. Mal snáď vlk pravdu? Čakal pridlho a Harry to už vzdal? Ak by to aj bolo tak, on to tak nenechá. Došiel k záveru a hodlal podľa neho aj konať. Bol čas, aby si so synom úprimne a najmä v pokoji pohovoril.

S obnovenou chuťou do jedla si nabral sústo zo svojich raňajok. Netušil, že jeho novonadobudnutú dobrú náladu vzápätí zničí riaditeľ svojím vyhlásením:

„Určite ste všetci zvedaví, prečo som vás dnes ráno nechal zavolať do Veľkej siene.“ Riaditeľ si nepotreboval získavať pozornosť. V okamihu, keď sa postavil, boli na neho uprené všetky oči v sieni. „Je mi potešením, že vám po tak dramatickom začiatku školského roka môžem oznámiť dobrú správu. Prvý tohtoročný výlet do Rokvillu sa uskutoční už dnes po raňajkách. Kvôli bezpečnosti sa dozoru zúčastnia profesorka McGonagallová a profesori Snape, Lupin a Flitwick. Keďže bude v škole o toľko menej členov učiteľského zboru, chcel by som poprosiť tých, čo sa nezúčastnia návštevy Rokvillu, aby zostali vo svojich spoločenských miestnostiach. Tých ktorí sa rozhodnú pre cestu do Rokvillu by som zase požiadal, aby sa do obeda vrátili späť. To je všetko, prajem príjemný zvyšok raňajok a pekný výlet.“ So spokojným výrazom si sadol späť na svoju stoličku.

 

Severus vzrušený šum rozliehajúci sa Veľkou sieňou nevnímal. Mal plno práce stým, aby sa vidličkou nepokúsil o odstránenie tých veselých iskričiek z Dumbledorových očí.   

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.