Harry Potter Slash poviedky

Všetci študenti boli v sobotu ráno nahnaní do Veľkej siene na skoré raňajky. Víkendy boli pre študentov väčšinou voľné, zvyčajné pravidlá neboli ani zďaleka tak prísne. Preto sa medzi študentmi niesol vzrušený hovor a špekulácie o tom, čo výnimočné sa udialo. Harry si neistotu svojich spolužiakov vychutnával. Bolo niečo zábavného na tom, že ako jediný, samozrejme s výnimkou riaditeľa, vedel o tom, prečo sa tu museli dnes takto skoro stretnúť. Jeho dobrá nálada neušla ani pozornosti jeho kamarátov. Čas od času ho prepaľovali podozrievavým pohľadom, pričom si neodpustili ani kontrolu tabule s fakultnými bodmi. Hermiona sa už niekoľkokrát chystala k tomu, aby ho vyspovedala, no Harry ju vždy prerušil skôr, ako stihla položiť akúkoľvek otázku. Nechcel kamarátom viac klamať, no riaditeľovi sľúbil, že bude mlčať. Preto sa radšej snažil udržať hovor o bezpečných témach, čomu napomáhal najmä Ron a jeho záujem o metlobal.

Napriek tomu, že po dobu raňajok živo diskutoval s priateľmi, nedokázal si zabrániť v sledovaní učiteľského stola. Riaditeľ so spokojným výrazom sledoval dianie vo Veľkej sieni. Zrejme si rovnako ako on vychutnával zmätené výrazy na tvárach študentov. Keď si všimol, že ho Harry pozoruje, pokýval mu na pozdrav hlavou a v prípitku zodvihol svoju čašu. Harry mu jeho pozdrav s trochu neistým úsmevom vrátil. Starší muž na neho veselo mrkol a vrátil sa k sledovaniu diania v Sieni. Harry si s úľavou vydýchol. Po celý čas bol napätý, pretože sa obával útoku na svoju myseľ. Nič také sa však nestalo. Možno bol riaditeľ od neho príliš ďaleko na to, aby zoslal legilimens. Alebo bol možno skutočne len paranoidný a ten jeden útok na jeho myseľ bol skutočne len testom. S krátkou úvahou o tom, že by mal opäť zvážiť svoju dôveru k riaditeľovi, presunul svoj pohľad ďalej. Zaujal ho Remus, ktorý s pobaveným výrazom sledoval Severusa. Ten pre zmenu upieral zlostný pohľad na svoj tanier, akoby sa premáhal, aby neopätoval pohľad učiteľa obrany proti čiernej mágií. Rád by vedel, čo sa medzi nimi udialo, no Severusa sa na to spýtať nemohol. Možno by mu to povedal Remus? Ešte raz sa pozrel na majstra elixírov, ktorý už zrejme prekonal svoju predchádzajúcu zúrivosť, pretože sa práve s chuťou vrhol na svoje raňajky.

Tú chvíľu si vybral riaditeľ k tomu, aby študentom oznámil tú skvelú novinu.

Po Dumbledorovom ozname sa Veľkou sieňou rozozneli nadšené výkriky študentov, ktorí už začali rýchlo plánovať nečakaný výlet. Harry statočne prečkal výčitky svojich kamarátov o tom, že im túto novinu zatajil, keďže o nej očividne vedel. Potom sa nadšene rozbehli do svojich izieb, aby sa čo najrýchlejšie prezliekli, vzali pár mincí a dostavili sa na nádvorie, kde sa už v hlúčikoch zoskupovali ďalší študenti.

„Je mi ľúto, že som vám to nepovedal, no sľúbil som to riaditeľovi,“ vysvetľoval Harry pošepky svojim kamarátom. Už ho nebavili Ronove urazené poznámky, ktoré si zjavne nedokázal odpustiť. Harry sa rozhodol, že si dnešok užije a jeho ryšavý kamarát mu tento deň proste nepokazí! „Ja vám samozrejme verím a Dumbledore určite tiež, no načo riskovať? Ja sám to viem len od včerajšieho večera.“ Viacej vysvetľovať našťastie nemusel. Ani jeho kamaráti si nechceli zbytočne znepríjemňovať deň.

„Takže, kam pôjdeme najprv?“ začal nadšene plánovať Ron. „Mohli by sme ísť najprv do Medových labiek.“

„Nestačili ti raňajky?“ spýtala sa ho trochu pohoršene Hermiona, ktorá ani za tie roky nedokázala plne pochopiť jeho apetít. „Pôjdeme tam a ty minieš všetky peniaze hneď na začiatku a zvyšok času sa budeš iba napchávať.“

„Nevadilo by vám, keby sme išli najprv K Dervišovi a Bengešovi?“ prerušil počínajúcu roztržku Harry. „Pri nákupoch v Priečnej sme sa ponáhľali a ja som si chcel kúpiť nejaké samonamáčacie brká. Myslím, že učitelia by ocenili, keby som im konečne začal odovzdávať úlohy, ktoré nie sú zababrané od atramentových škvŕn.“ Ron sa nad jeho návrhom zatváril zdesene, no Hermiona nadšene súhlasila. Tým bol ich cieľ jasný. Harry im neprezradil, že by sa rád pozrel, či v tom obchode nenájde aj nejakú starú knihu o kúzelníckych rodoch. Zhodli sa, že potom by mohli ísť ku Trom metlám a nakoniec cestou domov môžu zájsť do medového raja a nakúpiť nejaké zásoby. Bolo vidieť, že Ron sa najviac teší na poslednú zastávku.

S jasným plánom im už nezostalo nič iné, ako počkať, kým prídu učitelia, ktorí boli zvolení ako dozor. Zatiaľ čo čakali, rozhliadol sa Harry po hlúčikoch študentov. Napriek bujarej nálade, ktorá panovala vo Veľkej sieni, bolo množstvo študentov na nádvorí menšie ako zvyčajne. Možno to bolo iba tým, že školský rok iba začal, no Harry si to nemyslel. Napriek všeobecnému nadšeniu bolo zo študentov cítiť aj napätie a strach. Po minuloročnom boji na ministerstve sa Voldemort akoby prepadol pod zem, nikto o ňom nič nepočul a nič nenasvedčovalo tomu, že by podnikal nejaké útoky. No už aj minister mágie musel uznať, že temný kúzelník opäť žije. A hoci to nikto nepovedal nahlas, znamenalo to jediné. Boli vo vojne.

To pre študentov znamenalo, že cestou do Rokvillu opúšťajú bezpečie hradu. Harry sa opäť zamyslel nad múdrosťou rozhodnutia, že sa vzdiali zo školy. Riaditeľ si však bol bezpečnosťou viac než istý. A on sa skutočne chcel pozrieť po knihe, ktorá by mu pomohla rozlúsknuť záhadu jeho pôvodu.

Ako blúdil pohľadom po študentoch zoskupujúcich sa na námestí, všimol si Ginny, ktorá ho z diaľky pozorovala. Trochu neisto sa na ňu usmial a nenápadne jej zamával. Ona mu jeho úsmev rozpačito opätovala a Harry si s úľavou vydýchol. So zmiešanými pocitmi si vybavil ich nedávny rozhovor.

Hneď ako sa študenti ráno vyhrnuli z Veľkej siene, zaumienil si, že svoj rozhovor s Ginny už viac nemôže odkladať. V spoločenskej miestnosti ju odchytil a požiadal ju, aby si pohovorili. Počulo ich mnoho spolužiakov a zrejme aj to zapríčinilo, že súhlasila. Aj tak už sa o nich veľa hovorilo, nebolo treba pridávať zámienky na ďalšie reči. Prešli ku krbu, kde si sadli do pohodlných kresiel. Harry si nervózne povzdychol. Tušil, že to bude zložitý rozhovor, ale musel ho absolvovať.

„Ginny, myslím, že si musíme vyjasniť pár vecí,“ prehovoril vážnym tónom Harry. Snažil sa hovoriť čo najúprimnejšie, aby videla, že ho to úprimne mrzí. „ Na začiatok mi prosím dovoľ, aby som sa ti ospravedlnil. Úprimne ľutujem, že som ťa priviedol do tak trápnej situácie a navyše pred celou školou. Tým bozkom si ma zaskočila, čo ma však vôbec neospravedlňuje.“ Pri svojej reči bol hrozne nervózny. Pri svojom nasledujúcom priznaní sa cítil trochu trápne, no cítil, že by sa mal Ginny priznať: „Priznám sa, vôbec som si nevšimol, že by som sa ti páčil.“

V tom momente Ginny zrumenela a tvárila sa rovnako rozpačito ako Harry. „Myslela som si, že je to jasné. Vždy si sa mi páčil. Myslím, že som bola do teba zamilovaná už od momentu, keď si prvý krát prišiel ku nám domov.“ Snažila sa udržať neutrálny tón, no Harry si všimol, že sa jej v očiach zaleskli slzy.

„Vtedy si ma predsa ani nepoznala,“ namietol chabo.

„Veď ja viem,“ pripustila smutne. „Vtedy to bolo len také pobláznenie. Ako keď deti šalejú nad plagátom svojho obľúbeného športovca či herca.“

„Tak kedy sa to zmenilo?“

„Ani neviem. V priebehu rokov, ako som ťa spoznávala som ťa vnímala ako kamaráta. Počas minulého roka, keď si sa nás učil v Dumbledorovej armáde sa to začalo meniť. Vždy si nám všetko ukazoval s takým zanietením...“ zasnila sa trošku. Potom sa však prebrala so spomínania a trpko sa uškrnula. „Počas prázdnin sme boli spolu takmer celú dobu. Bola som hrozne šťastná a ty si tiež vyzeral spokojne. Myslela som si... dúfala som, že aj ty cítiš to isté čo ja. Zjavne som sa mýlila.“

„To som netušil. Po tom trapase s Cho som o dievčatách neuvažoval,“ priznal trochu zamyslene. Potom sa zachmúril a do tónu mu prenikol dlho potlačovaný žiaľ. „Po tom ako Sirius... po tom čo sa stalo na ministerstve...“ Musel prerušiť vetu, pretože ho začal premáhať žiaľ. Pretrel si oči, aby z nich odstránil slzy a zhlboka sa nadýchol. Pomaly sa začal upokojovať. S posledným hlbokým nádychom pokračoval v načatej vete: „ Po tom čo sa stalo, som si uvedomil, že Sirius zomrel kvôli mne. A nie len preto, že sa mi nepodarilo ubrániť myseľ, hoci to tomu dosť napomohlo. Zomrel preto, že to bol môj najbližší človek. Voldemort pochopil, že najviac mi ublíži tým, že ublíži mojím priateľom, rodine...“

„Harry, to čo sa stalo, nebola tvoja chyba,“ prehovorila Ginny zdesene. Zjavne zabudla na to, že na neho bola ešte stále nahnevaná. Harry sa nad tým musel pousmiať. Teraz mu bolo jasné, že časom sa uzmieria.

„Ginny, nemusíš ma utešovať. Bola to moja chyba, pretože som sa dostatočne nesnažil. No s tým som sa už vyrovnal. Chyby robí každý, no opakuje ich len hlupák. A keďže moja chyba stála život člena mojej rodiny, musím sa uistiť, že sa viac nebude opakovať. Teba a celú tvoju rodinu som už do nebezpečenstva nanešťastie dostal. Ste pre mňa ako rodina a vedia to všetci.“

„No nie je to už jedno? Ak už som v nebezpečenstve, čo by sa zmenilo, keby som bola tvoja priateľka?“ spýtala sa nádejne.

„Odpusť mi, ale to nepôjde!“ zamietol to Harry razantne. „Neber si to prosím zle, si krásna, múdra a milá, ale nemôžeš byť mojou priateľkou.“ Trochu sa zarazil, keď si všimol, ako sa Ginny snaží potlačiť vzlyky. „Ako som povedal, ste pre mňa ako rodina. Odkedy som ťa spoznal, považoval som ťa za svoju malú sestričku. Budem tu pre teba... ak si to budeš priať. Budem tu, aby som ťa vypočul, poradil, prípadne zaklial každého, kto by ti ublížil. Ale prosím, nežiadaj viac. Som si istý, že raz nájdeš chlapca, pre ktorého budeš jedinou, ktorý ťa bude rozmaznávať a spraví ťa šťastnou. Avšak ja to nebudem, sestrička...“ S tými slovami sa postavil a vydal sa von za zhromažďujúcimi sa študentmi.

Keď sa nad tým zamyslel, nepovedal nič z toho, čo si tak svedomito pripravoval. Napriek tomu to vyzeralo, že Ginny sa nad jeho slovami zamyslela a pochopila, čo sa jej snažil povedať. Tušil, že potrvá, než bude ich priateľstvo tak pevné, ako bolo pred tým incidentom, ak to vôbec bolo možné. No s istotou vedel, že mu už čiastočne odpustila. To vedomie mu zlepšilo náladu a spolu s príjemným slnečným počasím mu dodávalo pocit, že dnešok bude super.

Po príchode učiteľov sa vydali na krátku cestu do dedinky. Na začiatku aj konci sprievodu išla dvojica profesorov, vďaka čomu pôsobili dojmom škôlkarov na vychádzke. Žiaci však vyzerali, akoby boli za také zoskupenie vďační. Ďalší dôkaz šíriacich sa obáv. Ron celou cestou sršal nadšením, pretože krátko pred odchod z hradu, sa do zástupu študentov pokúsil prešmyknúť aj Malfoy. Všimla si ho však profesorka McGonagallová a keďže mal až do Vianoc zákaz od riaditeľa, poslala ho za všeobecného smiechu študentov naspäť do hradu. Zvyšok cesty prebehol bez problémov a tak sa študenti čoskoro rozpŕchli po uliciach a obchodoch Rokvillu.

Harry s Hermionou sa riadili svojim plánom a ihneď zamierili do obchodu s čarodejníckymi pomôckami. Ron ich nasledoval so značnou nechuťou. V malom útulnom obchodíku mohli nájsť všemožné predmety, či už nové alebo z druhej ruky. Harry sa najprv vydal k poličke s brkami, aby zaistil pravdivosť svojej historke. Vybral si jednu sadu a potom sa začal obzerať po ďalších predmetoch. Netušil, či tu vôbec nejaké knihy nájde, no k vlastnému prekvapeniu si všimol obrovskej skrine s policami plnými kníh. Vydal sa tam a so záujmom si začal knihy prezerať. Našiel bežné výtlačky učebníc, ktoré používajú v škole, či už nové alebo aj použité. Pobavilo ho zopár zväzkov muklovských kníh o čarodejníkoch a nadprirodzených bytostiach. Nakoniec však musel sklamane pripustiť, že o pôvode kúzelníckych rodov nenašiel nič. Musel teda naďalej dúfať, že Severus splní svoj sľub a zistí niečo viac o rode, z ktorej pochádzala jeho mama.

Pri spomienke na Severusa sa rozhodol, že mu kúpi nejaký darček. Zrakom zablúdil ku knihe, ktorou si pred chvíľou listoval. Vyzerala byť pomerne stará a pojednával o elixíroch. Navyše si v nej všimol poznámok, ktoré musel zanechať predchádzajúci majiteľ. Netušil, či ju Severus čítal alebo nie, ale dúfal, že by ho tým mohol obmäkčiť. Prípadne nájde niečo zaujímavé v tých poznámkach.

Po tom, ako si všimol Rona, ktorý netrpezlivo prešľapoval pri vchode, poponáhľal sa za Hermionou, ktorá práve platila za svoj nákup. Rýchlo zaplatil a za chvíľku už šli ulicou ku Trom metlám. V podniku bolo plno. Väčšinu stolov obsadili študenti, no pri pár stoloch sedeli aj skupinky dospelých ľudí. Harry ich považoval za obyvateľov Rokvillu, kým si nevšimol, že niektoré osoby mu boli povedomé. Keď v jednej z žien rozoznal Tonksovú, pochopil, že tí ľudia sú tu pre ich bezpečnosť.

Trochu sa mu uľavilo, že Dumbledore neklamal a zabezpečil dostatočnú ochranu pre študentov. Rýchlo zahnal myšlienku na to, že tých ľudí pripravili o voľný čas a nasledovaný kamarátmi sa vydal k jednému z posledných voľných stolov. Objednali si ďatelinové pivo a užívali si voľný deň.

Ani nevedeli, ako dlho už sedeli u Troch metiel, keď si Harry všimol, že okolo okna prešiel Severus. Začal ulicu sledovať pozornejšie a všimol si, že tadiaľ prešiel ešte niekoľko krát. Znamenalo to, že ho stráži? Mohol by ho skúsiť osloviť a dohodnúť si neskoršie stretnutie. S Ginny to dopadlo celkom dobre, takže by mohol skúsiť svoje šťastie aj so Severusom. Potreboval len vymyslieť výhovorku, aby sa mohol vytratiť von. Príležitosť prišla nečakane sama. Hermiona sa totiž ospravedlnila s tým, že musí ísť na toaletu a Ron vrhol na Harryho prosebný pohľad.

„Je mi to trochu hlúpe,“ začal ryšavec zahanbene, „ale vieš... v škole nemám príliš veľa možností niekam Hermionu zobrať... a vieš. Keď spolu teraz chodíme tak...“ trochu nezmyselne koktal, a tak sa nad ním Harry zľutoval.

„Chcel by si s ňou byť chvíľu sám. Jasné ja to chápem,“ chytil sa hneď hodenej návnady. „Mohlo mi to napadnúť aj samému. Nechcem vám robiť piate koleso na voze. Vieš čo? Povedz Hermione, že som si spomenul na sľub, ktorý som dal dvojčatám a išiel som im niečo kúpiť ku Zonkovi. Pravdepodobne tomu neuverí, no som si istý, že v skutočnosti bude za trochu súkromia rada. Ja skúsim nájsť Nevilla, myslím, že pred chvíľou som ho videl ísť ulicou. Predtým ako sa budeme musieť vrátiť, sa môžeme stretnúť pred Medovými labkami, aby sme nakúpili nejaké sladkosti na neskôr. Alebo,“ ponúkol druhú možnosť, keď si všimol kamarátov nerozhodný výraz, „tam zájdem s Nevillom a vyberiem niečo aj pre teba. Ty tak budeš môcť stráviť s Hermionou pekný deň.“

Ron nadšene súhlasil, a tak Harry rýchlo zaplatil za svoj nápoj a vybehol na ulicu. Bol si istý, že Severus pôjde za chvíľu okolo. Zostal neisto postávať pred Tromi metlami. Možno to úplne nedomyslel. Uvedomil si, že pokiaľ tu bude postávať, tak sa Severus neukáže. Predsa len sa mu stále vyhýbal. Rozhliadol sa okolo seba a dostal nápad. Rýchlo sa schoval do malej uličky, ktorá bola medzi Troma metlami a vedľajším obchodom a odtiaľ sledoval dianie na hlavnej ulici. Za chvíľku pôjde okolo, tým si bol istý.

Bolesť jazvy sa začala objavovať pozvoľne. Tíško, ako keď sa plazí had, sa prikrádala, až ju nebolo možné ďalej ignorovať. Keď si Harry uvedomil, čo to znamená, bolo už neskoro. Výsmešný sykot ho zastihol nepripraveného.

„Harry, aké príjemne prekvapenie, že som ťa tu stretol. Od nášho posledného stretnutia už uplynula nejaká doba.“

Harry sa vyjavene otočil za neočakávaným hlasom. Chystal sa vykríknuť, dúfajúc, že varuje nič netušiacich ľudí na ulici, no letiaca kliatba bola rýchlejšia.

„Ach, takto by to predsa nešlo, Harry,“ posťažoval sa Voldemort a takmer to vyzeralo, akoby karhal malé dieťa. Nebyť toho maniakálneho výrazu v očiach, ktorý sľuboval krutú bolesť pri jedinej známke odporu. „Prišiel som predsa za tebou, ďalšie publikum tu nepotrebujeme.“ Harry s hrôzou počúval výsmešný hlas a pokúšal sa bojovať s panikou. Nemohol sa pohnúť ani brániť. Petrifikus ho trafil presne. Panika nad ním začínala preberať kontrolu. To má skončiť takto? Trápne zabitý v špinavej uličke, bez jedinej možnosti na svoju obranu?

„Prezraď mi, čo si tu robil tak sám?“ vyzvedal Voldemort a tváril sa, akoby ho to skutočne zaujímalo. „Čakal si tu snáď na niekoho?“ zasyčal znenazdajky a jeho tvár nabrala prekvapivo krutý výraz. „Napríklad na tú malú ryšavku.“

Harrymu sa pri tých slovách takmer zastavilo srdce. Môcť sa pohnúť, zrejeme by sa mu hrôzou podlomili kolená a z úst mu vyšiel zdesený výkrik. Chcelo sa mu kričať, aby do toho Ginny neťahal, že ona s tým nemá nič spoločného. Podvedomie mu však našepkávalo, že by mu to aj tak nič nepomohlo.

Kým Harry v duchu zomieral hrôzou, Voldemort s predstieranou starostlivosťou pokračoval vo svojich otázkach: „Alebo si sa snáď pred niekým skrýval? Dopočul som sa, že si mal problém so slizolínskou fakultou. Je hrozné, akú výbušnú povahu majú tí dnešní mladí ľudia...“

Harry prestal počúvať, čo Voldemort hovorí, pretože v ňom začal kypieť hnev. Kamaráti sa na neho predsa spoliehajú! To on je ten, kto má mať silu vzdorovať tomu hadovi. Sústredil svoju mágiu a snažil sa prelomiť kúzlo, ktoré ho pútalo. Cítil, že postupne opäť získava vládu nad svojim telom. Nenápadne skúsil zahýbať prstami a zistil, že môže pohnúť ich končekmi. Bol si istý, že za chvíľu by dokázal kliatbu zlomiť úplne. No Voldemortov monológ mu už liezol na nervy.

„Sklapni už!“ vykríkol na neho s vypätím všetkým síl.

Voldemort skutočne stíchol a upriamil na neho celú svoju pozornosť. Na tvári sa mu objavil podivne fascinovaný výraz. „Ty si dokázal prekonať moje kúzlo. Nie úplne, no aj tak je to viac, ako by som od teba očakával.“ Pár krokmi prekonal vzdialenosť, ktorá ich delila a zastal v Harryho tesnej blízkosti.

„Vyrástol si, odkedy sme sa videli naposledy... zosilnel. Ach áno, môžem takmer cítiť silu tvojej mágie.“ Keď rozprával, znel akoby bol tým zistením potešený. Harry si na chvíľu so zdeseným myslel, že sa ten had skutočne usmeje.

To však nemohol tvrdiť o sebe. Voldemort bol v jeho osobnom priestore, čo bolo samo o sebe zlé. Čím bližšie však bol, tým viac ho pálila jazva. Mohol cítiť, ako mu teplá tekutina steká dole čelom. Bol si istý, že je to krv. Keď si všimol, ako ten had dvíha ruku, akoby sa ho chcel dotknúť, spomenul si na ten večer na cintoríne. Útroby mu zovrelo znechutenie spojené so zdesením.

„Vypadni odo mňa preč!“ skríkol pri spomienke na tú bolesť.

Voldemort s pochmúrnym výrazom poslúchol. „Krvácaš,“ poznamenal skôr sám pre seba. „To by mohol byť v budúcnosti problém...“

Harry sa na chvíľu zarazil nad tou podivnou poznámkou, rovnako aj nad tým, že ho Voldemort skutočne poslúchol. Dlho sa tým však nezaoberal. Cítil, že má nad svojím telom čím ďalej tým väčšiu kontrolu. Už len chvíľku a mohol by sa dostať ku svojmu prútiku...

„...to vyriešime neskôr. Iste ťa zaujíma, prečo som za tebou prišiel. Mám pre teba ponuku. Pridaj sa ku mne Harry. Uvidíš, spolu toho mnoho dokážeme. Nikto z tvojich blízkych by nemusel viac trpieť. Máš môj sľub, že ich ochránim...“

„Zabudni! K tebe sa nepridám nikdy!“ skríkol takmer nepríčetne a konečne sa mu podarilo kompletne zlomiť kliatbu, ktorá ho pútala. Rýchlo vytiahol svoj prútik a vrhol prvú kliatbu ktorá mu napadla. Voldemort jeho expelliarmus bez problémov zablokoval.

„Tss, to od teba nebolo slušné. Tušil som, že budeš robiť problémy,“ poznamenal temný pán a bez problémov odvrátil kliatbu, ktorá na neho letela. „Dal som ti na výber. Ty sám si si zvolil tú zložitejšiu cestu Harry. Nevadí, aspoň to bude väčšia zábava. Ale pamätaj,“ odmlčal sa a odvrátil ďalšiu kliatbu. Potom s krutým úsmevom dokončil: „že to čo sa v budúcnosti stane, bude následok tvojej dnešnej voľby.“

Harry pri tom temnom prísľube zaváhal vo svojom útoku, čo ihneď využil jeho súper. Než sa stačil spamätať, už k nemu letela kliatba, ktorej sa nemal šancu vyhnúť. Posledné čo vnímal pred tým, ako sa prepadol do ničoty, bol Voldemort, ktorý sa nad ním skláňal a takmer dôverne mu šepkal do ucha: „Veď ty si svoje rozhodnutie ešte rozmyslíš. Pridáš sa ku mne dobrovoľne a viac ako ochotne."