Harry Potter Slash poviedky

Severus už po niekoľký raz obchádzal úsek, ktorý mu pridelili strážiť, a blížil sa ku svojmu stanovisku pred Tromi metlami. Počas chôdze v duchu nadával na svojho nadriadeného. Ako mohol prísť riaditeľ na tak bláznivý nápad, a pustiť študentov do Rokvillu? A to navyše bez toho, aby sa predtým uráčil informovať učiteľov o tomto svojom šialenom nápade. A Harry. Prečo vlastne nezostal v hrade? Po tom ako sa ho týždeň snažil presvedčiť o svojej zodpovednosti a tom, že sa dokáže vyhýbať zbytočnému riziku, musel spraviť takúto hlúposť! Už z diaľky cez okno skontroloval trojicu študentov, na ktorú mal dávať pozor. Hoci by to nepripustil ani pod vplyvom veritasera, bol rád, že dostal na starosti Harryho práve on.

Pohľadom opäť zablúdil k trojici chrabromilčanov sediacich pri stole v Troch metlách. V mysli mu ihneď začala svietiť pomyselná výstražná kontrolka. Pár sekúnd mu trvalo, kým prišiel na to, čo je zle.  Prečo tam s nimi nebol aj Harry? Kedy odišiel z tej prekliatej krčmy a ako je možné, že si to nevšimol? Premkol ho zlý pocit. Neprítomne sa chytil za ľavé predlaktie. Keď si uvedomil čo spravil, zdesene pridal do kroku. Voldemort! Niekde tu je. V jeho prítomnosti temné znamenie vždy začne brnieť. Sústredil sa naň a nechal sa ním viesť ako kompasom. To že má problém vedel ešte skôr, ako uvidel Voldemorta, ktorý sa skláňal nad ležiacim telom. Nepochyboval o tom, že je to práve Harry. Musel uvažovať rýchlo. V súboji proti temnému pánovi nemal žiadnu šancu. Možno by sa mu mohlo nejako podariť priblížiť sa k Harryho telu a premiestniť sa s ním k pozemkom školy...

„Severus, rozmýšľal som, kedy za mnou prídeš.“ Oslovil ho Voldemort, hoci svoj pohľad neodtrhol od Harryho nehybného tela. „Poď bližšie, nikto ťa tu so mnou neuvidí. Použil som na uličku mätúce kúzlo.“ Niekto by si vyslovenú vetu snáď mohol pomýliť s prosbou, no tón jasne hovoril o tom, že neuposlúchnuť by bola chyba. Severus pristúpil o pár krokov bližšie, vďaka čomu mal lepší výhľad na svojho syna. A takmer sa striasol odporom, keď si všimol, že Voldemort prstom fascinovane obkresľuje jazvu na Harryho čele. S námahou prinútil myseľ sústrediť sa na to, čo hovoril temný kúzelník.

Mätúce kúzlo... to vysvetľuje, prečo nikto nespozoroval žiaden rozruch. Pomyslel si Severus, pretože okolo seba jednoznačne rozoznával stopy boja. A tam, na Harryho čele... bol si istý, že tam zazrel krv.

„Môj pane, ako vám môžem poslúžiť?“ musel sa pekelne snažiť, aby bol jeho tón dokonale úctivý. Kľakol si na zem neďaleko Harryho tela a sklonil hlavu. Nenápadne sa snažil zistiť, čo presne sa mu stalo. Čo spôsobilo chlapcovo krvácanie? Nanešťastie nebol tak nenápadný ako dúfal.

„Ak sa snažíš zistiť či žije, tak áno.“ Poznamenal Voldemort konverzačným tónom, keď sa postavil, aby sa mohol týčiť nad svojim služobníkom. „Prekvapuje ma však, že ťa to tak zaujíma. Podľa správ ktoré sa ku mne dostali, ti na tom chlapcovi veľmi nezáleží.“ V tom okamihu sa na Severusa pozrel po prvý raz od začiatku ich konverzácie a Severus nedokázal zadržať rozochvený nádych. Vedel čo príde ešte skôr, ako Voldemort zdvihol prútik. Kliatba cruciatus ho zasiahla s nezvyklou silou. Bolesť sa objavila tak náhle, že rukami ani nestihol stlmiť svoj pád na zem. Z hrdla sa mu vydral zúfalý krik plný bolesti. V kŕčoch sa zmietal hneď vedľa Harryho tela, a v duchu bol vďačný za to, že je Harry v bezvedomí. Netušil, ako by sa mu ešte niekedy dokázal pozrieť do očí, keby ho teraz videl v tak ponižujúcej situácii.

„Nevenoval si mu dostatočnú pozornosť, napriek môjmu príkazu, aby si si získal jeho dôveru. Práve naopak, zaobchádzal si sním horšie ako kedykoľvek predtým. Avšak,“ odmlčal sa a konečne prerušil mučiacu kliatbu. Počkal dokým neutíchne Severusov krik a potom pokračoval: „dopočul som sa, ako si ho ochránil počas poslednej hodiny elixírov. Preto ti teraz ukážem, ako veľmi veľkorysí dokážem byť a dám ti druhú šancu. Neopováž sa ju premárniť,“ Voldemortov hlas nabral hrozivý podtón, akoby práve prehovorila sama smrť. A možno to tak aj skutočne bolo. „Ak ma ešte raz sklameš, budeš sám prosiť o to, aby som ťa radšej zabil.“

Severus ležal stočený v klbku, vypľúval krv z prehryznutého jazyka a snažil sa prekonať kŕče a chvenie v končatinách. Niekde nad sebou počul pohŕdavé odfrknutie. Voldemort neznášal ukážky slabosti... A potom prišla posledná rana pre Severusovu hrdosť, keď do neho temný pán kopol ako do posledného chudáka, čím ho prevrátil na chrbát. Z posledných síl prehltol ponížený ston, ktorý sa mu dral z hrdla.

„Daj si nejaký z tých svojich dryákov, som si istý, že so sebou nejaký máš. Potom zober Pottera a odnes ho späť do hradu. Môžeš mu povedať, že si ho zachránil. Získaj si jeho dôveru! Rozumieš? Je to tvoja posledná šanca.“ Voldemort mu venoval zlobný pohľad a premiestnil sa preč.

Severus po Voldemortovom odchode neváhal. Z vrecka hábitu vytiahol elixír na zastavenie krvácania a druhý na stlmenie bolesti. Na následky cruciatu nedostatočný, no muselo to stačiť. Rýchlo oba vypil a bez toho, aby počkal kedy začnú účinkovať sa naklonil nad Harryho. Vrhol sériu diagnostických kúziel aby si overil jeho stav. Z toho čo zistil to vyzeralo, že je iba v bezvedomí, ale istý si tým byť nemohol. Nebol predsa čaromedik a tak mohol čokoľvek prehliadnuť. Napriek tomu si nepatrne vydýchol a začal uvažovať s jasnejšou mysľou. Harryho musí okamžite dostať na hrad, no musí varovať aj ostatných učiteľov.

Na to mali našťastie jednoduchý spôsob. Každý z učiteľov mal na ruke jednoduchú retiazku. Severus k tej svojej priložil hrot svojho prútika. Vedel, že retiazky ostatných učiteľov, ktorí boli vybraní ako dozor sa na odpoveď rozpálili. Jednoduchý signál, ktorý značil jediné: Nebezpečenstvo, odveďte študentov do hradu. Taktiež si uvedomil, že sa zachoval ako absolútny hlupák. Zvyšok učiteľov mal varovať v momente, keď si uvedomil, že je niekde v okolí Voldemort. Na rozjímanie o vlastnej hlúposti však práve teraz nemal čas.

 Chlapca bolo potrebné dostať do bezpečia. O nič viac sa nestaral. Veril, že jeho kolegovia zvládnu odviesť študentov späť do hradu aj bez jeho pomoci. Chytil Harryho do náruče a s vypätím posledných síl sa s ním premiestnil k pozemkom školy, tak blízko, ako mu to len štíty umožnili. Že konal unáhlene zistil vzápätí. Napovedal mu to Harryho zmučený výkrik. Pri pohľade na chlapca pochopil dve veci. Za prvé, Harry bol skutočne len v bezvedomí, z ktorého sa práve prebral. Za druhé... Obnažená kosť a kus chýbajúceho mäsa na Harryho ruke mu napovedal, že ho pri premiestnení rozštiepil.

Nechápal ako sa to mohlo stať. V živote sa rozštiepil jediný raz, aj to bolo ešte v škole počas kurzu premiestňovania, keď ho zo sústredenia vytrhol jeden zo žartíkov, ktoré si na neho pripravili Potter s Blackom. Do dnes si dokázal vybaviť tú neznesiteľnú bolesť, spôsobenú chýbajúcimi prstami na ruke. Vtedy mal šťastie, pretože bola poruke čaromedička, ktorá jeho zranenie ihneď ošetrila. Harry dnes také šťastie nemal.  Severus ho držal v náručí a cestou do hradu musel počúvať jeho zmučené výkriky. Svaly ho už pálili od námahy a následkami mučenia sa mu občas zahmlievalo pred očami, no odmietal sa vzdať. Jeho jediným cieľom bolo doniesť Harryho na ošetrovňu.

Jeho úlohu mu nakoniec uľahčil riaditeľ, tesne nasledovaný rokfortsou ošetrovateľkou. Obaja sa pri pohľade na zmučene kričiaceho Harryho zatvárili vydesene, no evidentne odmietali prepadnúť panike. Riaditeľ po rýchlom zhodnotení situácie uchopil Severusa aj madam Pomfreyovu za ruku a bez jediného slova ich premiestnil priamo na ošetrovňu. Madam Pomfreyová na nič nečakala. Kúzlom premiestnila telo chlapca, ktorý opäť stratil vedomie, so Severusovej náruče a presunula ho na posteľ. V momente začala vrhať diagnostické kúzla, aby odhalila rozsah chlapcových zranení.

Dumbledore ju nech konať jej prácu a otočil sa na Severusa, ktorý so zmesou šoku a obáv sledoval jej počínanie.

„Severus, čo sa tam pri Merlinovi stalo?“ spýtal sa  so zle skrývanými obavami riaditeľ.

Severus presunul svoju pozornosť k starému kúzelníkovi. „Temný pán. Bol v Rokville.“ V tom okamihu vzdal vyčerpaný učiteľ svoj boj a upadol do bezvedomia.

***

Odkedy sa Harry prebudil z bezvedomia, zažíval svoje osobné peklo. Nedokázal vnímať, čo sa okolo neho deje. Premiestnenie a následnú cestu považoval za nevýznamné. Jediné čomu venoval svoju pozornosť bola pulzujúca bolesť v jeho pravej ruke, ktorá sa pri každom pohybe stávala ešte neznesiteľnejšou. Potom prišlo ďalšie premiestnenie, a jeho telo konečne skonštatovalo, že má tej bolesti dosť. Opäť upadol do sladkého náručia temnoty.

***

 Severus sa zobudil uložený v posteli. Podľa slabého pachu dezinfekcie, ktorý ho jemne štípal v nozdrách dokázal odhadnúť, že leží v ošetrovni. Nie po prvý krát uvažoval o tom, prečo už nevymysleli nejaké kúzlo či elixír, ktoré by ten nepríjemný pach odstránili. Táto myšlienka ho opustila tak ako už mnoho krát predtým v momente, keď si spomenul, prečo vlastne skončil na tomto mieste. Prudko sa posadil a začal sa zdvíhať zo svojej postele. Popritom usilovne rozmýšľal, ako z ošetrovateľky vytiahne všetky informácie o Harrym, bez toho aby vzbudil podozrenie. Je predsa Severus Snape a nejaký Potter ho predsa vôbec nemá nezaujímať. Alebo je to inak? Bol to on, kto chlapca priniesol do hradu, bolo teda samozrejme, že o neho bude mať obavy. Navyše mu Temný pán prikázal, aby sa k Harrymu správal milo. Neznášal, keď sa musel chovať podľa niekoho príkazov, ale teraz to vlastne bolo užitočné. Poppy dôveroval a keby sa vypytoval riaditeľ, jednoducho sa mohol vyhovoriť na príkazy od Temného Pána. S tým sa rozhodol vstať.

„Bude v poriadku?“ spýtal sa a nechal do svojho hlasu preniknúť obavy, ktoré cítil. Bol si vedomý toho, že ošetrovateľka na neho použila monitorovacie kúzlo a preto vedela o tom, že je opäť pri vedomí.

„Kde si myslíš, že asi tak ideš?“ zahriakla ho ošetrovateľka ráznym tónom, keď zbadala jeho pokus o odchod z lôžka. „Túto debatu sme už spolu viedli niekoľko krát. Musíš zostať v pokoji, aby elixíri mohli vykonať svoju prácu a obnoviť poškodené nervové spoje.“

„A ja som našu debatu vždy vyhral a odišiel som. Takže by sme dnes mohli preskočiť obvyklú hádku, pretože dnes na ňu nemám náladu,“ vyštekol na ňu trochu podráždene. Zvyčajne si ich dohadovanie vcelku užíval, no dnes tu boli dôležitejšie veci. „Navyše si mi neodpovedala. Ako mu je?“

Rokfortská ošetrovateľka chvíľu vyzerala, akoby váhala, či mu má odpovedať. Nakoniec však v snahe upokojiť ho odpovedala: „O pána Pottera nemusíš mať strach. Je v poriadku, potrebuje len chvíľu odpočívať. Možno ťa to prekvapí, ale jediné jeho zranenie bola tá rozštiepená ruka, ktorú som ošetrila a teraz stačí deň, možno dva a bude v úplnom poriadku. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo, tvoje zranenia boli omnoho horšie.“

„Nepreháňaj,“ zahriakol ju Severus. „ Ako je potom možné, že sa ešte neprebral?“

„Ubehla asi len hodina od doby, keď si ho sem priniesol. Po tom čo zažil je prirodzené, že si jeho telo vyžaduje oddych. Pán Potter totiž nie je tak neznesiteľne tvrdohlavý ako ty!“ zvolala, poukazujúc na fakt, že sa Severus napriek jej príkazu zdvihol z lôžka. „Navyše som mu do tela vkúzlila dávku bezsenného spánku. Predpokladám, že bude spať minimálne do večere.“ 

To spôsobilo, že sa majstrovi elixírov konečne uľavilo. Poppy poznal dosť dobre na to, aby o nej vedel jednu vec: Nikdy nezľahčovala zdravotný stav svojich pacientov.

„ Ďakujem, že si sa o neho postarala.“  Viac sa k tomu odmietal vyjadrovať. Z toho čo mu povedala pochopil jedno. Temný pán Harrymu neublížil. To on!

 Nanešťastie, Rokfortská ošetrovateľka ho poznala pridobre. „Nerob to. To že sa budeš obviňovať nikomu nepomôže. Nemohol si vedieť, či pán Potter nemá nejaké vážne vnútorné zranenia. A tá malá nehoda tiež nebola tvoja chyba. Mal si vážne poškodenie nervov! Je obdivuhodné, že si sa vôbec dokázal premiestniť a následne ho odniesť až do hradu. Zachránil si ho. Rozumieš?“

Severus neisto prikývol. O pravdivosti jej slov síce nebol presvedčený, ale pravdou bolo, že sa mu po jej slovách predsa lenn trochu uľavilo.

„Kde je riaditeľ? Trochu ma prekvapilo, že som ho tu nenašiel bdieť pri Potterovej posteli.“ spýtal sa, aby zmenil tému.

„No je to riaditeľ,“ zasmiala sa Poppy nad jeho nechápavým výrazom. „Musel ísť dozerať na chod školy. Bol tu zástup vystrašených študentov, ktorých bolo treba upokojiť a rozdať im pokyny. Som si však istá, že čoskoro príde, aby sa ťa spýtal na to, čo sa stalo v Rokville.“

Akoby riaditeľ čakal iba na to, už vstupoval na ošetrovňu.

„Á Severus, keďže sa ti podarilo ujsť z postele, súdim, že už si zrejme v poriadku. Mohol by si mi popísať, čo sa vlastne stalo?“

Hoci to bolo povedané ako otázka, Severus chápal, že aj tak nemá na výber. Nemohol si pomôcť, vybavil si veľmi podobný spôsob, ktorým mu len pred chvíľou dával príkazy Temný Pán. S nepríjemným pocitom riaditeľovi vysvetlil, čo presne sa udialo v Rokville. Dumbledore iba prikyvoval, občas sa na niečo spýtal a nakoniec bez slova odišiel. Severus jeho správanie úplne nechápal, no nehodlal sa s tým práve teraz znepokojovať. Od Poppy už skôr zistil, že Harry má minimálne na dnes zakázané všetky návštevy. Preto si z pohára, ktorý bol na stolíku vedľa postele premenil pohodlné kreslo a umiestnil ho vedľa Harryho postele. Hodlal tu počkať na jeho prebudenie. Bol pred nimi vážny a rozhodne nie príjemný rozhovor.