Harry Potter Slash poviedky

Už bolo dávno po obede. Vzhľadom na udalosti bolo prekvapivé, že jediným pacientom Rokfortskej ošetrovne bol Harry, ktorý ešte stále spal vďaka účinku bezsenného spánku. Severus vedľa jeho lôžka trpezlivo sedel už niekoľko hodín. S rovnakou trpezlivosťou prehliadol všetky podozrievavé pohľady, ktorých sa mu v hojnej miere dostávalo od Poppy. Keď jej oznámil, že hodlal počkať na ošetrovni, až dokým sa pán Potter nepreberie, skutočne ju tým zaskočil. Nebola zvyknutá, že by na jej území niekedy predtým dobrovoľne zostal čo i len o sekundu dlhšie, ako bolo nevyhnutne potrebné. Od tej doby na sebe cítil takmer nepretržite jej pohľad. Následkom toho už dokonca zvažoval, že by jej povedal pravdu. Alebo aspoň jej časť. Poppy bola jedna z mála osôb, ktorým plne dôveroval. Jeho dôveru si vyslúžila už dávno, ešte v čase, keď školu navštevoval ako študent.

Také rozhodnutie však potrebovalo náležité uváženie, takže tú myšlienku odložil na neskôr. Trochu sa mu uľavilo, že aspoň riaditeľ s jeho pobytom na ošetrovni problém nemal. Koniec koncov to bol sám riaditeľ, ktorý mu nariadil získať si chlapcovu dôveru. Takže keď vyhlásil, že tu počká než sa Potter zobudí, riaditeľ na neho len súhlasne kývol a odišiel sa venovať svojim povinnostiam.

Kniha ktorá mu vypadla z rúk ho vytrhla z myšlienok. Zohol sa a pretože text aj tak nebol schopný vnímať, odložil ju na nočný stolík vedľa Harryho postele. Pri tom pohybe sa zamračil, pretože si všimol, ako sa jeho ruka zachvela. Crucio od Temného pána malo nezvyčajnú intenzitu. Odhadoval, že aj s elixírmi potrvá najmenej do rána, než sa mu nervy v rukách plne zotavia. Rýchlo sa odvrátil od dôkazov svojej slabosti a upriamil svoju pozornosť späť na spiaceho pacienta. Vďaka rýchlemu tempus vedel, že sa už blížila tretia hodina, čo podľa jeho odhadov znamenalo, že by sa mal Harry každou chvíľou prebrať. Uprene sa zahľadel na chlapcovu tvár a sledoval, či si nevšimne akékoľvek náznaky toho, že by sa už prebúdzal. Popri tom sa snažil udržať svoje emócie pevne pod kontrolou. Čakal ich náročný rozhovor, ktorý by mohol rozhodnúť, akým smerom sa ich vzájomný vzťah vydá. Preto bolo treba jednať s čistou hlavou. S povzdychom opäť zakúzlil tempus, len aby zistil, že ubehlo sotva päť minút. Nezostávalo mu nič iné, ako zozbierať zvyšky trpezlivosti a čakať. Našťastie bol k nemu Merlin milosrdný a Severus o malú chvíľu spozoroval, ako sa Harryho oči zachveli a následne otvorili. Rozhodol sa, že ho najprv nechá, aby sa sám zorientoval a rozhovor začne až potom.

Harry sa v posteli posunul trochu vyššie a zažmúril vôkol seba. Severusovu prítomnosť si zatiaľ nevšimol, no zjavne mu došlo, že je už zase na ošetrovni. Vydal pri tom žalostný povzdych, ktorý vyvolal na Severusovej tvári pobavený úškrn. Ten zmučený výraz mu bol dôverne známy, pretože on sa na tomto mieste vždy cítil rovnako.

Keď sa Harry zmieril s tým, že sa opäť zobudil na území rokfortskej ošetrovateľky, po pamäti siahol na stolík, na ktorom ležali odložené jeho okuliare. Tento automatický pohyb svedčil o tom, koľko času tu už mladík strávil.

„Som rád, že už si hore,“ narušil Severus ticho ošetrovne, keď usúdil, že už dal mladíkovi dostatok času na prebratie. Následne siahol po svojom prútiku, len aby ho s miernym povzdychom opäť odložil. Uvedomil si totiž, že keby teraz použil kúzlo zaisťujúce im súkromie, docielil by jedine toho, že zburcuje Poppy. Namiesto toho sa postavil a šiel sám upozorniť ošetrovateľku o tom, že sa jej pacient konečne prebral. Nie že by to bolo potrebné, pretože Poppy sa už sama hrnula zo svojej kancelárie. Jej monitorovacie kúzlo ju už o Potterovom bdelom stave nepochybne informovalo.

„Pán Potter,  rada vidím, že už ste hore! Povedzte mi, ako sa cítite? Nebolí vás niečo? Skúste pohnúť rukou, necítite nejakú bolesť alebo napätie v svaloch? Netočí sa vám hlava, alebo nemáte závrate?“ zahrnula ho ošetrovateľka svojimi otázkami ,len čo prišla k jeho posteli. Pri tom ani nepočkala na jeho odpoveď a už švihala prútikom a mumlala nevyhnutné inkantácie pre svoje diagnostické kúzla.

Severus to sledoval s chmúrnym pobavením. V niektorých situáciách bola Poppy jednoducho stelesnený diabol. To však nebránilo tomu, aby si s úľavou nevydýchol, keď sa ošetrovateľka pousmiala a usúdila, že postačí, keď si Harry do rána odpočinie a potom bude môcť ošetrovňu opustiť. Ignoroval varovný pohľad, ktorý mu venovala, počkal, dokým Harrymu neobjednala ľahkú večeru a nakoniec sa nevrátila späť do svojej pracovne. V momente keď sa za ňou zavreli dvere, vrhol na okolie postele kúzlo, ktoré im zaisťovalo súkromie nevyhnutné pre ich nasledujúci rozhovor.   Týmto činom však na seba opäť neplánované pritiahol pozornosť Poppy, ktorá mala prehľad o všetkých kúzlach, ktoré kto použil na jej území.

V okamihu bola zase pri nich, na tvári mala rozzúrený výraz a prútikom mierila priamo na Severusa. Z jej výrazu bolo jasné, že je odhodlaná hoci sa aj prebiť cez štíty okolo chlapcovej postele. Severusa najprv pobavila predstava, ako by sa Poppy snažila cez jeho kúzla násilím dostať, no potom ich s veľmi otráveným výrazom sám zrušil. Predsa len chcel mať ošetrovateľku na svojej strane.

„Poppy, nemusíš mať strach, nemal som v pláne pánu Potterovi ublížiť.“

„Načo teda potrebuješ všetky tie kúzla?“ spýtala sa ho podozrievavo.

„Chcem si s ním len v súkromí pohovoriť. A keďže poznám nepríjemný zvyk jeho priateľov porušovať nariadenia, nemienim riskovať, že by nás mohli počuť. Jedná sa o pomerne osobnú záležitosť,“ povedal a snažil sa neznieť príliš otrávene. Nemohol však odolať ironickej poznámke: „Skutočne si myslíš, že by som mu ublížil po tom, čo som podstúpil pre jeho záchranu? A keby si to náhodou skutočne myslíš, vážne ma pokladáš za takého hlupáka, aby som ho napadol na mieste, kde ma pri tom môžeš pristihnúť?“

Za tú poslednú poznámku mu venovala smrtiaci pohľad, ale svoju pozornosť rýchlo presunula späť k pacientovi. „Pán Potter?“ Rozhodnutie sa rozhodla nechať na Harrym, ktorý po krátkom zaváhaní prikývol. „Ako si prajete. Oboch vás upozorňujem, že si tu neželám žiadne hádky!“ Obom im ešte venovala prísny pohľad, než sa opäť vrátila do svojej pracovne. Severus dúfal, že tentoraz tam aj skutočne zostane. S povzdychom okolo nich opäť vztýčil protiodposlúchavacie ochrany a následne sa konečne ujal slova.

 „Harry, ako sa cítiš?“ zopakoval otázku, ktorú už predtým položila Poppy, no na ktorú Harry v skutočnosti neodpovedal.

Harry odložil obed, ktorý mu priniesol domáci škriatok, na stolík vedľa svojho lôžka a využil tú chvíľu na zhodnotenie svojho stavu. „Mám trochu stuhnuté svaly, ale inak sa cítim prekvapivo v poriadku. Pamätám si, že som bojoval s Voldemortom. Zachránil si, ehm- zachránili ste ma, profesor?“ Severus sebou trhol, keď počul, ako sa Harry pri jeho oslovení opravil. Bola to jeho vina, to si uvedomoval. Pri ich hádke na nebo nakričal, že ak potom túži, nebude pre neho nič viac ako profesor. Ale netušil, ako nepríjemne sa bude cítiť, až ho tak Harry skutočne osloví. Harry si však jeho nepohodlie nevšimol, pretože mal zrak upretý na deku a pokračoval: „To vďaka vám nemám žiadne veľké zranenia?“

„Harry,“ oslovil ho priškrteným hlasom. Naklonil sa k nemu zo svojho miesta a venoval mu uprený pohľad. „Pozri sa prosím na mňa. Zabudni na to, čo som na teba vtedy nakričal. Sme tu sami, oslovuj ma prosím mojim menom.“ Všimol si, že pri tej vete sa na Harryho tvári objavil výraz plný nádeje. „Som rád, že si skutočne v poriadku. Ale nie, nemôžem úplne povedať, že by som ťa zachránil. Tým by som si neoprávnene pripísal zásluhy, ktoré mi nepatria-“ Trochu sa mu zlomil hlas, pretože si spomenul na svoje vlastné pričinenie na Harryho ranách. Potom sa však oklepal a pokračoval:  „Našiel som ťa v bezvedomí ležať na zemi a Temný Pán stál nad tebou. Snažil som sa vymyslieť plán, ako by som ťa mohol zachrániť, ale Temný Pán ma prekvapil. On ťa nechal ísť. V skutočnosti mi prikázal, aby som ťa dostal späť do hradu.“ Opäť sa odmlčal a doprial si niekoľko hlbokých nádychov, aby mohol dopovedať čo sa stalo a priznať tak svoju vinu.

„Najväčšie zranenie som ti v skutočnosti spôsobil ja sám. Keď Temný Pán odišiel, neuvážene som sa s tebou premiestnil k Rokfortskym ochranám. Rozštiepil som ťa Harry. Spôsobil som ti neopísateľnú bolesť. Mrzí ma to. Môžeš mi to odpustiť?“
 

Harry na neho uprel trochu prekvapený pohľad. „Netráp sa tým, nemám ti čo odpúšťať. Dostal si ma do hradu. Bodka. Aj tak si nepamätám, čo sa dialo po tom, ako ma zasiahlo Voldemortove kúzlo. Posledné, na čo si dokážem spomenúť je, ako som začal bojovať s Voldemortom a na môj pocit, že je na tom súboji niečo divné.“

„Divné? A čo?“

„Ja neviem. Nie na isto. Ale mal som pocit, ako by sa držal späť. Neútočil na mňa, aspoň nie s nebezpečnými kúzlami. Myslíš, že na ministerstve pri tom súboji s riaditeľom utŕžil nejaké zranenie, ktoré sme si nevšimli? Možno preto o ňom v poslednej dobe nie je toľko počuť?“ uvažoval Harry nádejne.

„Nie nemyslím si, že by to tak bolo,“ zamietol jeho návrh po krátkom rozmýšľaní Severus. „Ak by ho niečo zranilo, zúril by a snažil by sa demonštrovať svoju silu. Tu sa deje niečo iné a trápi ma, že nemám ani najmenšie tušenie čo.“

„Snáď sa nám na to podarí prísť.“

„Áno. Dúfam, že sa tak stane skôr, ako bude neskoro.“

Na ošetrovni zavládlo ťaživé ticho. Obaja strnuto sedeli a bolo vidieť, že ani jeden z nich sa necítil pohodlne. Vedeli, že je čas vyriešiť ich spor, no nevedeli ako začať. Nakoniec nabral ako prvý odvahu Harry.

„Severus, prosím odpusť mi, čo som vtedy povedal. Absolútne som to tak nemyslel. Ja som vlastne nemyslel vôbec. Z ničoho nič ma zaplavila taká zlosť a tie slová zo mňa vyšli prakticky samé. Som vďačný, že na mňa dávaš pozor, že sa o mňa zaujímaš. A akceptujem, že ma potrestáš, keď vykonám nejakú monumentálnu hlúposť,“ ospravedlnil sa Harry strápene. Bolo však jasné, že to čo povedal myslí vážne. Potom sa na jeho tvári usadil odhodlaný výraz, keď povedal: „A preto akceptujem akýkoľvek trest, ktorý mi dáš za to, že som tak hlúpo opustil hrad.“

Severus sa pristihol, že na neho prekvapene zízal. Udivilo ho, ako dospelo sa Harry zachoval. Nechcel sa ním dať zahanbiť a pretože cítil, že časť viny leží aj na jeho vlastných pleciach, odpovedal: „Prijímam tvoje ospravedlnenie. A na oplátku sa chcem ospravedlniť za to, ako som ťa posledný týždeň ignoroval. Som už dospelý, mal by som byť schopný postaviť sa problémom čelom a normálne o nich diskutovať. Ja som sa namiesto toho urazil a choval sa ako malý fagan.“

Bolo vidieť, že toto priznanie bolo pre Severusa ťažké. Napriek tomu vyvolalo na Harryho tvári malý úsmev. Neisto si odkašľal a v nervóznom geste si prehrabol vlasy. „Ehm, a čo bude s tým mojim trestom?“

Severus si ho premeral vážnym pohľadom. Chvíľu ticho zvažoval svoje možnosti, než sa nakoniec spýtal: „To záleží na tom, prečo si to vôbec spravil. Bol som presvedčený že si pochopil, že je potrebné vyhýbať sa riskantným situáciám.“

„Pôvodne som ísť nechcel. Práve preto, aby som ti dokázal, že sa viem chovať zodpovedne. Ale riaditeľ ma uistil, že ten výlet bude absolútne bezpečný. Preto ho vraj neohlásil vopred, aby nikto nemohol ísť informovať Voldemorta. Nakoniec ma presvedčil, že sa nič zlé stať nemôže. V skutočnosti som bol rád, že môžem ísť na chvíľu preč z hradu. Ja-„ zarazil sa, akoby si nebol istý, či má pokračovať. Potom však s ospravedlňujúcim výrazom pokračoval: „Dúfal som, že možno nájdem nejakú knihu, ktorá by mi povedala viac o maminých príbuzných. Nebol som si istý, či mi s tým ešte budeš chcieť pomôcť, po tom čo sa medzi nami stalo. No a tak trochu som dúfal, že sa mi možno podarí nájsť aj niečo, čo by ťa možno mohlo obmäkčiť a presvedčiť, aby si mi konečne odpustil.“

Severusa to stálo všetky jeho sily, aby udržal svoj hnev pod kontrolou. Nebol si istý, či by sa mal viacej hnevať na Harryho, seba alebo riaditeľa, že sa dostali do takejto situácie. Zhlboka sa nadýchol a frustrovane si pošúchal koreň nosa. Z jeho snahy o upokojenie ho vyrušil Harryho rozrušený hlas.

„Severus. Čo sa ti stalo? Prečo sa tvoja ruka tak trasie?“

Ticho zaklial. Neuvedomil si, že sa jeho ruka opäť chveje. „Nič sa mi nestalo. Ignoruj to. Som si istý, že to čoskoro pominie.“

„Severus,“ napomenul ho Harry tónom, akoby dohováral malému dieťaťu.

Severus si uvedomil, že nemá cenu zatajovať pred Harrym informácie. Bol si istý, že by na odpovedi aj tak trval. „Cruciatus,“ vysvetlil rezignovane. „K Temnému pánovi sa zjavne doniesli zvesti o tom, že som sa k tebe uplynulý týždeň správal ako bastard. Nebol z toho nadšený. Mal pocit, že som jednal proti jeho rozkazu získať si tvoju dôveru.“

„Cruciatus?“ vydýchol Harry zdesene a mimovoľne sa striasol pri spomienke na svoju skúsenosť s touto kliatbou. „Len preto, že som nedokázal zostať sedieť v hrade,“ zamrmlal skôr pre seba a frustrovane udrel do postele. „Budeš v poriadku?“

„Už som ti povedal, že to čoskoro prejde. Očakávam, že do rána sa moje nervy plne zotavia. S tým si ty nerob starosti. Som schopný niesť následky svojich činov. A dúfam, že ty tiež. Dúfam, že nie je potrebné, aby som ti hovoril ako nezodpovedné bolo, že si opustil hrad.“ Počkal, kým mu Harry prikývne na súhlas, kým pokračoval: „Dobre, za to som rád. Nebudem ti dávať žiaden trest, myslím, že to čo sa udialo, je pre teba dostatočným poučením. Chcem ťa však požiadať,“ tu sa krátko odmlčal a uprel na Harryho veľmi vážny pohľad, „ aby si v budúcnosti zostal v bezpečí na hrade, prípadne inom bezpečnom mieste. Aj v prípade, že by ťa riaditeľ presviedčal o tom, že je dokonale bezpečné ísť na malú prechádzku. Rozumieme si?“

„Áno,“ súhlasil Harry odhodlane. „Odteraz sa opakovane zamyslím nad možnými následkami, než sa rozhodnem niečo spraviť.“

„To som rád.“

„Severus, môžeš mi prosím niečo sľúbiť? Ak sa niekedy opäť pohádame, a som si istý, že sa to stane, nebudem musieť znovu skončiť na ošetrovni, aby sme sa mohli pozhovárať ako dvaja dospelý ľudia, však?“

„Dúfam že nie,“ súhlasil Severus s malým úškrnom. „Ty by si sa mal ošetrovni radšej vyhýbať veľkým oblúkom.“

Harry využil pokojnú atmosféru, ktorá sa medzi nimi usadila a zjedol svoj obed. Obaja si potom od škriatkov vypýtali šálku horúceho čaju a dobiehali zameškaný čas. Navzájom si zhrnuli čo sa im stalo v uplynulom týždni, keď ich vyrušil príchod riaditeľa.

„Ach Harry. Rád vidím, že už si hore. Dúfam, že sa cítiš dobre,“ povedal s napätým úsmevom, keď Severus zrušil svoje ochranné kúzla. Potom riaditeľ obrátil svoju pozornosť práve na majstra elixírov. „Severus nerád ťa vyrušujem, chápem, že tiež potrebuješ čas na zotavenie, ale na nešťastie potrebujeme tvoju pomoc. Musím ťa požiadať aby si ma ihneď nasledoval.“

Riaditeľ nečakal na odpoveď a ihneď sa vydal rýchlym krokom preč z ošetrovne. Severus nemal na výber a musel sa vydať za ním. Harry s nepríjemným pocitom sledoval ich odchod.

***

Asi polhodinu po Severusovom odchode Harry začul dupot nôh, blížiacich sa k ošetrovni. Bol trochu zvedavý, kto to môže byť, ale predpokladal, že to budú jeho priatelia. Dúfal, že sú to oni, pretože zúfalo potreboval nejaké rozptýlenie. Odkedy Severus s riaditeľom odišli, mal v žalúdku veľmi zlý pocit. Vzhľadom na to, že bol ráno v Rokville Voldemort, očakával katastrofu. Pýtal sa aj madam Pomfreyovej, ale ona mu buď nevedela, alebo nechcela nič prezradiť. Chvíľu nato v náhlivom tempe opustila ošetrovňu. Kroky spomalili a vo dverách zazrel Hermionu. Pri pohľade na ňu sa mu zdesene rozbúchalo srdce.

„Harry!“ vykríkla, len čo ho zbadala. Vlasy mala rozcuchané a po tvári jej tiekli slzy. Rozbehla sa k jeho posteli a bez varovania sa na neho vrhla a uväznila ho v zúfalom objatí.

Veľmi sa jej chcel spýtať, čo ju tak rozrušilo, ale nebol si istý, či by mu bola v tejto chvíli schopná odpovedať. Preto jej len opätoval pevné objatie a mumlal utešujúce slová. Nakoniec to zabralo a vzlyky ustali. Potom sa odhodlal položiť svoju otázku: „ Čo sa stalo? A kde je Ron?“

Hermiona na neho uprela svoje uslzené oči. A z jej následnej odpovede sa Harrymu takmer zastavilo srdce. „Ron je aj so svojimi rodičmi u riaditeľa v kancelárií. Ginny sa dnes nevrátila z Rokvillu. Hľadali ju, no nie je po nej ani stopy. Harry, On  ju určite uniesol. Voldemort!“ zvolala a opäť začala plakať.