27. Kapitola
Nie, nie, nie... to sa predsa stať nemohlo. Harry v popieraní vrtel hlavou. Odmietal si pripustiť možnosť, že by to hadie monštrum mohlo mať Ginny. Zhlboka sa nadýchol a krátko zadržal dych. . Panika mu nikdy nič dobré nepriniesla, preto sa nutne potreboval upokojiť. Hermiona sedela na posteli vedľa neho a neúspešne sa snažila zadržať svoje vzlyky. Nemotorne ju pritiahol k sebe a v snahe poskytnúť jej útechu ju skryl vo svojom objatí. Zúfalo uvažoval, čo sa to tu pre Merlina deje. Niečo mu na tom zúfalo nesedelo.
„Pšt, neboj sa, určite sa to všetko nejako vysvetlí. Riaditeľ s učiteľmi Ginny čoskoro nájdu a všetko bude v poriadku.“ Hovoril potichu a snažil sa, aby sa panika neprejavila v jeho hlase.
„Ako to môžeš povedať? Ginny nie je hlúpa. Vie, aká je doba. Určite by sa len tak bezdôvodne nezdržala v Rokville po tom, ako bol vyhlásený poplach.“
„A práve o to ide!“ zvolal Harry rozrušene. „Voldemort nemal vôbec žiadny dôvod k tomu, aby uniesol Ginny. Keby chcel, mohol uniesť priamo mňa. Nalákal ma do pasce. Po krátkom súboji ma omráčil.“ Ignoroval Hermionine zdesené lapanie po dychu. Až teraz si začal naplno uvedomovať desivosť situácie, v ktorej sa pred pár hodinami ocitol. „Nič mu nebránilo v tom, aby ma zabil. Mohol ma tiež odviesť na akékoľvek vzdialené miesto, kde by ma nikto nedokázal nájsť...“ Musel sa odmlčať, pretože absurdnosť celej tej situácie ho premohla. „Namiesto toho prinútil Snapea, aby ma bezpečne dostal do hradu. Absolútne to nechápem!“
„U Merlina! A si si istý, že ti nič nespravil? Určite na teba nezoslal žiadnu kliatbu?“
„Áno, som si takmer istý,“ uistil ju trochu otrávene. Potom však presvedčene pokračoval: „Čo som tým chcel povedať je, že Voldemort nemal dôvod k tomu, aby uniesol Ginny, keď mohol mať priamo mňa. Som si teda istý, že sa to čoskoro vysvetlí.“
„Myslíš?“ spýtala sa nádejne a úspešne potlačila svoje vzlyky.
„Verím tomu,“ prisvedčil Harry odhodlane. Hermiona prikývla. Z vrecka vytiahla vreckovku, ktorou si opatrne utrela slzy z očí, vrhla na seba osviežujúce kúzlo a začala zvažovať nové informácie.
„Pokiaľ to teda nespravil on, tak čo sa mohlo stať?“
Vymenili si s Harrym neisté pohľady. Nemali žiadne informácie, takže všetko čo mali, boli iba dohady. Napriek tomu si Harry myslel, že sú na správnej ceste. Nevidel žiaden zmysel v tom, aby sa Voldemort zameriaval na jeho priateľov v momente, keď mohol mať jeho. Takže, kto ďalší by mu mohol chcieť ublížiť? Spomenul si na nie až tak dávny rozhovor, ktorý mal so Severusom po tom, ako ho Ginny verejne pobozkala. To mu vnukol desivú myšlienku. On ho pred niečím podobným varoval. Zasiahlo ho zdesené uvedomenie.
„Možno viem, čo sa mohlo stať. V Rokville bolo mnoho Slizolínčanov a keď učitelia vyhlásili poplach, musel nastať chaos. Možno sa niektoré z detí smrťožrútov rozhodlo prevziať iniciatívu a Ginny napadlo.“ Harry sa odhodlane začal stavať von z postele. Srdce v hrudi mu divoko búšilo a jeho emócie ovládla chladná zúrivosť. Bol odhodlaný vydať sa do žalárov a hoci aj silou si vynútiť informácie o tom, kde by Ginny mohla byť. Nech sa jej stalo čokoľvek, jedna vec mu bola jasná. Veľký podiel viny padal na jeho plecia. Nebyť toho, že sa s Ginny priatelili, teraz by určite sedela vo Veľkej sieni a spokojne jedla svoju večeru.
„Harry, musíš sa ihneď upokojiť!“ zvolala na neho Hermiona, keď si uvedomila, že sa chystá opustiť ošetrovňu. „Čo si myslíš, že práve teraz robíš?“
„Idem tých malých sráčov zo žalárov prinútiť, aby mi povedali, čo Ginny spravili.“ Harry sa takmer triasol slabo potláčanou zúrivosťou, ktorá ho ovládla. Zbesilo sa rozhliadol a z nočného stolíka zobral svoj prútik. S tichou myšlienkou mávol prútikom, a miesto nemocničného úboru mal na sebe oblečenie, ktoré mal v ten deň pri svojej ceste do Rokvillu. Niekto ho musel vyčisť v dobe keď bol v bezvedomí, pretože nevidel žiadne stopy po krvi, ktorá by tam po jeho rozštiepení rozhodne byť mala, ale nevenoval tomu prílišnú pozornosť. Z odhodlaným výrazom spravil krok smerom ku dverám, keď ho Hermiona pevne chytila za ruku a potiahla späť. Rozzúrene sa otočil a namieril na ňu svoj prútik.
„Harry!“ skríkla prekvapene a pustila jeho ruku. Na jej tvári bol jasne badateľný strach.
Harry zostal ako obarený. Roztrasene sa nadýchol a sklonil svoj prútik. Spaľujúci hnev, ktorý ho pohltil sa vytratil tak rýchlo, ako sa predtým objavil. Čo sa to práve pre Merlina stalo?
„Harry?“ oslovila ho Hermiona chvejúcim sa hlasom. „Si v poriadku?“
„Ja- asi áno. Hermiona, prosím ťa, odpusť mi. Absolútne netuším, čo to do mňa vošlo. Neublížil som ti nejako?“ hlas sa mu triasol panikou, ktorá ho premohla v momente, keď si uvedomil, že prútikom mieril na svoju najlepšiu kamarátku.
„Ja som v poriadku,“ uistila ho a opatrne sa k nemu natiahla, akoby sa bála, že na ňu opäť namieri prútik. „Poď, mal by si si opäť ľahnúť, inak sem za chvíľu príde madam Pomfreyová a k tej posteli ťa pripúta.“
„Nie,“ zamietol okamžite jej návrh miernym ale rozhodným hlasom. „Odmietam tu len tak nečine ležať a čakať.“
„A čo by si chcel robiť? Zaútočiť na študentov Slizolinu bez toho, aby si k tomu mal jediný dôkaz?“ spýtala sa ho a ani sa nesnažila skryť podráždene.
„Asi máš pravdu, bolo to hlúpe,“ pripustil Harry zahanbene. „Ale nemôžem tu viac zostať. Vravela si, že Ron s rodinou sú v riaditeľni. V tom prípade ideme za nimi. Možno už niečo zistili a ak nie, môžem sa s nimi aspoň podeliť s mojimi podozreniami. A ak by sa aj to nakoniec zdalo ako zbytočné, budeme tam, aby sme Ronovi a jeho rodičom poskytli trochu opory.“
Hermiona chvíľu vyzerala, že bude namietať, no pri Harryho neústupnom výraze nakoniec súhlasila. Koniec koncov to bolo aj jej prianie. Spoločne sa pustými chodbami vydali smerom k riaditeľni. Ako Hermiona vysvetlila Harrymu, študenti boli po príchode na hrad ihneď poslaný do spoločenských miestnosti. Tam skontrolovali, či sú skutočne všetci a zistili, že Ginny chýba. Študenti dostali zákaz opustiť spoločenské miestnosti, s výnimkou primusov a prefektov, ktorí pomáhali profesorom prehľadať hrad, aby sa uistili, či sa náhodou Ginny iba niekde nepozabudla. Takže Harry bol pripravený na to, že chodby budú opustené, no aj tak ho to podivným spôsobom zasiahlo. Bolo to akosi iné, ako keď sa opustenými chodbami potuloval v noci sám skrytý iba svojim plášťom. Ťaživé ticho hradu nenarušoval dokonca ani Zloduch, akoby dokonca aj on vycítil závažnosť situácie.
Keď konečne prišli až k riaditeľni, Hermiona povedala chrliču heslo a potom sa s odhodlaním vydali hore. Pri dverách na konci schodiska obaja zaváhali, keď ku nim doľahli tlmené hlasy a neutíchajúce vzlyky, ktoré jasne patrili pani Weasleyovej. Napriek tomu nakoniec zaklopali a na vyzvanie vstúpili dnu.
Scéna ktorej bol následne Harry svedkom sa mu zaryla hlboko do srdca. Pani Weasleyová vzlykala zrútená v náručí pána Weasleyho, ktorý ju utešujúco hladil po chrbte. Sám sa tváril zachmúrene a na jeho tvári bolo vidno, že sám len s ťažkosťami zabraňuje svojim slzám tiecť. Ron sedel na stoličke a vyzeral, že vôbec nevníma, čo sa okolo neho deje. Jeho tvár bola bez výrazu, ale Harry sa tým nenechal oklamať. Ako poznal svojho kamaráta, Ron bol na pokraji výbuchu a bolo len otázkou času, kedy ho jeho emócie zradia. Boli tam aj všetci vedúci fakúlt a spolu s riaditeľom diskutovali o tom, ako vyriešiť túto situáciu.
Harry vstúpil do miestnosti a rozhodol sa ignorovať riaditeľov spýtavý výraz. Namiesto toho sa vydal k pani Weasleyovej a keď sa k nemu otočila, neohrabane ju objal. Hermiona sa medzitým rozbehla za Ronom a sadla si na stoličku vedľa neho. Chytila ho za ruku a držala sa, akoby na tom závisel ich život.
„Hermiona mi povedala, čo sa stalo. Bude to dobré, som o tom presvedčený,“ povedal Harry pani Weasleyovej s istotou, ktorú však sám necítil.
„Och Harry,“ vzlykla pani Weasleyová a pevne ho zovrela vo svojom náručí. „Dúfam že máš pravdu. Ale ak ju uniesol Veď-Vieš-Kto...“
Harry ju nenechal dokončiť vetu. „Neverím, že ju uniesol Voldemort,“ povedal s presvedčením. „Keby skutočne chcel, nič mu nebránilo v tom, aby uniesol priamo mňa. Nevidím jediný dôvod k tomu, aby miesto mňa vzal Ginny.“
Riaditeľnou sa prehnalo niekoľko šokovaných výkrikov. Harry na nich vrhol prekvapený pohľad. Vyzeralo to, že nikto z Weasleyovcov nemal o jeho strete s Voldemortom tušenie.
„Pán riaditeľ?“ oslovil ho Harry neisto.
„Albus? Čo si nám zatajil?“ ozval sa tentoraz pán Weasley a znel takmer rezignovane.
„Celý ten poplach v skutočnosti začal kvôli tomu, že Voldemort opäť raz napadol Harryho,“ pripustil riaditeľ trochu neochotne. „Ale ako môžete sami vidieť, Harry ako zázrakom vyviazol takmer bez zranení. A vďaka Severusovi sa nám ho podarilo dostať späť do bezpečia hradu. O tom čo sa stalo v Rokville je zatiaľ informovaných iba niekoľko osôb, nechceli sme zbytočne šíriť paniku.“
„Nechceli ste šíriť paniku?“ zvolala pani Weasleyová pobúrene. Spravila niekoľko krokov smerom k riaditeľovi a vyzerala, akoby bola pripravená zoslať na starého muža nejakú nepríjemnú kliatbu. „Harry je takmer ako náš syn, ako ste nám to mohli zatajiť!“
„Molly, zlatko... prosím, skús sa upokojiť,“ prihovoril sa jej pán Weasley upokojujúcim tónom a opatrne ju objal okolo pliec. Potom uprel na riaditeľa vážny pohľad a prísnym tónom povedal: „Som si istý, že Albus nám to bude môcť určite vysvetliť. Však?“
„Molly, Arthur... Odpusťte mi prosím moju chybu,“ požiadal riaditeľ s povzdychom. „Nechcel som vám pridávať ďalšie starosti. Harry je v poriadku a našou prioritou by teraz malo byť nájdenie mladej Ginny. Nechcel som vám zbytočne pridávať ďalšie starosti.“
„Preto som sem prišiel,“ ozval sa Harry, ktorý síce nechcel zasahovať do prebiehajúcej hádky, ale prebiehajúci spor bolo treba rýchlo ukončiť. Navyše súhlasil s riaditeľom, že to čo sa stalo jemu, teraz nebolo dôležité. Preto neváhal a predniesol myšlienku, s ktorou predtým opustil ošetrovňu: „Rozmýšľal som o tom a skutočne som nenašiel žiaden dôvod, aby Voldemort uniesol Ginny. Ako som povedal, mohol sa bez problémov premiestniť preč rovno so mnou. Nech tu ide o čokoľvek, myslím si, že za tým nie je Voldemort. Som presvedčený o tom, že je za tým niekto zo študentov.“ Na chvíľu sa odmlčal, ale keď nedostal žiadnu reakciu pokračoval: „ Ako mi bolo povedané, každý kto je so mnou videný, stane sa z neho potenciálny cieľ.“ Len na nepatrnú chvíľu sa odvážil pozrieť Severusovým smerom. Nebol prekvapený, keď videl jeho zamračený výraz, ale poznal ho už natoľko dobre, aby si trúfol tvrdiť, že majster elixírov pochopil jeho myšlienky. Potom presunul svoj pohľad na Molly a Arthura: „Všetci v škole vedia o tom, aký úzky vzťah mám k celej vašej rodine...“ potom presunul svoju pozornosť na riaditeľa a učiteľov, ktorí sedeli po jeho boku: „A aj keby si to nechceme priznať, na tejto škole sú deti, ktoré patria do smrťožrútskych rodín. Možno by sme dokonca našli študentov, ktorí na paži sami nesú znamenie.“
„Harry, čo sa snažíš naznačiť?“ prerušil riaditeľ ticho, ktoré po tom vyhlásení nastalo. Mal vážny tón a na tvári prísny výraz.
Harry pod riaditeľovým upreným pohľadom na chvíľu zaváhal, neistý či by mal pokračovať. Potom však zbadal uslzenú tvár pani Weasleyovej, ktorá len s ťažkosťami zadržiavala vzlyky. Odhodlane sa pozrel späť na riaditeľa a po prvý raz od riaditeľovho útoku na jeho myseľ sa mu pozrel priamo do očí. „Snažím sa tým povedať, aby ste čím skôr vypočuli slizolínčanov.“
„To nedovolím!“ zvolal Severus a venoval Harrymu tvrdý pohľad. „K tomuto obvineniu nie sú žiadne dôkazy. Nemôžem dovoliť takýto hon na mojich študentov.“
„Ale oni ublížili mojej sestre!“ ozval sa po prvý raz Ron. Hlas sa mu od zúrivosti triasol a voľnú ruku zvieral v päsť. Harry si bol takmer istý, že iba Hermionina prítomnosť po jeho boku mu zabránila vstať a postaviť proti majstrovi elixírov.
„Opakujem, že k tomu nie sú žiadne dôkazy!“ zopakoval Severus prísne.
„Vlastne,“ prerušil začínajúcu hádku riaditeľ, „to považujem za celkom dobrý návrh.“
„To nemôžete myslieť vážne!“ obvinil ho Severus a vyzeral, akoby chcel riaditeľa čoskoro prekliať.
„Och, ale myslím. Severus, Minerva, Pomona, Filius... myslím, že by bolo prospešné, keby ste sa všetci porozprávali so svojim študentmi a zistili, či neboli svedkami niečoho podozrivého. Možno niečo videli alebo počuli. To je to najrozumnejšie, čo môžeme teraz robiť. Ostatných učiteľov a duchov nechám aj naďalej prehľadávať hrad. Niekoľko členov rádu tiež neúnavne kontroluje Rokville. Nesmieme viac strácať čas...“
Harry si mierne vydýchol. Nečakal, že by riaditeľ tak ľahko súhlasil s jeho návrhom. Dokonca aj Severus mal námietky. Tie však odumreli v momente, keď riaditeľ nariadil vypočuť všetkých študentov. A Harry musel uznať logickosť tohto kroku. Bolo od neho hlúpe a zaujaté predpokladať, že deti smrťožrútov sú iba v slizoline. Napriek tomu, že mal ohľadne riaditeľa v poslednej dobe veľmi zmiešané názory, bol rád, že je starý muž teraz tu. Vyzeralo to, akoby znova nabral silu, keď teraz s novým odhodlaním vydával príkazy a navrhoval postupy, ako pokračovať v pátraní po Ginny. Nálada v miestnosti sa nepatrne zlepšila a Harry už začínal pociťovať nádej, že všetko bude nakoniec skutočne dobré, keď za oknom pristál mohutný výr a netrpezlivo ťukal na sklo.
V riaditeľni zavládlo úplne ticho, prerušované len ťukaním do skla. Zatiaľ čo riaditeľ išiel k oknu, zvyšok miestnosti ho napäto pozoroval. Keď riaditeľ otvoril okno, sova mu do ruky pustila list a bez meškania sa vrhla späť do noci. Nikto neprehovoril ani slovo, napätie v miestnosti by sa dalo krájať. Dumbledore sa rýchlo presunul späť k stolu a mračil sa na obálku v jeho rukách.
„Albus?“ prerušila nakoniec predlžujúce sa ticho Minerva.
„Je to pre Harryho,“ oznámil im po niekoľkých ďalších napätých minútach riaditeľ a načiahol sa, aby mu obálku podal.
Harry sa po ňu natiahol, no než ju stihol od riaditeľa zobrať, pristúpil k nemu Severus a stiahol mu ruku späť. „Opatrne Potter,“ oslovil ho varovným tónom. „Neviete, od koho ten list je. Môžu na ňom byť kliatby, ktoré by vám mohli privodiť nepríjemné chvíle. Dovoľte mi ho prosím skontrolovať.“
„Severus, verím, že to nie je potrebné,“ ozval sa riaditeľ upokojujúcim hlasom. „Nech už ten list poslal ktokoľvek, som si istý, že ochranné kúzla okolo rokfortu by prekliaty predmet cez svoje hranice nepustili. Taktiež musím priznať, že sa cítim trochu urazene, pokiaľ si o mne myslíš, že by som dal Harrymu podozrivý neznámy predmet, bez toho aby som ho najprv skontroloval. Nenašiel som na ňom žiadne stopy po cudzej mágii. Ako vravím, Harrymu nehrozí žiadne bezprostredne nebezpečenstvo.“
Harry skákal pohľadom medzi riaditeľom a Severusom, ktorí momentálne zvádzali súboj vo vzájomnom zízaní. Nemusel dlho rozmýšľať, koho stranu si vyberie. „Pán riaditeľ, som si istý, že ste ten list skontrolovali, ale myslím si, že nie je na škodu, ak ho skontroluje aj profesor Snape. Vieme o ňom, že je odborníkom na čiernu mágiu. Určite to nebude trvať dlho.“ A Severusovi veril, že ho nevystaví žiadnemu ohrozeniu. To však nahlas nepovedal.
Severus na riaditeľa vyzývavo zodvihol obočie a čakal, než položí list na stôl. Potom naň vrhol sériu detekčných kúziel. Keď aj po takmer desiatich minútach intenzívneho skúmania neprišiel na žiadne nebezpečenstvo, usúdil, že je bezpečné, aby Harry list otvoril. S mierne sa trasúcimi rukami rozlomil pečať na obálke a vytiahol z nej draho vyzerajúci pergamen, pokrytý úhľadným rukopisom.
Harry Potter,
bolo mi nesmiernym potešením, keď som ťa dnes stretol na tvojom výlete v Rokville. Zároveň je mi ľúto, že náš rozhovor trval tak krátko a musel byť tak nečakane prerušený. Verím, že sa tešíš dobrému zdraviu a tvoja cesta späť na Rokfort prebehla v poriadku. Obávam sa, že keď som ťa opúšťal, tak si nevyzeral byť pri vedomí.
Harry neveriaco odtrhol zrak od pergamenu vo svojich rukách. List síce budil dojem slušnosti, ale Harry jasne vnímal výsmech, ktorý sa za listom skrýval. Iste že Harry nebol pri vedomí, keď ho ten had omráčil. O čo mu však pre Merlina šlo? Aký význam mal tento list, čo ním chcel Voldemort dosiahnuť? Pretože bolo jasné, že sa tu jedná o nejaký plán, Voldemort nič nerobil bezdôvodne. S nepríjemným pocitom sa rozhliadol po miestnosti. Väčšina prítomných na neho s očakávaním hľadela a čakala, až im prezradí obsah listu. Iba Severus a riaditeľ stáli za ním a čítali cez jeho plece. Pohľad na ich tváre ho úprimne vydesil. Ich výrazy boli čoraz viac zamračené. Zatiaľ čo na Severusovej tvári dokázal Harry zachytiť stopy strachu, riaditeľ vyzeral skôr čoraz viac rozzúrene. Trhane sa otočil späť k listu a nebol prekvapený, keď si uvedomil, že sa mu chvejú ruky. So strachom pokračoval v čítaní.
Určite si zvedavý, prečo ti teraz píšem. Týmto listom pozývam ja Lord Voldemort, Teba Harryho Pottera, na formálne rokovanie o podmienkach uzavretia záväznej zmluvy o miery. Na rokovaní sa vyžaduje tvoja účasť, pričom so sebou môžeš zobrať dvoch spoločníkov podľa vlastného uváženia, ktorí Ťa budú sprevádzať, keďže si ešte nedovŕšil vek 17 rokov.
Rokovania sa uskutočnia podľa starých tradícií zajtra na poludnie, vo vnútornom kruhu Stonehenge.
PS: Verím že by si rád počul, že tvojej ryšavovlasej priateľke sa v mojej spoločnosti darí veľmi dobre. Rozhodol som sa, že zostane v mojej spoločnosti až do zajtrajších rokovaní, ktorých sa ako verím, rád zúčastníš. Harry, Harry... stačilo, aby si si ma predtým vypočul, ale ty nie. Vždy musíš všetko riešiť komplikovanou cestou. Spomeň si na moje slová. Uistil som ťa, že nepotrvá dlho a čoskoro za mnou prídeš z vlastnej vôle. Verím, že ten deň je už zajtra.
Budem sa tešiť na naše opätovné stretnutie,
Lord Voldemort