28. Kapitola
Po dočítaní listu oboznámil riaditeľ prítomných o najnovšom vývoji situácie. Ako sa dalo očakávať, novinky vyvolali búrlivú diskusiu. Zatiaľ čo sa pani Weasleyová zdesene zvalila na stoličku, zvyšok dospelých v miestnosti sa začal venovať plánovaniu. Harrymu sa hádajúce sa hlasy zlievali, až ich úplne prestal vnímať. Celú pozornosť upieral na kus pergamenu, nevinne ležiacom na riaditeľovom stole. List ktorý sa mal stať jeho rozsudkom. Tvojej ryšavovlasej priateľke sa v mojej spoločnosti darí veľmi dobre... Tie slová sa mu v mysli neustále opakovali a ako kyselina sa prepaľovali do jeho duše.
„Má Ginny. On má Ginny,“ mrmlal zlomeným hlasom Harry a z očí mu pomaly stekali slzy. Severusova výstraha ho dohnala závratnou rýchlosťou. Harrymu sa síce mohlo zdať, že sa veci medzi ním a Ginny vyjasnili, no zvyšok školy už si názor vytvoril. A novinky sa šírili za brány školy až k Voldemortovi. Presne ako ho Severus varoval. Ťarcha viny dopadla na Harryho plecia plnou váhou. Chyba, bola to jeho chyba... Mal pocit, akoby sa na neho chcela celá miestnosť zrútiť. Zúfalo lapal po dychu, zdalo sa, že neexistuje spôsob, ako by do pľúc mohol dostať dostatok vzduchu. Vina. Spomienka na Siriusa, ktorý prepadol cez závoj sa objavila bez akéhokoľvek varovania, bolestivejšia ako kedykoľvek predtým. Zdalo sa mu, akoby k nemu z diaľky doliehal šialený smiech Bellatrix Lestrangeovej.
Z veľkou námahou sa mu podarilo odpútať od duchov minulosti, len aby sa opäť zameral na list od Voldemorta. Už dávno si uvedomil, že je hrozbou pre svojich priateľov. Bol však príliš sebecký na to, aby sa ich vzdal a teraz musel zniesť následky. Ďalšia nevinná krv na jeho rukách...
„Vypi to!“ ozval sa ostrý hlas vedľa Harryho a pred jeho tvárou sa objavil odzátkovaný elixír. Harry tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť, len bezducho poslúchol príkaz a vypil obsah. Keď sa jeho mysľou začal šíriť neprirodzený pokoj, ironicky si pomyslel, že upokojujúci elixír sa už u neho začína stávať akousi tradíciou. Napriek tomu sa jeho vnímanie vyjasnilo. Opäť dokázal vnímať hádku, uprostred ktorej sa nachádzal, aj zúfalstvo a bolesť, ktoré bolo jasne vidieť na uplakanej tvári pani Weasleyovej. A samozrejme Severusa, ktorý mu momentálne ako jediný venoval pozornosť.
„Je to lepšie?“ spýtal sa ho Severus vyrovnaným tónom, hoci Harry z neho dokázal vycítiš jeho obavy.
„Áno, ďakujem,“ odpovedal mu tlmene, jeho hlas takmer zanikol v prebiehajúcej hádke.
Teraz, keď už nebol zahltenými svojimi pocitmi, pokúsil sa nad novými udalosťami ešte raz zamyslieť. Vážne bol toto jeho osud? Aká bola jeho šanca čeliť Voldemortovi tvárou v tvár? Harry neveril tým rozprávkam o miery. Ale aké iné možnosti mal? Nemohol nechať Ginny napospas tomu vrahovi! Ale ako ju mal zachrániť? Harry zatúžil utiecť niekam ďaleko, za hranice Veľkej Británie, do Ameriky alebo Austrálie... niekde ďaleko od tejto krvavej vojny. Pomyslel si, že tých bláznov môže nechať pokojne bojovať ďalej. Jeho na to vlastne vôbec nepotrebovali, nebolo jeho povinnosťou, zapájať sa do ich vojny. Potom však pozrel na zlomený výraz pani Weasleyovej, ktorá ho bez rozmýšľania prijala ako súčasť rodiny a ako prvá mu dala pocítiť materinskú lásku. Na Rona, ktorý stál po jej boku, snažil sa jej dodať oporu a upieral na Harryho nádejný pohľad. Ron veril, že Harry má skutočne nejakú možnosť, ako by mohol zachrániť jeho sestru. Na zvyšok Weasleyovcov, ktorí sa možno snažili tváriť vyrovnane, no z každého ich pohybu sršalo zúfalstvo a strach.
Pozoroval svoju adoptívnu rodinu... A Harry pochopil, že v tejto situácií v skutočnosti nemal na výber, pretože Voldemort to spravil osobné... opäť.
„Myslíte, že na mňa zošle Avadu hneď, alebo dostaneme príležitosť, aby sme odtiaľ Ginny skutočne dostali?“ prehovoril vyrovnaným hlasom. Jeho otázka účinne prerušila prebiehajúcu hádku a všetci mu razom venovali plnú pozornosť.
„Na to ani nemysli!“ napomenul ho Severus, pričom do jeho doteraz neutrálneho výrazu preniklo zdesenie a hnev.
Harry mu venoval vyrovnaný pohľad, vďaka elixíru sa cítil úplne pokojný. „Nemám na výber. Voldemort to napísal jasne. Nebudem príčinou smrti ďalšieho človeka.“
„Iste, sebecký ako vždy, však? Obetuješ sa za jedného, a ostatných tu necháš trpieť.“ Severus ignoroval šokované zalapania po dychu, rovnako ako obviňujúci pohľad, ktorý na neho upieral Ron. Všetkou intenzitu svojej pozornosti práve venoval Harrymu, ktorý mu pohľad oplácal.
Logicky Harry chápal, čo sa mu Severus snažil povedať. Pochopil odkaz o tom, ako ho Severus nechcel stratiť. Avšak v jeho súčasnom otupenom stave to nedokázal úplne oceniť.
„Severus to skutočne nebolo potrebné,“ ozval sa do napätého ticha riaditeľ. „Teraz potrebujeme riešenia, nie sa oháňať podobnými necitlivými poznámkami.“ Potom presunul svoju pozornosť na Harryho. „Aby som zodpovedal tvoju otázku... Vlastne, som si celkom istý, že na teba nikto vražednú a ani žiadnu inú kliatbu nepošle. V skutočnosti, nech by sa už tohto stretnutia zúčastnil ktokoľvek, bol by neschopný použiť mágiu, ak by sa pokúsil ublížil ďalším účastníkom konania.“
„Albus! Dúfam, že o tom neuvažuješ.“ Spýtal sa Severus s neskrývaným šokom.
„Ty bastard! Chceš ju nechať zomrieť?“ skríkol rozzúrený Ron a pokúsil sa vrhnúť na Severusa. Harry bol rád, že ho jedno z dvojčiat stihlo zastaviť.
„Severus, vážne by si sa mal upokojiť,“ napomenul ho riaditeľ s vážnym výrazom. „Ver mi, tiež nechcem Harryho vystaviť zbytočnému nebezpečenstvu. Ale nemôžem len tak nechať slečnu Weasleyovú napospas Voldemortovi. Musíme úprimne zvážiť všetky dostupné možnosti.“
„A aké sú naše možnosti Albus?“ spýtal sa trochu roztraseným hlasom pán Weasley.
„Obávam sa, že veľa možnosti na výber nemáme. Tento list nám vlastne veľmi zväzuje ruky.“ Priznal riaditeľ s porazeným výrazom.
„Ako je to možné? Čo to vlastne znamená?“ ozval sa opäť Harry a obzrel sa po miestnosti. Všetci sa však tvárili rovnako zmätene, ako sa on cítil. Preto venoval svoju pozornosť riaditeľovi a čakal na odpoveď.
„Harry, týmto listom Voldemort začal veľmi starý rituál, ktorý je v našej histórií známi ešte z dôb pred Merlinom. Nejedná sa o rituál, tak ako by sme si ho predstavili v súčasnosti, keďže nie sú potrebné žiadne zariekavanie, elixíry alebo obete. V skutočnosti nie sú tu žiadne pevne stanovené postupy, ktoré je potrebné dodržať.“ Dumbledore sa odmlčal a zamyslene si hladil bradu. „Jediným pravidlom je, že rokovania sa vždy odohrajú na neutrálnom území, ktoré obsahuje magické žriedlo. Pre tento účel Voldemort vybral Stonehenge, ktorý je považovaný za najväčšie magické žriedlo v Anglicku. Účelom tohto rituálu je zabezpečiť bezpečnosť všetkých účastníkov a zaručiť platnosť prijatých zmlúv. Hovoríme tu o prastarej mágií, ktorá bola stavebným kameňom pre našu magickú spoločnosť. Základy nášho právneho a politického systému, naše dohody so škriatkami z Gringottbanky, mnohé medzinárodné dohody...“ tu sa zastavil, aby si utriedil myšlienky. Všetci v miestnosti na neho uprene hľadeli a čakali na ďalšie vysvetlenie. „Voldemort vyzval na rokovanie podľa starých tradícií. Nech už je jeho úmysel akýkoľvek, svoj zajtrajší návrh by musel myslieť vážne. Rovnako by nám nebol schopný nijakým spôsobom ublížiť. Mágia ktorú vyvolal mu nedovolí inak. A ak by sme s jeho výzvou súhlasili, boli by sme viazaný rovnakými podmienkami. Je to prastará mágia, ktorá zaručuje bezpečnosť pri rokovaniach. Nepamätám si však, kedy bol rituál skutočne naposledy použitý. Zmluvy, ktoré sú prijaté na základe tohto rituálu sú záväzné a ich porušenie má nedozerne následky. Je to takmer ako neporušiteľný sľub. A ako si viete predstaviť, to nie je niečo, čo by politici chceli. Preto sa od takto uzatvorených zmlúv dávno upustilo.“
Všetci v miestnosti upierali na riaditeľa šokované pohľady. Bolo jasné, že nikto z nich o tom ešte nepočul.
„Takže keď Voldemort v liste tvrdil, že chce jednať o podmienkach mieru, tak neklamal?“ uistil sa nakoniec Harry šokovane.
„Svoje tvrdenie musel myslieť vážne.“ Riaditeľ tým vyzeral byť sám úprimne zaskočený. Potom však s vážnym pohľadom na všetkých v miestnosti povedal: „ Ale my musíme byť opatrný. Niekde v tom musí byť skrytý háčik. Ako som povedal, zmluvy sa už takýmto spôsob dlho neuzatvárajú. Bude potrebné, aby sme rituál bližšie preskúmali pred tým, ako sa rozhodneme.“
V riaditeľni sa opäť rozpútala búrlivá diskusia, ktorej obsah Harry opäť nevnímal. Nezúčastnene sledoval zmes emócií na tvárach ľudí a uvažoval, či by tentoraz mohlo byť šťastie na jeho strane. Ak bola pravda to, čo riaditeľ povedal, práve sa mu naskytla jedinečná šanca ukončiť to nezmyselné zabíjanie a neskončiť pritom ako vrah. Ak bol toto spôsob ako vyhrať nad Temným pánom, o ktorom hovorilo proroctvo... Harry by to prijal. Aj keby to znamenalo... venoval Severusovi ľútostivý pohľad. Aj keby to znamenalo, že by musel kvôli mieru obetovať svoj život.
Ešte raz sa rozhliadol po riaditeľni. Dospelý sa stále dohadovali a nevyzerali, že by boli o niečo bližšie k rozhodnutiu. Rozhodnutiu, ktoré mal nakoniec aj tak urobiť on. Potom sa stretol pohľadom s Hermionou, ktorá ho znepokojene sledovala. A nakoniec s Ronom, ktorý na neho upieral pohľad plný nádeje. Harry mu venoval malý úsmev a pevným hlasom vyhlásil: „Prijmem pozvanie od Lorda Voldemorta a zúčastním sa rokovania!“
Harry s obavou pocítil, ako z neho vytryskla jeho mágia, naplnila celú miestnosť a potom sa opäť pokojne vrátila do jeho jadra s pocitom, akoby ho niečo pútalo.
„Harry, prečo si to spravil?“ skríkol riaditeľ zdesene.
„Ehm, toto som nečakal,“ priznal Harry trochu roztrasene. „Čo som to vlastne spravil?“
„Teraz už nemáme na výber. Tvoja mágia ťa potvrdila ako druhého účastníka rituálneho rokovania.“
„To som nechcel,“ ohradil sa Harry. Keď zacítil tú vlnu mágie, trochu sa zľakol, ale teraz sa mu vlastne celkom uľavilo. Vďaka tomuto mohli preskočiť všetky tie hádky, ktoré ich nepochybne čakali. Ako povedal riaditeľ, teraz už nemali na výber. „Chcel som vám iba povedať svoj názor, aj keď ste nevyzerali, že by vás zaujímal. Ale tento list bol adresovaný mne, a tak bolo rozhodnutie na mne. Nevedel som, že sa tým zaviažem svojou účasťou, ale teraz je rozhodnuté. Takže by sme mali vyriešiť, ako budeme postupovať ďalej.“
***
O niekoľko hodín neskôr, dávno po zákaze vychádzania sedel Harry v spoločenskej miestnosti. Počúval tiché praskanie ohňa, sledoval tanec plameňov, keď pomaly pohlcovali posledné polienko v krbe a uvažoval o tom, čo ho zajtra čakalo. Potom čo utíchli všetky hádky, ktoré v skutočnosti neviedli k žiadnym rozhodnutiam, sa zhodli na tom, že spolu s Harry, pôjdu Dumbledore a Severus.
Čo sa týkalo riaditeľa, Harry bol na vážkach. Detskú dôveru, ktorú k tomu mužovi cítil, stratil krátko po Siriusovej smrti. Dnes ho však úprimne prekvapil. Podvedome očakával, že riaditeľ nadšene skočí po možnosti vyjednať mier a zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu. A bol si istý, že riaditeľ by ho neváhal opätovať v mene vyššieho dobre. Skutočnosť však bola taká, že riaditeľ až zúfalo hľadal cestu, ako by mohol Harryho dostať z tohto prapodivného rituálu, do ktorého sa svojim neuváženým vyhlásením zapojil. Tento nečakaný zápal Harryho podivne dojal a nútil ho premýšľať, či riaditeľovi v poslednej dobe nekrivdil.
Voči Severusovi síce padlo niekoľko námietok, ale riaditeľ ich rýchlo zmietol zo stola, za čo mu bol Harry úprimne vďačný. Nevedel čo ho zajtra čakalo, ale bol rád, že bude mať Severusa po svojom boku.
Ďalej sa rozhodli, že nikto mimo riaditeľňu sa o tom nesie dozvedieť. Všetci sa zhodli na tom, že je to tak lepšie. Riešili sa aj ďalšie detaily, bezpečnostné opatrenie, hľadali sa možné háčiky vo Voldemortovej ponuke, no Harry tomu už nevenoval pozornosť. Pre neho bola dôležitá jediná vec. Zajtra na poludnie sa stretne tvárou v tvár svojmu nepriateľovi, vrahovi jeho rodičov. A nech už mu mal rituál zaručiť akúkoľvek bezpečnosť, vždy tu bola možnosť, že už sa nevráti späť.
Harry cítil, ako sa ho začína zmocňovať úzkosť. Účinok upokojujúceho elixíru vyprchal už dávno a hoci sa už zmieril s tým čo ho zajtra čakalo, ťarcha osudu na neho začala doliehať. Zúfalo zatúžil po spoločnosti svojich priateľov, no Ron bol túto noc zo svojou rodinou a Hermiona bola natoľko rozrušená, že ju prinútili vypiť Bezsenný spánok. Bez toho aby sa vedome rozhodol čo robí, prekĺzol do spálne, vytiahol zo svojho kufru neviditeľný plášť a vykĺzol do tichých chodieb. Kroky ho neomylne viedli do žalárov, pred dvere do Severusovych komnát. Ruku pritlačil na drevo, pošepol heslo, ktoré mu Severus prezradil počas ich rozhovoru v nemocničnom krídle a prekĺzol dnu.
Miestnosť bola ožiarená mäkkým svetlom ohňa, ktorý horel v krbe. A zo sedačky na neho hľadel Severus, ktorý vôbec nevyzeral prekvapene, že ho vidí v tak neskorú hodinu. Vyzeral skôr, ako by očakával jeho príchod. Harry rezignovane sklonil hlavu a privrel oči, pretože očakával, že Severus mu oprávnene vynadá za jeho nepremyslené jednanie. Koberec na podlahe stlmil kroky a tak si Harry nevšimol, že Severus prišiel k nemu. Preto najprv prekvapene stuhol, keď sa k nemu natiahol a pritiahol ho do objatia. A keď sa okolo neho severusove paže zovreli v ochrannom objatí, Harry sa k nemu privinul a zaboril hlavu do jeho habitu, v snahe utajiť slzy, ktoré si konečne našli cestu von. A keď počul upokojujúce slová o tom, ako to všetko dobre dopadne, prestal zadržiavať vzlyky a nechal emócie aby sa spolu so slzami vyplavili von.
Keď potom ležal na gauči v severusových komnatách zakrytý huňatou dekou, cítil na unavený a emocionálne vyžmýkaný. Ale pri myšlienke na Severusa, ktorý ho objal a poskytol mu útechu dokázal nakoniec zaspať s pokojným výrazom na tvári. Pretože nech už sa zajtra stane čokoľvek, teraz mal po boku otca, ktorý spraví všetko preto, aby bol v bezpečí.