Harry Potter Slash poviedky

Harry neopustil Severusovu komnatu až do doby, kým sa musel presunúť do riaditeľne. Nemal odvahu čeliť študentom, ktorí by ho nepochybne obťažovali otázkami o tom, čo sa včera stalo v Rokville. Bol nesmierne vďačný riaditeľovi za to, že mu dovolil zostať u Severusa a oddialiť jeho stret s realitou. Venoval mu síce trochu podozrievavý pohľad potom, ako ho ráno našiel spať u Severusa na sedačke, ale jeho prosbu neodmietol, za čo si u Harryho vyslúžil pozitívny bod.

Keď sa priblížilo poludnie, nemal Harry na výber. Musel svoj dočasný úkryt opustiť. Včera sa dohodlo, že pred odchodom sa stretnú v riaditeľni. „Je čas,“ povzdychol si pri pohľade na hodiny.

Severus mu hneď neodpovedal. Namiesto toho prišiel k Harrymu a krátko ho objal. „Budem tam s tebou. Neopustím ťa, nech sa bude diať čokoľvek,“ povedal tichým odhodlaným hlasom.

Harry sa pri tom stále cítil trochu rozpačito, podobné gesto sa k Severusovi Sanpeovi akosi nehodilo. Napriek k tomu cítil, že sa nepatrná časť jeho obáv rozplýva. „Ďakujem.“

Severus od neho trochu odstúpil a naposledy ho potľapkal po ramene. Potom svoju tvár vyrovnal do svojej obvyklej stoickej a masky a definitívne sa od neho vzdialil než ho pustil a vydal sa na cestu. Harry s ním rýchlo zladil krok.

Cesta do riaditeľne prebehla rýchlo. Väčšina študentov bola vo Veľkej sieni na obede, takže chodby boli takmer prázdne. Len čo sa priblížili ku chrliču chrániacemu vstup do riaditeľne, ustúpil im z cesty a ani nečakal kým povedia heslo.

Riaditeľ ich už očakával. „Poďte chlapci, som rád, že ste to stihli včas. Už je takmer poludnie, musíme sa poponáhľať!“

„Dobrý deň, pán riaditeľ,“ pozdravil Harry a rozhliadol sa po miestnosti. S úľavou zistil, že mimo nich troch tam nikto nie je. Obával sa, že by tam mohli byť Weasleyovci, ktorým teraz nebol pripravený čeliť.

„Albus,“ prikývol Severus na pozdrav. „Predpokladám, že je všetko nachystané?“

„Samozrejme. Poďte, postavte sa doprostred miestnosti, odtiaľ bude najbezpečnejšie použiť prenášadlo.“

 Zatiaľ čo Severus sa okamžite vydal na určené miesto, riaditeľ prešiel ku svojmu stolu, z ktorého zobral Voldemortov list. Vrátil sa k Severusovi a natiahol k nemu ruku, aby mu umožnil chytiť sa listu. Potom sa obaja s očakávaním pozreli na Harryho. Vediac že nemá na výber, pridal sa k nim a taktiež sa chytil.

Už predtým mu vysvetlili, že pergamen ktorý mu Voldemort včera poslal, slúžil aj ako prenášadlo, ktoré sa malo aktivovať presne o dvanástej. Riaditeľ mal v tej dobe znížiť ochranné kúzla okolo riaditeľne, vďaka čomu budú môcť cestovať pomocou prenášadla bez toho, aby museli najprv opustiť bezpečie hradu. Harrymu sa to zdalo bizarné vzhľadom na to, že sa chystali stretnúť tvárou v tvár údajne najhoršiemu Temnému pánovi, ktorý kedy chodil po územní Británie. Nemal však dostatok odhodlania, aby sa o tom dohadoval.

Ručička na hodinách, ktoré boli zavesené na stene sa posunula o ďalší kúsok bližšie k dvanástke. Zostávala im posledná minúta. Harry sa posledný krát rozhliadol po prázdnej riaditeľni. Dokázal si živo predstaviť tváre Weasleyovcov, ktoré boli poznamenané žiaľom a zúfalstvom. Pri spomienke na to, ako sa včera zrútil mu bolo zle. Jeho priatelia stáli vždy po jeho boku, minulý rok s ním dokonca išli bojovať na ministerstvo. Keď potreboval ich pomoc, stáli pri ňom. Bol znechutený z toho, že včera čo  i len na chvíľku zaváhal, či by sa mali pokúsiť zachrániť Ginny.

Uprel zrak späť na hodiny. Zostávali posledné sekundy, potom sa uvidí, aký mal byť jeho osud. Ešte desať sekúnd, deväť... Odhodlane spevnil svoje zovretie na prenášadle. Odbilo dvanásť hodín. A Harry pocítil známy ťah prenášadla, ktoré ho unášalo priestorom na miesto, kde sa malo rozhodovať o budúcnosti magickej Británie.

***

Po pristáti sa Harry zvalil na zem, zatiaľ čo Severus s Dumbledorom dopadli hladko na nohy s prútikmi pripravenými. Harry rýchlo vyskočil na nohy a napodobnil postoj svojich učiteľov. Údajne mali byť pod ochranou, ale človek nemohol byť nikdy príliš opatrný. Vôkol však vládlo ticho a pokoj. Nečakali na nich žiadny maskovaný útočníci. Pokojnú atmosféru miesta narušovali iba tmavé mračná, ktoré sa zbierali na oblohe. Vyzeralo to, akoby malo čoskoro začať pršať. Podľa Harryho názoru bolo počasie vhodné k situácií v ktorej sa momentálne nachádzal. Bez hrozby bezprostrednej smrti si lepšie obzrel svoje okolie. Stáli na chodníku a kúsok pred nimi sa nachádzala malá priekopa. Trochu ďalej sa nachádzala povestná kamenná stavba, ktorá mala byť ich konečným cieľom. Odkedy sa premiestnili, cítil ťah smerom k stavbe, ktorý sa každou chvíľou zvyšoval. Pamätal však na rady od svojich učiteľov a preto tomu ťahu odolával. Nechcel konať unáhlene.

„Ehm, je bežné, aby tu v nedeľu na poludnie neboli žiadny turisti?“ spýtal sa Harry ticho, keď si konečne uvedomil, čo mu na tom mieste nesedelo. „Nikdy predtým som tu nebol, ale čakal som, že tu bude aspoň niekto okrem nás.“

„Vo vzduchu je cítiť mágia,“ poznamenal zamyslene Dumbledore. „Toto miesto má bohatú históriu. Rituály sa tu vykonávali od nepamäti. Keď si včera prijal návrh, mágia tohto miesta sa prebudila. Myslím, že všade vôkol pôsobí silné mätúce kúzlo na všetkých, ktorí neboli povolaný k vyjednávaniu. Miesto je nedosiahnuteľné ako pre muklov tak pre čarodejníkov.“

Harry sa prekvapene rozhliadol, snažil sa nejako vycítiť to kúzlo. Nevidel však nič, čo by nasvedčovalo tak veľkej magickej sile. Jediné čo dokázal cítiť bolo nutkanie ísť bližšie ku kamennému kruhu na konci chodníka. Nevedome vykročil vpred, keď mu na rameno varovne dopadla Severusova ruka.

„Opatrne,“ zavrčal na neho.“ Aj keď to vyzerá bezpečne, nemôžeme strácať ostražitosť.“

„Ja musím ísť, ten ťah je prisilný.“ Harry znel trochu vyplašene, no na tvári mal odhodlaný výraz. Istým krokom vyrazil vpred.

Severus vyzeral, akoby mu hoci aj násilne chcel zabrániť v ceste, no riaditeľ ho v jeho úmysle zastavil.  „Severus, nechaj ho ísť,“ napomenul ho prísne a vykročil hneď za Harrym. „ Nemáme na výber, musíme sa zúčastniť stretnutia. Ak by Harry vzdoroval, mágia by sa ho mohla rozhodnúť potrestať.“

Už po pár krokoch sa musel Harry  napriek sile ťahu zastaviť. S neveriacim výrazom sa zadíval na Stonehenge pred sebou. Na chvíľu mal pocit, akoby sa mu zahmlil zrak a následne sa opäť zaostril. Stavba pred ním však vyzerala inak. Harry mal pocit, akoby práve cestoval časom ho minulosti. Vonkajší prstenec kameňov bol zrazu kompletný a vyzeral ako dokonalý kruh. Žiadne prázdne miesta či padnuté kamene, ktoré poznal z obrázkov, ktoré videl v škole. „Počkať, čo sa to stalo?“ zvolal zmätene. „A prečo sme sa vlastne nepremiestnili až k tým kameňom?“

„Ako som už povedal, toto miesto je nasiaknuté mágiou,“ zopakoval riaditeľ svoju odpoveď. Keď si všimol zamračené výrazy na Harryho aj Severusovej tvári, rozhodol sa svoju odpoveď trochu rozvinúť: „Je prítomná v zemi, kameňoch v každom steble trávy. Mágia je tu dokonca koncentrovanejšia ako na Rokforte. Za tie tisícročia, čo toto miesto stojí, tu mnohé generácie vykonávali svoje rituály. Toto miesto chránia mnohé ilúzie, ktoré nedokážeš prehliadnuť, až kým nie si dostatočne blízko. Nikto sa tiež nedokáže premiestniť bližšie ako k priekope, pri ktorej sme sami pristáli. Keby si sa pokúsil použiť prútik, zistil by si, že samotné zosielanie kúziel by mohlo byť problematické.“ 

Počas rozhovoru sa spoločne priblížili k vonkajšiemu kamennému kruhu. Harry si všimol, že do kameňov sú vyrezané mnohé symboly, ktoré akoby vydávali slabú modrú žiaru. Sám staroveké runy síce neštudoval, ale občas bol pri tom, keď si Hermiona robila svoje domáce úlohy. Pri bližšom pohľade mal pocit, akoby niektoré znaky videl v jej knihách. Natiahol ruku a skôr ako ho stihol jeden z jeho sprievodcov zastaviť, dotkol sa najbližšieho z kameňov. Zo zalapaním dychu ruku rýchlo stiahol.

Na ten krátky moment sa dokázal prepojiť s mágiou, ktorá prúdila týmto miestom a ten pocit bol ubíjajúci. Mágia ho celého naplnila, prelievala sa každou jeho žilkou, naplnila každú jeho bunku. Trvalo to len pár sekúnd, no mal dojem, že by stačil okamih navyše a prúd mágie by ho roztrhal. Konečne pochopil riaditeľa, keď povedal, že toto miesto je nasiaknuté mágiou. Vždy mal dojem, že Rokfort spieva mágiou, ale s týmto miestom sa to nedalo porovnať. Ruka mu brnela, akoby dostal zásah prúdom a srdce bilo o závod. „Som v poriadku,“ povedal skôr, ako by sa ho to stihli opýtať. „Už chápem, ako ste to mysleli s tou mágiou.“

Hlboko otrasený týmto zážitkom sa pokúsil nazrieť za kamenný okruh. Vo vnútri mohol vidieť nejasné obrysy troch postáv. Napriek tomu že mu vo výhľade nebránila žiadna prekážka, bolo to, akoby sa pozeral cez matné sklo. Len čo prešiel cez kamenný priechod, zrak sa mu vyjasnil. Vo vnútri sa nachádzal ďalší kruh. Ten bol postavaný z menších kameňov, ktoré žiarili modrou farbou. Rovnakou ako runy ktoré Harry videl predtým. Nasledoval polkruh obrích kameňov, rovnakých akými práve prešiel. Runy na nich žiarili intenzívnejšie. Vo vnútri bol ďalší polkruh menších modrých kameňov s ešte intenzívnejšou žiarou. Vyzeralo to, že čím sú bližšie k stredu, tým je mágia v kameňoch väčšia. Na záver, vo vnútri toho všetkého ležal osamotený veľký čierny kameň. Bol vyrezaný do tvaru dokonalého kvádra, vďaka čomu vyzeral ako stôl. Alebo možno oltár, ako si vzápätí uvedomil Harry. Na rozdiel od iných kameňov do neho neboli vyryté žiadne symboly.

Za stolom stáli tri postavy, ktoré videl z vonku. Ako prvého rozoznal Luciusa Malfoya, ktorý ich príchod sledoval s pohŕdavým úsmevom. Druhou postavou sa ukázal byť novozvolený minister mágie Rufus Scrimgeour, ktorý sa s odporom a nenávisťou pozeral na tretiu prítomnú postavu, ktorá stála zahalená vo svojom hábite. Zo svojho miesta Harry nedokázal rozpoznať tvár, ale v skutočnosti to ani nepotreboval. Bol si dobre vedomý toho, že je to ten, s ktorým sa tu mal v prvom rade stretnúť. Ak by mal náhodou nejaké pochybnosti, mierne pálenie v jazve by ho v jeho odhadoch uistilo.

Harry sa vydal na rokovanie s vedomým, že sa ocitne tvárou v tvár Voldemortovi, ale až v tomto okamihu na neho realita plne dopadla. Dobrovoľne sa rozhodol, že sa stretne s tým odporným vrahom. Zaváhal, či skutočne spravil správnu voľbu. Pre Merlina, veď on ešte ani nebol dospelý, ako od neho mohol niekto žiadať, aby bol súčasťou rokovaní o mieri? Prečo práve on? Že tu bol minister a Dumbledore bolo správne, to oni bolí tí, ktorí mali v rukách moc. Tak prečo tu bol on? Váhavo spravil ešte pár krokov, než sa úplne zastavil. Mal ešte čas? Bol tu spôsob, ako by sa mohol otočiť a utiecť? Nechať dospelých, aby si raz vyriešili svoje problémy?

Severus musel vycítiť jeho obavy, postavil sa po jeho boku. Harry sa k nemu trochu naklonil, vďačný za jeho tichý prejav podpory. Dumbledore sa postavil po jeho druhom boku a rukou ho voľne objal okolo ramien.

„Nestrácaj nádej Harry, sme tu s tebou.“ Povedal upokojujúcim hlasom riaditeľ.

 Na krátky moment Harry zabudol na všetky svoje pochyby ohľadom toho muža. Za daných okolností cítil hlbokú vďačnosť za jeho podporu. V nasledujúcom okamihu sa udiali dve rôzne vec. Zasiahol ho intenzívny pocit, že by sa mal okamžite vymaniť z Dumbledorovho objatia. Bolo to, akoby sa nejakej maličkej časti v jeho vnútri zdal aj najmenší riaditeľov dotyk špinavý. A dovtedy slabé pálenie v jeho jazve sa zmenilo na intenzívnu pulzujúcu bolesť. Harry nedokázal zadržať bolestivý ston a nebiť Severusovej pohotovej reakcie, nepochybne by spadol na zem, pretože sa mu podlomili nohy. Zatiaľ čo sa Severus uistil o tom, že je schopný stáť sám, riaditeľ uprel svoju pozornosť na Voldemorta.

„Tom, okamžite s tým prestaň!“ vyzval ho pokojne. „Sľúbil si, že nikomu z nás neublížiš.“

„A už teraz toho ľutujem,“ odpovedal Voldemort hlasom plným nenávisti. Napriek tomu sa zdalo, že intenzita bolesti v Harryho jazve sa znížila.

Harry sa neochotne vzdal opory, ktorú mu poskytoval Severus a s falošnou istotou sa vydal Voldemortovi ústrety. Ihneď tým na seba upútal jeho plnú pozornosť. Harry prekontroloval bariéry okolo svojej mysle a potom sa odhodlane stretol s Voldemortovým pohľadom. Po tele mu prebehli zimomriavky. Spod kapucne ho sledovali červené oči, ktoré vyzerali, akoby žiarili. Zvyšok tváre nebolo možné vidieť, akoby bola obklopená nepriepustnou tmou. Tak nejako by si Harry predstavil démona. Čo bolo prirovnanie, ktoré sa k Voldemortovi hodilo takmer dokonale. Na tých červených očiach žiariacich z tmy bolo niečo nanajvýš znepokojujúce a Harry si krátko pomyslel, že by dal prednosť tomu, aby mohol vidieť Voldemortovu hadovi podobnú tvár.

„Harry,“ oslovil ho falošne priateľským hlasom a sebavedomým krokom obišiel oltár. Počkal, dokým k nemu Harry nepríde na vzdialenosť asi dvoch metrov, potom s posmechom povedal: „Som rád, že sa stretávame tak skoro. Je radosť vidieť, keď mám pravdu. Iste si spomenieš, pri našom poslednom stretnutí som ťa uistil, že nebude trvať dlho a ty za mnou prídeš sám.“

„Ťažko môžeme hovoriť o dobrovoľnosti!“ namietol Harry naštvane.

„Skutočne?“ zatiahol posmešne. „Bol tam niekto, kto ťa prinútil, aby si sa zúčastnil dnešného rokovania? Namieril na teba niekto svoj prútik a povedal ti, že ťa zabije, ak sem dnes neprídeš? Pretože ak nie, musím trvať na tom, že to bolo tvoje vlastné rozhodnutie.“   

„Hovor si čo len chceš, mňa to nezaujíma. Sám dobre vieš, že som tu z jediného dôvodu. Prepusti Ginny!“ Po jeho požiadavke zablúdil minister pohľadom na niečo za oltárom, čím vyvolal Harryho obavy. "Ty  bastard, čo si jej spravil? Sľúbil si, že bude v poriadku!“ kričal na Voldemorta a ignoroval bolesť v jazve, ktorá sa opäť zintenzívnila.

„Uvidíš ju, keď vyriešime to, prečo sme sem prišli. Ako prvé však musíme vyriešiť problém s tvojou jazvou.“

„Odmietam sa s tebou baviť, dokým sa nepresvedčím, že je Ginny v poriadku!“ zvolal Harry a bol vďačný, že sa v hlase neprejavila jeho neistota. Uvedomoval si, že odporovať Voldemortovi nebol najmúdrejší nápad, no on musel vidieť, že je Ginny živá.

Voldemort vyzeral, že je pripravený začať sa hádať, no potom s rozzúreným výrazom kývol na Luciusa. Harry prekvapene sledoval, ako sa aristokrat úctivo uklonil svojmu pánovi a potom sa s úškľabkom sklonil za kamenný oltár. Keď sa narovnal, v náručí držal jej nehybné telo. Podišiel k ním a bez slov ju zložil k ich nohám.

„Ginny! Čo si jej spravil?“ vykríkol Harry vydesene a padol vedľa nej na zem.

„Je v poriadku, iba spí. Teraz sa vráťme k našej úlohe,“ vyzval ho Voldemort ľadovým tónom.

 Harry ignoroval Voldemorta, ako aj bolesť v jazve ktorá bola každým okamihom silnejšia. Opatrne chytil Ginny za ruku, a druhou rukou jej z tváre odhrnul prameň vlasov. Žila. Mohol vidieť, ako sa jej pri dýchaní hýbe hrudník a na jej ruke dokázal nahmatať stabilný tep. Ďakoval Merlinovi za svoje šťastie. Stále tu bola nádej, že ju dokáže vrátiť späť ku jej rodine.

„Už si sa istil že žije, teraz od nej ustúp!“ vyzval ho Voldemort s nebezpečným výrazom na tvári.

Tentoraz ho Harry poslúchol. Ešte naposledy pohladil Ginny po tvári, než sa postavil aby opäť čelil Voldemortovi.

„Pokiaľ si už prestal robiť problémy, musíme vyriešiť problém s tvojou jazvou.“

Potom čo to Voldemort spomenul, už viac nedokázal tú bolesť ignorovať. Našťastie to vyzeralo, že sa jej intenzita postupne znižuje.

„Dal som sľub, že ti neublížim. Žiaľ, už len moja prítomnosť spôsobuje, že je tvoja jazva zapálená. Mágii sa to nepáči, preto to budeme musieť vyriešiť. Musíš zablokovať spojenie.“

„Ako?“ spýtal sa Harry podozrievavo. „Moje oklumenčné štíty sú pevné, nemôžeš mi čítať myšlienky.“

„To nemôžem, ale naše spojenie je stále plne aktívne. Preto ťa môžu ovplyvniť moje pocity a nálady. Nájdi spojenie a zaštíť sa pred ním. Je to podobné ako oklumencia.“ Inštruoval ho Voldemort prekvapivo pokojným hlasom.

Harryho však zaplavila nová vlna zdesenia. Neblokoval spojenie medzi ich mysľami? Ako je to možné, veď už predtým sa mu ho podarilo aktívne blokovať. Zúfalo sa ponoril do svojej mysle a hľadal akékoľvek narušenie. Nič však nenašiel.

„Sústreď sa,“ vyzval ho Voldemort s náznakom netrpezlivosti. „Ja som svoju časť spojenia zablokoval, ty musíš spraviť to isté.“

„Ako? Ja to spojenie necítim!“ skríkol Harry naštvane. Ako odpoveď mu v čele vybuchla neznesiteľná bolesť. Harry si pritlačil ruku na čelo a pod končekmi prstov pocítil krv. Potom sa bolesť ešte zintenzívnila a Harrymu sa zahmlil zrak. V tom okamihu to však ucítil. Pramienok mágie a ozvena cudzích pocitov, podfarbených bolesťou, ktoré sa naťahovali od jazvy do jeho vedomia. Hneď ako to Harry zaregistroval, začal vztyčovať mohutné obrany. Na jeho prekvapenie sa cudzia prítomnosť okamžite stiahla a zároveň s tým sa zmiernila aj jeho bolesť. Stále však dokázal nájsť miesto vo svojom vedomí, odkiaľ k nemu Voldemort prenikol. Keď bol konečne spokojný s tým, ako jeho obrany vyzerali, otvoril oči.

„Verím, že teraz už budeš schopný ma kompletne blokovať. Cítiš ešte nejakú bolesť?“ spýtal sa a upieral na Harryho intenzívny pohľad.

Harry si uvedomil, že jeho bolesť sa úplne vytratila. Nezostalo ani jemné pálenie, ktoré pociťoval vždy, keď bol Voldemort na blízku. S nemalým prekvapením zavrtel hlavou.

„Výborne,“ zamrmlal Voldemort potešene a uprel svoj pohľad na pramienok krvi, ktorý pomaly zasychal na Harryho tvári. Natiahol ruku a prstom zotrel trochu z krvi na jazve, ktorá ešte nestihla zaschnúť. Fascinovane si prezeral červenú tekutinu na svojom prste a potom prekvapil Harryho tým, že ju z prsta olízal.

Harry zvraštil tvár v znechutenej grimase. Keď sa ho Voldemort dotkol, bol natoľko prekvapený, že sa ani nepohol. Ale toto bolo na neho priveľa. Prečo do pekla ten bastard ochutnával jeho krv? Náhlivo spravil pár krokov vzad.

Voldemort jeho správanie nekomentoval, vyzeral, akoby sa plne sústredil na chuť na jazyku. A v nasledujúcom okamihu bola opäť celá jeho pozornosť upriamená na Harryho. „Keďže sa nám podarilo vyriešiť tento malý problém s tvojou jazvou, je čas, aby sme sa konečne pustili do rokovaní.“ Otočil sa a vrátil sa ku kamennému oltáru, z hábitu vytiahol zrolovaný pergamen a položil  ho na kameň. Potom sa vyzývavo pozrel na Harryho, ktorý sa zatiaľ nepohol zo svojho miesta.

Harry chvíľu uvažoval o tom, že by zo vzdoru zostal na svojom mieste, no nakoniec sa rozhodol príliš nepokúšať svoj osud. Oficiálne im síce malo byť zaručené bezpečie, ale tu jednali s Voldemortom. S povzdychom sa vydal k oltáru, no dal si záležať, aby sa postavil mimo Voldemortov dosah. Rozmýšľal, čo by mal teraz robiť. Ako vlastne prebiehajú podobné vyjednávania? On sám nemal ani tušenie. Najradšej by len schmatol Ginny a ušiel späť do Rokfortu. Avšak len pri tej myšlienke cítil, akoby sa ho jeho mágia pokúšala pripútať na mieste. Rýchlo sa zamyslel nad tým, čo by mal spraviť. K tomuto nedostal žiadne inštrukcie. Zúfalo sa otočil smerom odkiaľ prišiel, aby získal nejakú pomoc od Severusa alebo Dumbledora. Zarazene si všimol, že obaja muži postávajú asi päť metrov od nich. Mali strnuté postoje a znepokojené výrazy.

„Harry James Potter, bol si určený ako ten, ktorý mi bude schopný čeliť. Preto som si ťa vybral ako toho, komu teraz predkladám svoju ponuku na mier,“ prehovoril Voldemort formálne, čím na seba upútal Harryho pozornosť. „Zaväzujem sa, že upustím od svojich cieľov silou ovládnuť Britániu a nepodniknem žiadne kroky k tomu, aby sa opäť začal krviprelievanie.“

„Ehm, aké sú tvoje požiadavky?“ spýtal sa Harry neisto, keď nikto z prítomných nezareagoval na Voldemortovo vyhlásenie.

Voldemortove pery sa skrútili v niečom, čo mohol byť pobavený úškrn. „Nikto z mojich smrťožrútov nemôže byť odsúdený do vezenia za to, že má na paži moje znamenie. Nikomu nebudem brániť v ich zadržaní, ak budú prichytený pri páchaní nejakého zločinu a po riadnom súde odsúdený, ale zriekam sa zodpovednosti za ich činy. Nemôžu byť súdený spätne za činy, ktoré údajne vykonali počas prvej vojny. V prípade, že by došlo k napadnutiu niekoho z nich, majú rovnaké právo brániť sa ako ktorýkoľvek iný kúzelník. Ďalej žiadam, aby boli starým čarodejníckym rodom obnovené ich miesta vo Wizengamote.“

Harry sa zúfalo obzeral po všetkých prítomných. Ako mal na to reagovať? „Ja- myslím, že nie je v mojej moci prijať tvoje požiadavky. Som iba študent. Aj keby som súhlasil, moje slovo nemá žiadnu váhu.“

„A preto je tu s nami aj minister mágie. Pán minister, vyzývam vás ako zástupcu ministerstva, aby ste posúdili požiadavky, ktoré som práve predložil.“

Harry sledoval, ako sa strnulý postoj ministra mágie trochu uvoľnil. Rufus Scrimgeour venoval Voldemortovi nenávistný pohľad a po prvý krát prehovoril: „To je neprijateľné! Nemôžem súhlasiť s tým, že ministerstvo bude ospravedlňovať vrahov!“

Voldemort sa povýšenecky zasmial. „Na vašom mieste by som si vaše rozhodnutie dobre premyslel, pán minister. Na svojom poste ste len krátko. Váš predchodca sa musel vzdať svojho miesta, pretože odmietol priznať, že som stále nažive. Čo myslíte, že by si pomyslela verejnosť o tom, že ste dostali ponuku na mier a vy ste ju odmietli? Som si istý, že vaša kariéra by dlho netrvala. Na druhú stranu vám ponúkam jedinečnú príležitosť stať sa známym ako minister, ktorý dokázal pre našu zem vyjednať mier. Rozhodnutie je na vás.“ Voldemort sa pre efekt odmlčal, než zamysleným tónom pokračoval: „Doteraz je vaša reputácia pred verejnosťou dobrá. Od vášho menovania na ministra sa neudiali žiadne útoky, ľudia si myslia, že na rozdiel od Fudga ich skutočne dokážete ochrániť. Čo si myslíte, ako rýchlo by som ich dokázal presvedčiť o opaku?“

„Vyhrážky na mňa nezaberajú!“ zavrčal Scrimgeour rozzúrene a ruka mu inštinktívne trhala smerom k prútiku.

„Ja sa vám nevyhrážam, iba sa vám snažím objasniť vaše možnosti.“ Potom mu Voldemort prestal venovať svoju pozornosť a otočil sa späť na Harryho. „Pánovi ministrovi necháme chvíľu na rozmýšľanie. Mám ešte pár požiadaviek, ktoré by som chcel nadniesť. Žiadam, aby prebehla reforma vyučovania na Rokforte. Čarodejnícka kultúra upadá, je ubíjaná zvykmi, ktoré so sebou prinášajú muklorodené deti. Sú pre nás hrozbou! Žiadam aby boli muklorodený vyučovaný oddelene od čistokrvných a polokrvných detí!“

Harry nemohol uveriť svojim ušiam. Hoci nebolo v jeho práve rozhodovať o chode rokfortu, bol si istý, že riaditeľ by s tým nesúhlasil. A ani on. Do tela sa mu vplavil adrenalín, keď Voldemortovi rozhodne odpovedal: „Neprijateľné! Tým by sa iba prehĺbili rozdiely medzi našimi kultúrami.“ Potom sa trochu zamyslel, ako by mohol predložiť svoj protinávrh. Mali tu predsa rokovať o podmienkach nie? Takže by mal právo, navrhnúť svoje vlastné podmienky. A tu bolo niečo, o čom opakovane uvažoval, odkedy sa prvý krát dozvedel, že je čarodejník. „Som však ochotný pripustiť, že muklorodeným deťom chýbajú základné informácie. Nebolo by lepšie založiť triedu čarodejníckej kultúry, ktorá by bola povinná pre všetky muklorodené deti? Minimálne ja by som podobnú triedu v prvom ročníku ocenil.“

Voldemort sa teraz na Harryho pozeral s novým stupňom záujmu. Vyzeral, že o jeho návrhu skutočne uvažuje. „Nemuselo by to stačiť,“ povedal zamyslene. „Ale bol by to dobrý začiatok. Naše školstvo aj tak potrebuje rozsiahlejšie zmeny a my nemáme čas tu teraz všetko riešiť. To ponecháme na wizengamot. Ale na zavedení triedy magickej kultúry trvám.“

Harry cítil, ako mu divo bije srdce. Skutočne sa to podarilo. Voldemort zvážil a dokonca súhlasil s jeho návrhom. Prevalil sa ním euforický pocit. Po tomto sa cítil o niečo sebavedomejšie. „Stále však nie je na mne, aby som prijímal rozhodnutia v mene školy. To privilégium náleží riaditeľovi alebo Správnej rade školy.“ Harry sa neisto pozrel na riaditeľa, ktorý sa stále nepohol zo svojho miesta. „Pane, prečo nepoviete, čo si o tom myslíte?“ Do jeho novonadobudnutého sebavedomia sa začali vkrádať pochybnosti.

„Nereaguje, pretože nemôže. Ako som povedal, toto rokovanie je medzi tebou a mnou,“ ozval sa Voldemort. „Všetci ostatný sú prítomný iba ako svedkovia a sami do rokovaní môžu zasiahnuť, iba ak k tomu boli priamo vyzvaný. Dumbledore, Lucius,“ oslovil teraz priamo prizerajúcich mužov. „Ako zástupcovia školy, čo hovoríte na predložený návrh?“

„Myslím že je to výborný nápad môj pane,“ ozval sa Lucius úctivo.

„Je to prekvapivo mierna a rozumná požiadavka,“ pripustil riaditeľ opatrne a venoval Harrymu upokojujúci úsmev, než sa jeho pozornosť obrátila späť na Voldemorta. „Taká, s ktorou by som dokázal súhlasiť. Neverím však tomu, že máš dobré úmysly so smerovaním školy. O akej reforme je tu reč?“

„Na to teraz nemáme čas, návrhy budú predložené na ministerstve a pred Správnou radou, kde prejdú riadnym schvaľovaním. V tomto okamihu trvám iba na tom jednom novom predmete.“

Riaditeľ si Voldemorta dlhú dobu pozorne prezeral. Nakoniec vydal akýsi rezignovaný povzdych a vážnym tónom predniesol: „Ako súčasný riaditeľ Rokfortu vyhlasujem, že uvedenú požiadavku považujem za prínosnú pre súčasné aj budúce generácie našich detí a vo svojom najlepšom vedomí ju prijímam.“

Harry pocítil zaiskrenie mágie a keď sa otočil smerom ku kamennému oltáru, odkiaľ prúd mágie prišiel. Videl, ako sa na pergamene, ktorý tam Voldemort predtým odložil začali objavovať slová.

„Tak pán minister, mali ste čas na rozmyslenie. Aká je vaša odpoveď?“ Vyzval Voldemort tentoraz ministra.

„Ako súčasná hlava Britského Ministerstva Mágie som zvážil vaše požiadavky, a s ohľadom na potreby a zdravie všetkých občanov prijímam predložené požiadavky.“

Na pergamene sa začali objavovať ďalšie vety.

Harrymu sa divoko rozbúchalo srdce. Skutočne sa to deje? Skutočne sa dohodnú a podpíšu zmluvu, ktorá ich zaviaže k mieru? Bol by ušetrený osudu stať sa vrahom, mohol by v pokoji doštudovať a jednoducho žiť svoj život? S nádejou sa pozrel na Severusa a riaditeľa, krátko sa stretol pohľadom s ministrom než sa jeho pozornosť nakoniec opäť vrátila k Voldemortovi. „Sú to všetky tvoje požiadavky?“ spýtal sa roztraseným hlasom plným nádeje.

Voldemort jeho nádeje rýchlo schladil. „Nie. Ešte mám jednu poslednú požiadavku,“ povedal s hrozivým tónom v hlase.

Harrymu zostalo zle. Netušil, čo má prísť, ale pochopil, že tu nastal háčik, na ktorý celý čas čakal. Všetko išlo príliš hladko, takže teraz prišiel čas, aby sa všetko pokazilo. V nastupujúcej panike zaťal ruky do pästí. Len vďaka mágií ktorá mu v tom aktívne bránila nevytiahol svoj prútik. Nikdy nemohol byť pripravený na hrôzu, ktorá prišla s Voldemortovou poslednou požiadavkou.   

„Na prejav prijatia mieru a vyrovnania sporov medzi oboma stranami žiadam, aby sa Harry James Potter stal mojim manželom nezrušiteľným putom krvi a mágie!“