Harry Potter Slash poviedky

Harry stál na mieste a uvažoval, či na neho niekto náhodou nezoslal mätúce kúzlo. Ako inak by si potom mohol myslieť, že ho Voldemort žiadal, aby sa zosobášili? Obzrel sa na Severusa a riaditeľa, len aby sa uistil, že počuli to isté čo on. Z ich výrazov však nedokázal nič vyčítať. Presunul svoj pohľad na ministra a Luciusa, plne očakávajúc ich pobavenie na svoj účet. Ich tváre však boli bez emócií rovnako ako tváre jeho učiteľov. Nakoniec nemal na výber a musel sa zamerať na Voldemorta. Hoci bola jeho tvár skrytá v tieni, mohol na sebe Harry cítiť jeho uprený pohľad.

„Aká je tvoja odpoveď?“ spýtal sa Voldemort pokojne.

Harry otvoril ústa a za okamih ich opäť zavrel, pretože si uvedomil, že netušil, ako by mal na taký nezmysel reagovať. Nakoniec z neho unikol kŕčovitý smiech s prímesou hystérie. „Musíš byť absolútne šialený! Nemôžeš si myslieť, že ti teraz uverím, že si sa do mňa nebodaj zamiloval!“

Na krátky okamih zostalo úplne ticho, ktoré nakoniec prerušila Voldemort, keď sa pobavene spýtal: „Harry, skutočne si až tak naivný?“

„Tak potom, prečo?“ spýtal sa Harry, ktorý sa cítil, akoby sa celý rozhovor odohrával v nejakom bizarnom sne.

„Už som povedal. Je to dobrý spôsob, ako všetkým ukázať, že sa skončili boje,“ odpovedal mu Voldemort. Po veselosti v jeho tóne nezostalo ani stopy. Pristúpil bližšie k Harrymu a tichým hlasom pokračoval: „Je to bežný spôsob, akým sa v minulosti ukončovali boje, posilňovali politické spojenia, uzatvárali obchody. Je to niečo, čo majú spoločné kúzelníci aj muklovia... Krásny spôsob ako ukázať, že si vážime tradície oboch svetov, nemyslíš?“ Poslednú vetu predniesol s jasným posmechom.

Harryho telom sa šírila zúrivosť. Prečo mu to ten bastard stále robí? Na pár chvíľ si dovolil dúfať, že by tej veci s vojnou mohol byť konečne koniec. Ale tak to byť nemalo. Voldemort ho sem zavolal, len aby sa mu mohol vysmiať.

„Ako sa rozhodneš Harry? Som si istý, že sa dokážeme dohodnúť na zmluve, ktorá je prijateľná pre oboch. Samozrejme, bez nášho spojenia padá celá zmluva. Nemôžem sľúbiť, ako budú moji smrťožrúti reagovať na moju nespokojnosť.“ Voldemort znel nadradene, ako niekto kto má v rukách všetky dobré karty.

Harry sa so znechutením snažil prehliadnuť cez temnotu, ktorá skrývala Voldemortovu tvár. Ako ho len v tej chvíli nenávidel. Nestačilo mu, že mu zabil rodičov a zničil detstvo. Zasahoval mu do života na každom kroku. Rozhodol sa zničiť aj nejasnú predstavu budúcnosti, ktorú mohol mať. Pri slove svadba si predstavil svojich rodičov. Hoci si ich sám nepamätal, počul o nich príbehy, videl ich fotky a z nich mohol s istotou povedať, ako sa jeho mama a James milovali. Spomenul si na Molly a Arthura, ktorí sa na seba aj po rokoch manželstva pozerali s nepopierateľnou láskou. Voldemortova žiadosť bola pre Harryho posledná kvapka. Zdvihol sa v ňom silný odpor, a už len z predstavy stáť kdekoľvek v jeho blízkosti mu bolo zle. Túžil byť niekde, kde ho nikto nebude môcť vypátrať. Najmä nie Voldemort.

Bol tak stratený vo svojom odpore a zlosti na Voldemorta, že si ani neuvedomil prúdenie mágie vo svojom tele. Nakoniec sa však množstvo mágie ktorá ním prúdila zvýšilo na úroveň, ktorú už nedokázal ignorovať. Cítil sa ako vtedy, keď sa na okamih dotkol kameňa Stonehenge. Keď už bola sila mágie neúnosná, pocítil silný závrat a mal pocit, akoby na okamih stratil vedomie.

Keď chvíľková dezorientácia pominula, uvedomil si, že leží na zemi a nemá energiu na to, aby sa postavil. Mal pocit, akoby po ňom prešiel nákladiak. Chvíľu mu trvalo, kým si začal plne uvedomovať svoje okolo, no nakoniec si všimol, že neleží na tráve, na ktorej by mal byť. Bol na drevenej podlahe a keď sa okolo seba rozhliadol, všimol si množstvo kníh. Vďaka obrazu na stene dokázal rozoznať, že sa nejakým spôsobom ocitol v súkromnej knižnici na Grimmauldovom námestí.

Harry netušil ako to dokázal, rozhodne nič také neplánoval, ale premiestnil sa. Prvý raz vo svojom živote, bez toho aby absolvoval jedinú vyučovaciu hodinu a z miesta, ktoré malo mať zábrany proti premiestneniu.

Z myšlienok ho vytrhol znepokojený hlas: „Chlapče čo tu robíš, nemal by si byť v škole? A čo sa ti pri Salazarovi stalo, vyzeráš akoby si najmenej týždeň nespal.“

„Aj sa tak cítim,“ pripustil Harry vyčerpaným hlasom a pozrel sa na Phineasa, ktorý ho sledoval zo svojho portrétu. „Vlastne by som mal byť v Stonehenge a zúčastňovať sa vyjednávaní s Voldemortom. Ale niečo sa stalo a ja som sa ocitol tu.“ Bolo zvláštne, ako nezúčastnene sa ohľadne všetkého cítil. Mal pocit, že by mal cítiť zlosť, sklamanie, beznádej... čokoľvek. Ale bol tak vyčerpaný, že nedokázal cítiť absolútne nič.

„Tak to vyzerá, že si vykonal obdivuhodný kúsok mágie. Nie je divu, že vyzeráš akoby si bol dva dni po smrti. Choď a požiadaj škriatka, aby ti priniesol nejaký elixír. Potom sa vráť a povedz mi, čo presne si zažil.“

To znelo ako dobrá rada a tak ho Harry bez zaváhania poslúchol. Kreacher bol zhrozený keď uvidel, ako vyčerpane vyzerá. Ihneď mu priniesol povzbudzujúci elixír a prisľúbil, že mu čoskoro prinesie vývar, ktorý mu pomôže obnoviť sily. Harry s vďačnosťou prijal škriatkovu starostlivosť. Po vypití elixíru sa mu skutočne vrátila trocha energie a tak sa vydal späť do súkromnej miestnosti, aby sa podelil o udalosti posledných hodín. S prekvapením však zistil, že obraz je prázdny. Chvíľku neisto prestupoval, než sa odhodlal na Phineasa zavolať. Keď sa však nič nestalo, s trochu rezignovaným pocitom vyšiel z miestnosti a namieril si to do kuchyne. Len čo tam prišiel, Kreacher pred neho položil misku plnú vývaru a pozorne ho sledoval, kým sa nepustil do jedla. Potom sa spokojným prikývnutím vrátil k svojím bežným činnostiam, nech už boli akékoľvek.

S obnovujúcou sa energiou a dostatkom času ho jeho emócie konečne dostihli. So zdesením si uvedomil, čo presne vlastne spravil. Tým že sa premiestnil, hoci neúmyselne, vystavil nevyhnutie Severusa a riaditeľa voldemortovmu hnevu. A čo Ginny, na ktorej záchranu sa v prvom rade vydali. Zbabelo ju tam nechal napospas tomu psychopatovi! V skutočnosti ich tam nechal všetkých. Čo bol za človeka?

Závažnosť situácie na neho doľahla plnou váhou a on prudko odskočil od stola. Musel niečo spraviť. Nájsť spôsob, ako odčiní svoje jednanie. V skutočnosti si však nebol istý, čo môže spraviť. Faktom bolo, že nemal ani spôsob, akým by sa mohol dostať z Grimmauldovho námestia. Krb bol z bezpečnostných dôvodov väčšinu roka zablokovaný a letaxová sieť bola uvoľnená iba v prípade, že bolo zvolané stretnutie rádu. Jeho premiestnenie bolo pravdepodobne iba výbuchom jeho divokej mágie, ostatne by to nebolo prvý krát, čo sa neúmyselne premiestnil. Ale ako sa premiestniť cielene v skutočnosti nevedel a nehodlal riskovať. Preto sa nakoniec rozhodol, že skontroluje Phineasa, či sa už vrátil do svojho obrazu a požiada ho o radu. Mal šťastie, pretože keď vstúpil do izby, Phineasa ho už skutočne očakával.

„Kde ste boli?“ spýtal sa Harry, načo sa zahanbene prikrčil, lebo si uvedomil ako neúctivo to znelo. „Ehm prepáčte. Chcel som tým povedať, že som vám chcel povedať čo sa stalo, ale neboli ste tu.“

Muž sa chvíľu povýšene mračil, no nakoniec sa nad Harrym zľutoval a odpovedal mu: „Bol som skontrolovať svoj portrét na hrade. V skutočnosti už mám celkom dobrú predstavu o udalostiach, ktoré predchádzali tvojmu zjaveniu.“

„Skutočne?“ spýtal sa Harry prekvapene. V hrudi pocítil stopu nádeje. Ak už vedel čo sa udialo, musel to počuť od niekoho, kto bol pri rokovaní prítomný. „Ako?“

„Riaditeľ sa pomerne energicky bavil so Severusom o tvojom zmiznutí. Vyvolal si obdivuhodný rozruch chlapče,“ objasnil mu Phineasa pobavene.

Pri jeho slovách padol Harrymu kameň  zo srdca. „Ako vypadali?“

„Rozhodne lepšie ako ty, keď si sa tu objavil.“

Harry si frustrovane odfrkol. Vyzeralo to, že od muža na portréte viac detailov nedostane. Otázkou zostalo, ako by mal teraz konať. Mohol by požiadať Phineasa, aby sa vrátil do riaditeľne a odovzdal odkaz s tým, kde sa Harry práve nachádza. Avšak to by znamenalo, že by sa za nim nepochybne prihnal riaditeľ a pri tej myšlienke sa podvedome striasol. Takže túto možnosť sa rozhodol zamietnuť. Ako ďalšie zvažoval možnosť požiadať Kreachera alebo Dobbyho. Nevedel však, ako by reagovali ochranné kúzla okolo hradu, keby tam poslal Kreachera. Z rovnakých dôvodov sa zdráhal zavolať Dobbyho na Grimmauldovo námestie. Tiež si nebol istý, ako by na seba dvaja škriatkovia reagovali. Nakoniec sa rozhodol túto možnosť nechať ako záložný plán, ak by mu nič lepšie nenapadlo.

Odpoveď na jeho dilemu si ho nakoniec našla sama, keď sa začarovaný galleón v jeho vrecku zahrial. Rýchlo ho vytiahol, len aby našiel krátke „Kde si?“ na jeho hrane. Keby už nesedel v kresle, pravdepodobne by sa mu od úľavy podlomili kolená. Poklepaním prútika rýchlo poslal správu: „Sídlo rádu. Iba ty.“ Dúfal, že sa Severusovi podarí nájsť výhovorku, aby sem čo najskôr prišiel. Rozhodol sa ho ísť počkať. S poďakovaním sa rozlúčil s portrétom a odišiel sa posadiť do kuchyne. Len čo tam prišiel, položil pred neho Kreacher šálku pariaceho sa čaju, za čo mu úprimne poďakoval.

V snahe udržať svoje ruky v pokoji objal šálku a uvažoval o najnovšej komplikácií vo svojom živote. Bol natoľko zabraný do svojich úvah, že ani nevnímal čas, ktorý okolo neho ubehol. Jeho pozornosť upútal až hluk, ktorý signalizoval, že niekto prišiel cez vchodové dvere. Harry dúfal, že je to Severus, no napriek tomu sa radšej postavil tak, že medzi dverami do kuchyne a ním bol stôl, nachystal svoj prútik a čakal na návštevníka. Čoskoro vstúpil ostražito sa tváriaci Severus, ktorý mal v ruke taktiež prichystaný prútik.  Obaja si vymenili podozrievavý pohľad a ani jeden neodložil svoj prútik.

„Harry?“ zaznela opatrná otázka v Harryho mysli. Harry sa trochu prekvapene strhol a ostražito sa pozrel na Severusa, ktorý nič nehovoril, iba vyzývavo zodvihol jedno obočie. 

Chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, že na neho Severus hovoril cez ich malé telepatické spojenie. Mimo tej prvej hodiny elixírov ho nevyužili a to sa mu zdalo byť tak dávno. S úľavou sklonil svoj prútik a v mysli poslal svoju odpoveď: „Som to skutočne ja.“

Severus sa viditeľne uvoľnil a venoval Harrymu nepatrný úsmev. „Rád vidím, že nepoľavuješ vo svojej ostražitosti a si podozrievavý. Udržuje ma to v nádeji, že zostaneš v bezpečí.“

Harry sa unavene zasmial. „Hádam, že všetky tie útoky na mňa vo mne vyvolali určitú paranoju.“ Pozorne si Severusa prezrel, než si opäť sadol na svoje miesto za stolom. Severus mu venoval rovnako pozorný pohľad, než ho nasledoval a sadol si vedľa neho. Ihneď sa pred nim zjavila vlastná šálka s čajom.

„Čo sa tam stalo?“ spýtali sa obaja naraz.

Chvíľu na seba upierali zarazené pohľady, než sa Harry vzdal a odpovedal ako prvý: „Nie som si úplne istý, ale predpokladám, že to bola moja divoká mágia. Po tej šialenej požiadavke som dokázal cítiť iba hnev a odpor k tomu bastardovi. Jediná vec na ktorú som dokázal myslieť bola, že chcem byť na mieste, kde sa ku mne nikdy nedostane. Potom som cítil, akoby bolo moje telo preplnené mágiou a keď som si myslel, že by ma to mohlo roztrhať, objavil som sa tu na podlahe. Skutočne netuším, ako som to dokázal, takě jediné vysvetlenie je, že som sa nevedome premiestnil.“

„Znie to ako najpravdepodobnejšia možnosť,“ pripustil nakoniec Severus potom, ako nad Harryho odpoveďou chvíľku uvažoval. Potom sa ho s veľmi vážnym tónom spýtal: „Dobre to je odpoveď na to, čo sa stalo. Ale si v poriadku?“

Harry sa trochu pousmial. Bolo príjemne pripomenúť si, že je tu niekto, komu skutočne záleží na jeho zdraví. „Už áno. Keď som sa premiestnil, mal som pocit, akoby ma niekto vyžmýkal, ale Kreacher mal našťastie poruke nejaký elixír a jeho polievka spravila zázraky. Pripúšťam, že posteľ znie stále nesmierne lákavo a zoslať kúzlo v tejto chvíli by bola výzva, ale to nič nie je.“ Potom do jeho mierne otupenej mysle opäť zavítali všetky jeho obavy. „Ale čo vy? Neublížil vám Temný pán? A čo Ginny?“

Severus sa trochu strhol a jeho telo sa viditeľne naplo. Harry ho s obavami sledoval a čakal na jeho odpoveď.

„Všetci prežili,“ povedal nakoniec, vďaka čomu mal Harry pocit, že z jeho pliec spadol obrovský balvan. „Nikto v skutočnosti nebol zranený a slečna Weasleyová momentálne leží v školskej ošetrovni obklopená svojou rodinou.“

Harry nemohol uveriť tomu, čo počul. Ako to dokázali? Napriek všetkému sa im podarilo zachrániť Ginny? Roztrasene sa rozosmial, stále nemohol uveriť, že by to mohla byť pravda. Roztrasenou rukou si  zotrel slzy, ktoré mu tiekli po tvári. Dokázali to! Napriek tom, že on zlyhal a ohrozil ich, riaditeľ a Severus to dokázali! „Ďakujem, neviem ako ste to dokázali, ale ďakujem!“

„Neďakuj Harry,“ napomenul ho Severus.

Niečo v jeho tóne Harryho varovalo, že to čo bude nasledovať, sa mu páčiť nebude. „Povieš mi, čo sa stalo po mojom zmiznutí?“

„Nastal chaos.“ Severus si ťažko povzdychol a odpil si z čaju. „Hneď ako si zmizol, prelomilo sa kúzlo, ktorých nás pútalo na mieste. Všetci sme okamžite siahli po našich prútikoch, len aby nám ich mágia toho miesta vytrhla z rúk a odhodila niekam na zem. Nemyslím, že som niekedy z Temného pána cítil väčší úmysel zabíjať, ako v tej chvíli. Nejaký čas si s riaditeľom vymieňali urážky, no v momente, keď sme sa pokúsili pohnúť k sebe, boli sme mágiou odhodený späť. Nakoniec sa ako zázrakom dokázali všetci upokojiť, opäť by som to prisúdil mágií toho miesta, hoci si tým nemôžem byť istý. Faktom však je, že napriek všetkému sa nikomu nič nestalo.“

„Ako sa vám podarilo zachrániť Ginny?“ spýtal sa Harry, keď sa Severus zdal byť stratený v myšlienkach.

„My sme ju nezachránili,“ povzdychol si Severus a venoval Harrymu strápený pohľad. „Temný pán  nám ju dal, aby sme ju odniesli späť do školy.“

„Čože? Nehovor mi, že ten bastard má v sebe niečo ako svedomie!“ To bolo niečo, čomu by Harry nikdy neuveril.

„Nie, to povedať skutočne nemôžem. On- niečo jej spravil. Neviem čo presne, či to bolo kúzlo alebo elixír, ale...“

„Čo jej je? No tak Severus, povedz mi to!“

„Je v nejakom druhu magickej kómy. Podľa slov Temného pána je takmer zamrznutá v čase. Nemusí jesť ani piť, nestarne ani si neuvedomuje, čo sa okolo nej deje. V takomto stave môže vydržať týždne, mesiace, možno až roky. Tá kliatba alebo elixír sa živí jej mágiou.“

„Čo sa stane, až sa jej minie všetka mágia?“ spýtal sa Harry zdesene.

„Neviem. Jej magické jadro by bolo úplne vyhorené. Ak by prežila, už nikdy by nemohla použiť mágiu.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom s istou bolesťou pripustil: „Myslím si, že dokonca aj prítomnosť mágie by jej mohla ubližovať, tak ako sa to stalo môjmu otcovi. Ale sú to len divoké dohady, je príliš optimistické dokonca uvažovať o tom, že by slečna Weasleyová nakoniec prežila.“

„Spravil to, aby ma mučil. Však?“ spýtal sa s akousi rezignáciou v hlase. Znelo to ako niečo, čo by mu Voldemort mohol spraviť. Bolesti mu už spôsobil dosť, tak sa ho rozhodol mučiť psychicky.

Severus neodpovedal, len s bezmocnou zúrivosťou sledoval šálku vo svojich rukách. „Kurva!“ skríkol znenazdania a hodil šálku, ktorá sa pri náraze o stenu rozbila.

Harry šokovane vzhliadol na zvyčajne stoického muža a nedokázal zadržať náznak úsmevu. „To bolo prekvapujúce... ale zvláštnym spôsobom upokojujúce,“ poznamenal a ignoroval zničujúci pohľad, ktorý mu venoval Severus. „Tvoj čin presne odzrkadľuje moje pocity, ale ja nemám energiu na to, aby som čokoľvek rozbil.“

„Harry, ty to nechápeš,“ povzdychol si Severus po chvíli ticha. „Temný pán to nespravil aby ťa mučil. Alebo to aspoň nebol jeho primárny cieľ. Spravil to, aby ťa mohol vydierať. Stále trvá na podmienke, že sa vy dvaja vezmete. Ďalšie vyjednávanie sa má konať o týždeň na rovnakom mieste a v rovnakom čase. Povedal, že ako svadobný dar ti prezradí, ako môžeš slečnu Weasleyovú prebudiť. Avšak spraví tak až potom, ako vyrieknete svoje svadobné sľuby.“

„To, to nemôže myslieť vážne,“ vykoktal Harry zdesene. „Ten Bastard! Ja kurva pôjdem a zabijem ho!“ Prudko sa odsunul od stola a začal prechádzať po kuchyni. „Severus, ako to mohol spraviť? To odo mňa predsa nemôže nikto požadovať.“

Harryho výkriky prerušil až Severus, keď ho chytil a pritiahol do objatia. „Nikto to od teba neočakáva. Niečo vymyslíme. Neboj, ja ani riaditeľ nedovolíme, aby si sa tato obetoval. Musí existovať nejaká cesta a m ju nájdeme,“ šepkal mu do ucha uistenia, až kým sa Harry dostatočne neupokojil. „Poď, vrátime sa  späť do školy. Chcem, aby ťa skontrolovala Poppy. Tak veľké magické vyčerpanie krátko potom, čo sa ti stalo v Rokville by mohlo mať nepriaznivý vplyv.“

Po krátkom prehováraní sa Harry nechal presvedčiť, aby šiel krbom do riaditeľovej kancelárie. Len čo sa vypotácal z krbu, cítil ako na neho dolieha únava. Pokúsil sa prejsť k stoličke pred riaditeľovým stolom, ale mal pocit, že jeho nohy vážia aspoň tonu. Z diaľky k nemu doliehali riaditeľove slová, ale ich význam mu unikal. Vyčerpanie ho konečne premohlo a on sa v bezvedomí zvalil na zem.