Harry Potter Slash poviedky

Severus prešiel krbom presne v momente, keď sa Harry zrútil na podlahu. Jeho kolaps vyvolal poriadny rozruch. Riaditeľ nezaváhal a ihneď vyslal svojho patróna, aby našiel madam Pomfreyovu. Severus na neho medzitým začal zosielať diagnostické kúzla. Podľa všetkých výsledkov to vyzeralo, že je Harry iba vyčerpaný, ale skutočne sa upokojili, až keď jeho výsledky potvrdila aj  samotná Poppy.

Harry rozruch okolo seba vnímal ako v sne. Tušil, že ho museli z riaditeľne odniesť, pravdepodobne na ošetrovňu. Chvíľu okolo neho panoval rozruch a Harry zvažoval, že by sa pokúsil predrať cez temnotu, ktorá ho obklopovala a otvoriť oči.  Keď už pre nič iného, tak aby ich požiadal o ticho. Šťastie tentoraz stálo pri ňom, pretože hluk utíchol, keď sa ľudia vzdialili od jeho postele niekam ďalej do miestnosti, odkiaľ ho už svojim rozhovorom nevyrušovali.

Harry obklopený tichom a temnotou si šťastne vydýchol. Nebol si istý, či ho prinútili vypiť nejaký elixír alebo len jeho myseľ dala konečne výpoveď, ale tento zvláštny stav nebytia si užíval. Mal pocit, akoby mu niekto našepkával, že sa nemusí o nič starať, že aj bez jeho pričinenia sa nakoniec všetko vyrieši. On už toho vykonal dosť a teraz nadišiel čas, aby sa na všetko konečne vykašľal a na chvíľu si oddýchol. Hoci nevedel, kde sa v ňom tento pocit bral, akosi v hĺbke srdca vedel, že tentoraz tomu pocitu môže veriť.

Nakoniec Harry cítil, že je pripravený opäť čeliť svetu. Ako tušil, prebral sa na ošetrovni. Závesy okolo jeho postele boli zatiahnuté. Buď mu chceli dopriať súkromie, alebo nechceli, aby návštevníci ošetrovne vedeli, že tu opäť ležal. Ticho a prítmie mu napovedali, že je už večer. Rozhliadol sa a našiel svoj prútik. Vrhol tempus a zistil, že sa už blížil zákaz vychádzania, vďaka čomu si trochu vydýchol. Očakával, že ho čoskoro príde skontrolovať madam Pomfreyová, ale vďaka neskorej hodine sa nemusel obávať, že bude musieť tak skoro čeliť svojim priateľom.

Madam Pomfreyová ho skutočne prišla čoskoro skontrolovať. Harry sa dozvedel, že svojim premiestnením preťažil svoje magické jadro, ale vďaka elixírom a svojmu odpočinku by už mal byť v poriadku. Napriek tomu ju Harry požiadal, či by mohol noc stráviť na ošetrovni. Chvíľku sa trávila prekvapene, keďže inokedy robil všetko preto, aby mohol čo najrýchlejšie odísť. Nakoniec mu venovala chápavý pohľad a uistila ho, že ho rozhodne ešte neplánovala prepustiť. Ešte predtým ako na noc odišla do svojich izieb, mu z kuchyne objednala ľahkú večeru, ktorú Harry s vďakou prijal.

Keď dojedol, rozhodol sa ešte chvíľku počkať, než dal s pomocou mince Severusovi vedieť, že sa už prebral. O malú chvíľku prekĺzol Severus za závesy, ktoré strážili jeho posteľ a rýchlim kúzlom premenil stoličku, na ktorú sa posadil. Keď sa Harry čudoval, ako sa tam dostal tak rýchlo, tak Severus pripustil, že v skutočnosti bol už na ceste na ošetrovňu, pretože ho chcel skontrolovať. Keď sa uistil, že je Harry skutočne v poriadku, chvíľku len v tichosti sedeli. Ticho bolo upokojujúce a ani jeden ho nechcel zbytočne prerušiť, no Harry nakoniec nabral odvahu.

„Vieme niečo nové?“

„Nič, čo by nám skutočne pomohlo. Temný pán ma povolal krátko po večeri.“ Tu gestom ruky zastavil Harryho, ktorý sa ho chystal zahrnúť otázkami. „Zaujímalo ho, či si v poriadku. Zdalo sa mi bezpečné priznať, že sme ťa našli a okrem vyčerpania si úplne v poriadku. Po mojom uistení vyzeral Temný pán spokojný s mojím hlásením. Dokonca by sa dalo povedať, že ma pochválil za to, že som si dokázal opäť získať tvoju dôveru natoľko, aby si ma zobral so sebou na rokovania. Nepovedal to samozrejme takto priamo, ale toľko som pochopil z jeho reakcií.“ Severus sa na chvíľu odmlčal a potom zamyslene dodal: „Zaujímalo by ma, či to môžem pripísať jeho dobrej nálade, alebo ho nejakým spôsobom ovplyvňuje mágia ktorá vedie celý proces vyjednávaní.“

Severus sa opäť na chvíľu stratil v myšlienkach a tak ho Harry netrpezlivo vyzval, aby pokračoval. „V každom prípade ma hneď po mojom hlásení poslal späť do školy s príkazom, aby som na teba naďalej dával pozor.“

„Neublížil ti, však?“ spýtal sa Harry s obavou a venoval mu skúmavý pohľad.

„Nemusíš mať obavy, mučenie dnes nebolo na programe,“ uistil ho Severus s náznakom humoru.

„Buďme vďačný za malé láskavosti,“ súhlasil Harry s vlastným náznakom úsmevu. „Je niečo ďalšie, čo sme sa dozvedeli?“

„Veľa toho nie je,“ povzdychol si Severus. „Čo sa týka slečny Weasleyovej, spolu s riaditeľom a madam Pomfreyovou sme skontrolovali jej stav. Podľa našich testov to vyzerá, že Temný pán nám o jej stave neklamal a skutočne sa nachádza v stave akéhosi bezvedomia. Riaditeľ však prisľúbil, že skúsi pátrať vo svojich knihách po nejakom riešení. Podľa všetkého jej zatiaľ žiadne nebezpečenstvo nehrozí.“

Severus sa pri rozprávaní nakoniec vrátil k svojmu obvyklému stoickému vystupovaniu. Harry to nečakane ocenil. Vždy keď bol totiž Severus emotívny, značilo to, že bol Harry v riadnych sračkách. Rozhodol sa teda položiť otázku, ktorá ho trápila: „Ako na to reagovali Weasleyovci?“

Severus sa zamračil a Harry jeho výraz rozoznal ako nesúhlas. „Sú neskonale vďačný, že sa nám ju podarilo dostať späť. Riaditeľ im však nepovedal pravdu. Nepriznal im, že ju Temný pán preklial. Myslia si, že je magicky vyčerpaná a o pár dní sa prebudí.“

„Čože?“ skríkol Harry pobúrene. „Aký mal dôvod? Musíme im povedať pravdu, majú právo vedieť.“

„Harry, premysli si to ešte.“ Snažil sa ho uchlácholiť Severus. „Ani ja s jeho rozhodnutím nesúhlasím, ale môže mať pravdu. Weasleyovci zažili za posledných pár hodín stresu viac než dosť. Skúsme trochu veriť riaditeľovi, že sa mu podarí nájsť riešenie.“

Hoci sa to Harrymu veľmi nepáčilo, videl v Severusových slovách zmysel. S trochou cynizmu si pomyslel, že pre Weasleyovcov je to vlastne jedno, či sa to dozvedia hneď alebo až o pár dní. Do tej doby bol tajne vďačný za chvíľku odkladu. „Myslíš, že by som ju mohol ísť pozrieť?“ spýtal sa nakoniec s povzdychom.

„ Riaditeľ sa ju rozhodol presunúť do súkromnej izby, aby ju mohla navštíviť celá rodina a nerušili ostatných študentov, ktorý by mohli byť na ošetrovni. Myslím, že Weasleyovci trvali na tom, že si súčasťou rodiny, takže by si mal mať umožnený vstup.“

Severus s ním ešte chvíľu zostal. Sedeli skôr v tichosti, len občas utrúsili vetu či dve. Severus po celú dobu vyzeral, akoby nad niečím usilovne premýšľal. Nakoniec sa s nepohodlným výrazom spýtal: „Harry ak sa nemýlim, tak si na narodeniny dostal retiazku s príveskom?“

„Ako o tom vieš?“ spýtal sa prekvapene, keď si spomenul na zvláštny darček, ktorý dostal cez prázdniny. „Počkaj, to bolo od teba?“ Potom si všimol, Severusov výraz a iba s ťažkosťami dokázal zadržať svoj smiech. „A my sme si mysleli, že mám nejakú tajnú ctiteľku. Keďže som nevedel, od koho je a dvojičky ma neprestávali podpichovať, schoval som tú retiazku do kufra. Predpokladám, že tam ešte stále je.“

Severus vyzeral byť pri tom priznaní rozpoltený medzi rozpakmi a pobavením. Nakoniec sa na jeho tvári usadil pobavený úškrn. „Obávam sa, že budem musieť zraniť tvoje ego. Bol to iba nevydarený pokus tvojho otca, ako na teba dohliadnuť.“

„Och?“ To Harryho zaujalo.

„Ten prívesok je z páru.“ Priznal opatrne Severus a siahol pod hábit, odkiaľ vytiahol retiazku s povedome vypadajúcim príveskom. „Dedia sa v rodine Princov už niekoľko generácií. Patrili k tomu málu, čo mame zostalo z rodinného dedičstva potom, čo sa otcovi stal ten úraz. Mama mi ich nechala potom, ako som nastúpili do Rokfortu. Na príveskoch je niekoľko základných ochranných kúziel. Predovšetkým sú však navzájom prepojené, aby sa v prípade núdze dokázal nositeľ jedného dostať rýchlo a bezpečne k tomu druhému.“ Krátko sa odmlčal a vo výraze sa mu premietla bolesť. „Ten prívesok čo máš teraz v kufri som daroval Lily na Vianoce počas nášho prvého roku na škole. Po tom ako som ju v piatom ročníku urazil, mi ho však vrátila.“

„Vieš, že ti to nakoniec odpustila,“ povedal Harry jemne, keď videl bolesť v očiach staršieho muža.

Severus po chvíľkovom zaváhaní nepatrne prikývol a potom pokračoval akoby sa nič nestalo. „V každom prípade som ťa chcel požiadať, aby si ho začal nosiť. Pri tom ako často končíš tento školský rok na ošetrovni by som spal lepšie, keby som vedel, že ťa môžem kedykoľvek nájsť.“

„Pohľadám ho, len čo sa dostanem späť do internátov,“ prisľúbil mu Harry bez zaváhania.

„To rád počujem. Myslím, že v tom prípade už pôjdem plniť svoje povinnosti. Po včerajších udalostiach si nemyslím, že bude veľa odvážlivcov, ktorý opustia svoje postele, ale naučil som sa nepodceňovať hlúposť študentov. A ty radšej nepokúšaj svoje šťastie a skús spať.“

Bez ďalšieho zdržovania sa Severus postavil a nechal Harryho jeho myšlienkam. V prvom momente mal obavy, že len čo zostane sám, prepadnú ho pesimistické myšlienky. Prekvapivo zistil, že podivný vyrovnaný stav, ktorý dosiahol počas svojho bezvedomia sa ho stále držal. S istou úľavou si uvedomil, že vďaka tomu by skutočne mohol zvládnuť prespať zvyšok noci.

Nakoniec mu to privilégium nebolo udelené, pretože keď už zaspával, počul ako niekto prekĺzol na ošetrovňu. Harry nemohol byť prekvapenejší, keď cez záves nakukol Draco Malfoy. Skutočne netušil, ako by mal na jeho prítomnosť zareagovať. V kútiku mysle mu však bol vďačný, že prišiel v dobe, keď ho tu nikto nemohol prichytiť. Netušil, ako by jeho návštevu dokázal komukoľvek vysvetliť. Návšteva to bola krátka a v zásade veľmi nepríjemná. Sám Malfoy sa tváril, akoby bol radšej kdekoľvek inde.

Napriek tomu sa chcel uistiť, či je Harry v poriadku, že neutrel žiadne vážne zranenia a nič mu nechýba. Naliehal na Harryho do takej miery, až mu dal prísľub, že v prípade potreby ho požiada o pomoc. Až potom sa Malfoy dokázal upokojiť a následne prakticky ušiel z ošetrovne. Táto udalosť nechala maximálne zmäteného. Netušil, čo by si mal o správaní svojho spolužiaka myslieť, alebo či by o tom mal niekomu povedať. Zabraný do myšlienok nakoniec zaspal a nerušene prespal celú noc.

***[WU1] 

Potom ako ho ráno madam Pomfreyová podrobila rýchlej zdravotnej prehliadke mohol Harry opustiť ošetrovňu. Po skontrolovaní času zistil, že raňajky sú už v plnom prúde. Vedel že nemá veľa času, preto sa rozbehol do chrabromilskej veže, aby si z izby zobral tašku s pomôckami na vyučovanie. Keď už tam bol, rýchlo sa prehrabal vo svojom kufri a zospodu vybral náhrdelník, ktorý dostal na narodeniny. Na krátky okamih zazrel na jeho dne známy predmet[WU2]  a srdce mu zovrel známy pocit viny. Odhodlane zo seba ten pocit striasol. Teraz na to nemal čas. S malým zaváhaním obrátil svoju pozornosť na prívesok vo svojich rukách, než si ho rýchlo prevliekol cez hlavu a skryl pod košeľou. Potom sa ponáhľal do veľkej siene a dúfal, že stihne aspoň záver raňajok.

Cestou rozmýšľal nad tým, aké to je zvláštne. Nebol v škole ešte ani mesiac a už toho stihol zažiť viac ako za bežný školský rok. Len za posledný víkend ho napadli, skončil v nemocničnom krídle potom ako ho pri premiestnení rozštiepili a jeho kamarátku uniesol psychopat. Následne ho ten istý psychopat vyzval na rokovania o miery, ktoré zakončil žiadosťou o jeho ruku. Po jeho náhodnom premiestnení skončil opäť v nemocničnom krídle. To všetko stihol za dva dni! A teraz od neho chceli, aby sa ako nič zúčastnil vyučovania. Nemohol si pomôcť, ale uvažoval, či je ten šialený on alebo všetci okolo neho. Jediné pozitívum videl na tom, že dnes začínal dvojhodinovkou elixírov.

Pred vstupom do veľkej siene na okamih zaváhal. Trochu sa obával, že jeho príchod vzbudí rozruch, no nikto mu nevenoval príliš veľkú pozornosť. Atmosféra bola napätá. Pre väčšinu detí bol sobotňajší útok na Rokville prvým reálnym stretom s hrozbou, ktorú pre všetkých predstavoval Voldemort. Napriek tomu, že nikomu z nich nebolo ublížené, bol to pre nich šok. Väčšina z detí, ktoré ešte zostali na raňajkách sedela so sklonenou hlavou a v tichosti dojedala svoje jedlo. Harry trochu pridal do kroku a vydal sa k miestu, kde videl sedieť svojich kamarátov. Na prvý pohľad si všimol absenciu ryšavých hláv za chrabromilským stolom.  Keď jeho príchod zaznamenali jeho spolužiaci, ihneď sa posunuli a spravili mu medzi sebou miesto.

Harry sa v duchu obrnil a sadol si medzi nich. Moment ktorému sa večer úspešne vyhol ho nakoniec dostihol a on musel čeliť svojim spolužiakom.

„Harry, si v poriadku?“ spýtala sa ho Hermiona polohlasne a objala ho hneď ako sa usadil. „Od soboty som o tebe nič nepočula.“

„Ehm iste, som v poriadku,“ odpovedal Harry, trochu v rozpakoch z verejného objatia. Neisto sa poobzeral po spolužiakoch, ktorý s napätím načúvali ich rozhovor. „Ako asi vieš, situácia sa trochu skomplikovala. Ako sa máš ty? A kde je Ron?“

„Po tom úraze čo sa stal Ginny dostal od riaditeľa výnimku z vyučovania,“ vysvetlila a bolo jasné, že bojuje so slzami. „Ráno sem prišli Weasleyovci a spolu ju išli pozrieť.“

Okolo stolu sa rozpútal ruch, keď sa ich začali spolužiaci vypytovať na detaily. Nikto im nepovedal nič konkrétne o víkendových udalostiach. Riaditeľ ich uistil, že napriek poplachu sa nikomu nič vážne nestalo a nie je sa čoho obávať, no medzi študentmi sa aj tak šírili fámy. Pozornosti neušlo, že Harry ani Ginny sa počas víkendu nezúčastnili spoločných jedál a nikto ich od soboty nevidel. Napriek svojim pochybám Harry súhlasil s riaditeľovým vyhlásením a uistil spolužiakov, že na hrade im žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Otázky na svoju neprítomnosť vytrvalo ignoroval a od odpovedania na otázky ohľadnom Ginny ho nakoniec zachránila Hermiona, ktorá poukázala na to, že ak chcú stihnúť elixíry, musia ihneď vyraziť.

Do učebne skutočne dorazili na poslednú chvíľu. Len čo sa za nimi zavreli dvere, zazvonil zvonček oznamujúci začiatok vyučovania a zo skladu prísad sa vynoril profesor. Rýchlo sa usadili na svoje miesta a čakali. Severus im venoval uprený pohľad, no nezobral im žiadne body, z čoho Harry usúdil, že starší muž musel mať ústretovú náladu. Alebo využíval príkazy od Voldemorta, aby ho nemusel šikanovať. Harry sa nemienil sťažovať. Navyše vďaka Severusovej hrozivej prítomnosti sa ho žiaden zo spolužiakov nepokúsil vyrušovať. Napriek tomu na sebe počas celej hodiny cítil uprené pohľady, najmä od Malfoya. Prekvapene si uvedomil, že si už na jeho podivné chovanie začínal zvykať.

Na konci hodiny Harry uvažoval o tom, že by sa zdržal a skúsil sa spýtať Severusa, či sa dozvedel niečo nové, no nakoniec ten nápad zamietol. Nechcel na seba pútať viac pozornosti ako už mal. Navyše mali aj s Hermionou práve voľnú hodinu, ktorú chceli využiť na návštevu Ginny a skontrolovanie Rona.

Rýchlo sa zbalil svoje veci a keď sa uistil, že mu nikto nevenuje pozornosť, vytiahol svoju očarenú mincu a poklepal na ňu prútikom, aby ukazovala jednoduché Ginny. Keď si všimol, že Severus sleduje jeho konanie, kývol mu na pozdrav a ponáhľal sa za Hermionou, ktorá ho už netrpezlivo čakala pred učebňou.

***

Keď prišli do súkromnej izby, v ktorej bola Ginny uložená, našli pri jej posteli Rona a pani Weasleyovú, ponorených v tichom rozhovore. Len čo si všimli ich príchod, vyskočila pani Weasleyová zo svojho miesta a ponáhľala sa k Harrymu.

„Ďakujem ti, z celého srdca. Už po druhý krát si vsadil svoj život za záchranu môjho dievčatka. Do smrti ti budem vďačná Harry. Ja aj celá moja rodina,“ povedala mu na pokraji sĺz a vtiahla ho do vrelého objatia.

Dych sa mu pri jej slovách zadrhol v hrdle. Klamár, zbabelec! Kričalo na neho jeho podvedomie, keď sa snažil prísť na to, ako by mal reagovať. V hlave mal však mimo zradného hlasu svojho svedomia úplne prázdno. Keď začala pani Weasleyová vzlykať s hlavou opretou o jeho plece, vzdal vymýšľanie odpovedí a bezmocne jej objatie opätoval. 

Keď ho o nejaký čas neskôr pani Weasleyová prepustila a pritiahla si do objatia tentoraz Hermionu, vydal sa Harry s ťažko skrývanými obavami k Ronovi. Ten mu zatiaľ nevenoval jediný pohľad, celú svoju pozornosť upieral na Ginninu nehybnú tvár.

„Ako je na tom?“ spýtal sa opatrne, keď si sadol na stoličku vedľa Rona. Trochu očakával, že sa jeho kamarát trhne od prekvapenia, alebo nejako inak zareaguje na jeho prítomnosť, no Ron naďalej hľadel na svoju sestru. „Kamarát?“ pokúsil sa ho Harry ešte raz osloviť. „Ron? Si... si na mňa naštvaný?“

Tentoraz sa Ron skutočne strhol a po prvý raz od kedy prišiel do miestnosti na neho obrátil pohľad. Harry mohol jasne vidieť bolesť vpísanú v jeho očiach. „Merlin Harry, nie. Možno na začiatku, keď prišiel ten list som skutočne mohol byť nahnevaný, ale... Čelil si tomu bastardovi, len aby si ju získal späť. Samozrejme že sa na teba nehnevám.“

Vina sa opäť prihlásila o slovo a Harry s ťažkosťami prehltol. Ako sa mal s týmto vyrovnať? Ako tu mohol sedieť a prijímať vďaku, ktorá mu nepatrila? Vážne tu mal len tak sedieť a všetkým zatajiť skutočnosť, že Ginnin zdravotný stav je v skutočnosti horší, ako sa na prvý pohľad zdá? Napriek tomu tam bol tichý hlások, ktorý mu našepkával, že takto je to lepšie.

„To nie ja, mali by ste sa poďakovať riaditeľovi a profesorovi Snapeovi. Oni majú najväčšiu zásluhu na tom, že sa Ginny dostala späť na hrad.“ Aspoň toto mohol uviesť na pravú mieru, hoci sa svojmu kamarátovi nedokázal pozerať do očí, keď to hovoril.

„A tým sme sa už poďakovali,“ uistila ho znenazdania pani Weasleyová, ktorá sa spolu s Hermionou usadila na ďalšie stoličky, umiestnené neďaleko postele. „Avšak, keby si nemal dostatok odvahy a odhodlania, aby si prijal požiadavku od Veď-Vieš-Koho, nemal by šancu na jej záchranu nikto. A preto ti patrí naša vďaka.“    

„Harry, čo sa tam vlastne stalo?“ Prekvapila ho Hermiona, ktorá sa doteraz do rozhovoru nijako nezapojila.

Ak by bol Harry úprimný, bol natoľko upriamený na Weasleyovcov, že na ňu takmer zabudol. „Ehm, čo vám o tom povedali?“ spýtal sa jej neisto.

„Takmer nič,“ odvetila mu pohoršene. „Jednoducho povedali, že ste sa stretli s Voldemortom, o niečom ste diskutovali a potom sa vám podarilo zachrániť Ginny a vrátiť sa s ňou bezpečne na hrad. Nič viac nám nepovedal.“

„Ani ja neviem nič viac,“ priznala pani Weasleyová, keď na ňu Harry obrátil pohľad.

„Myslel som si,“  priznal Harry s povzdychom. Pamätal si, že Voldemort vyhlásil, že iba Harry a on budú schopný rozprávať o zmluve. Bolo pravdepodobné, že aj väčšina udalostí bola obmedzená rovnakou podmienkou. „Faktom je, že ani ja vám nemôžem povedať viac. Je to súčasť toho rituálu, nikto nemôže diskutovať o podrobnostiach s nikým, kto tam nebol prítomný.“ Čo síce nebola úplne pravda, ale Harrymu sa zdalo rozumné zachovať včerajšie udalosti v tajnosti.

V miestnosti potom na chvíľu zavládlo ticho, ale Harry bol vďačný, že od neho nikto nežiadal viacej detailov. Mal podozrenie, že Hermiona s Ronom na neho zatlačia neskôr, keď nebude prítomná pani Weasleyová, no zatiaľ bol vďačný za odklad.

Keď sa rozhovor neskôr opäť rozprúdil, dozvedel sa Harry, že Weasleyovci sa rozhodli držať stráž počas celého dňa, pre prípad že by sa Ginny prebrala. Billy tu bol celé ráno, dvojičky ju plánovali navštíviť popoludní, rozhodnutý počkať na pána Weasleyho, kým sa vráti z roboty. Percy sa s nimi stále nechcel rozprávať a ignoroval ich snahu o rozhovor, takže v skutočnosti nevedel, čo sa Ginny stalo.

Nakoniec to bolo priznanie pani Weasleyovej, že sa rozhodli Charliemu nič nepovedať, ktoré prinieslo Harryho mysli trochu pokoja. Pani Weasleyová sa obhajovala, že by sa Charlie aj tak nemohol tak narýchlo uvoľniť z práce a potom by mal zbytočné obavy a výčitky, že tu nebol. A keďže to bola len otázka času, kým sa Ginny prebudí, nebolo potrebné, aby sa zbytočne znepokojoval.

Harry si v duchu argumentoval, že ak by sa riaditeľovi podarilo nájsť riešenie, bolo by zbytočné Weasleyovcov teraz znepokojovať. Ak nebude iná možnosť, môžu im to povedať neskôr.

A do tej doby bol Harry odhodlaný byť pre nich čo najlepšou oporou. V podvedomí totiž tušil, že momentálne fungoval so svojimi priateľmi na vypožičanom čase. Niečo mu našepkávalo, že pravda jednoducho vyjde najavo skôr ako neskôr.

***

Hoci sa Harry po čase strávenom pri Ginny cítil o niečo vyrovnanejší, cítil po celý deň neurčitú nervozitu. Možno za to mohla napätá atmosféra, ktorá po víkende vládla medzi študentmi. Možno znepokojené pohľady učiteľov, ktoré na sebe cítil počas vyučovania, alebo uprené pohľady Malfoya, ktoré na sebe cítil počas obeda. Nech už bol dôvod akýkoľvek, Harry cítil nepochopiteľnú istotu, že sa niečo stane.

Našťastie to vyzeralo, že počas dňa sa nič veľké neudialo. Študenti boli stále trochu vyvedený z miery víkendovými udalosťami a tak väčšinu času trávili ponorený do tichých hovorov, alebo usadený v knižnici nad domácimi úlohami. Keď nadišiel čas večere, napätá atmosféra už sa pomaly uvoľňovala a konverzácia už bola o poznanie plynulejšia ako ráno. Tentoraz sa ku nim pridal aj Ron a tak sa spolu s Hermionou snažili zabrániť tomu, aby ich spolužiaci pokladali nepríjemné otázky.

Dianie v miestnosti bolo nečakane narušené, pretože do sály začali vlietať sovy. Harry spolu so zvyškom siene prekvapene sledoval množstvo vtákov, ktorý zapĺňali sálu. Ešte nikdy nezažil, že by ich bolo tak veľa.   

Odpoveď na množstvo sov prišla takmer ihneď, pretože pred každého vo veľkej siene dopadol zväzok zrolovaných novín. Dokonca aj pred tých, ktorý nemali Denného Proroka predplateného. Po okamihu prekvapeného ticho zavládol chaos, keď sa všetci ponáhľali zistiť, aká mimoriadna situácia sa udiala.

Harryho pocit blížiacej sa katastrofy ho úplne ochromil. Ako zamrznutý sedel na lavici a sledoval výtlačok, ktorý nevinne ležal na stole. So zaťatými päsťami sa sústredil, aby potlačil paniku ešte v jej počiatkoch. Keď sa mu to nakoniec podarilo, načiahol sa k svojmu výtlačku novín. Ešte než začal čítať, všimol si, že sa na neho začínajú postupne upierať pohľady celej sály. S hrôzou sa otočil na svojich najlepších kamarátov. Hermiona na neho hľadela s obavami. Ron mu však nevenoval pozornosť. Jeho výtlačok novín ležal pokrčený na stole, kde ho zrejme zahodil. Teraz s jasnou zúrivosťou čítal list, ktorý musel prísť spolu s prívalom novín.

Hoci to Harryho znepokojilo, nemohol tomu teraz venovať pozornosť. S odhodlaním sa začítal do článku, ktorý zaberal titulnú stranu.

ŠPECIÁLNE VYDANIE: OD PODPÍSANIA MIEROVEJ ZMLUVY NÁS DELÍ SÚHLAS JEDINÉHO ČLOVEKA

               Vážený čitatelia, z anonymného zdroja nám dnes do redakcie Denného Proroka prišla mimoriadna správa, ktorú sa nám následne podarilo overiť. Náš kontakt nás požiadal, aby sme ho udržali v tajnosti a my jeho prianiu samozrejme vyhovieme.

               Naše ministerstvo nás dlho držalo v nevedomosti o tom, čo sa dialo v našej zemi. Až do júna tohto roku nás uisťovali, že sme v bezpečí a každého, kto sa pokúsil tvrdiť opak, každého kto sa nás odvážil varovať pred blížiacou sa vojnou označili za klamára a blázna. To sa však v júny tohto roku definitívne zmenilo, keď sme boli svedkami boja medzi Albusom Dumbledorom a Veď-Viete-Kým. Od toho dňa žijeme v strachu z toho, že sa zopakuje história a my opäť zažijeme teror, ktorý sme zažívali počas poslednej vojny.

               Napriek tomu, že zatiaľ nie sú známe žiadne útoky na magické alebo muklovské obyvateľstvo, hrôza nás všetkých sprevádza na každom našom kroku. Ľudia sa obávajú chodiť z domov sami, niektorí rodičia nepustili v septembri svoje deti do školy a mnohé rodiny sa dokonca odsťahovali z krajiny.

               Vyzerá to však tak, že sa tento čas hrôzy a neistoty chýli ku koncu. Ako sme boli informovaný, pred pár dňami sa na popud Temného Pána uskutočnilo rokovanie medzi vybranými zástupcami našej krajiny. Jednalo sa o nevyhnutných podmienkach k tomu, aby mohla byť podpísaná mierová zmluva. Konkrétne podmienky sú síce zahalené tajomstvom, ale podarilo sa nám zistiť, že svoj súhlas už vyjadril Veď-Viete-Kto ako zástupca temnej strany, Albus Dumbledore, ktorý je často považovaný za vodcu takzvanej svetlej strany a minister mágie Rufus Scrimgeour. Jediný kto ešte nevyjadril svoj súhlas so zamýšľanou zmluvy nie je nikto iný, ako mnohými ospevovaný záchranca Harry Potter. Náš zdroj nám prezradil, že sám Veď-Viete-Kto vyhlásil, že mier môže byť uzavretý až potom, ako bude Pán Potter súhlasiť. Bol to predsa on, kto predtým zastavil Veď-Viete-Koho, a preto ho považuje za svojho hlavného oponenta a potenciálneho vodcu možných povstaní.

               Preto sa pýtam, načo ešte náš „Spasiteľ“ čaká? Musí byť preliata ďalšia krv, aby bol ochotný pridať svoj hlas k zmluve, ktorú už schválili múdrejší a dôležitejší zástupcovia našej spoločnosti? Vyzývame Ťa Harry Potter, aby si splnil svoju zodpovednosť a zastavil vojnu, ktorá nám hrozí. Každá kvapka čarodejníckej krvi, ktorá bude preliata v mene  tejto vojny bude od teraz len na tvojich rukách!

               S úprimnými obavami sa s vami všetkými lúči vaša obľúbená Rita Skeeterová.