Harry Potter Slash poviedky

Večer sa ako obvykle usadili každý do svojho kresla. „Tak Harry, rozmýšľal si o tom, či budeš pokračovať v elixíroch a oklumencií?“ Severus úprimne dúfal, že bude. Keď videl, ako mu to ide bol nadšený a bola by škoda, ak by svoj talent viac nerozvíjal. „Áno rozmýšľal a som rád, že mi chcete aj naďalej pomáhať. Rád vašu ponuku prijmem.“

„Samozrejme, že ti chcem naďalej pomáhať. Všetky doterajšie príležitosti, aby som ti pomohol som premárnil, ale to sa už viac nestane...A Harry, som Severus nezabúdaj.“

„Ehm, iste...“  povedal Harry trochu rozpačito. „Pa...“ Pri pohľade na profesorov zamračený výraz sa odmlčal a potriasol hlavou. Nadýchol sa a začal ešte raz: „Severus, mám jednu podmienku. Vážne sa mi nepáčilo, ako si sa snažil nasilu získať informáciu o tom, odkiaľ je tá kniha. Povedal som, že ju mám z knižnice, tak mi prosím ver. A ak ti aj v budúcnosti niečo poviem a ty mi nebudeš veriť, už ma znovu nenapadaj. Rozumel si? Sľúb, že sa to pri našich hodinách viac nestane!“ Harry uprel na Severusa tvrdý pohľad a neuhol kým muž zdráhavo neprikývol. „Dobre Harry, ale pochop, že som ti nechcel zle. Ja len veľmi dobre viem, že hore v knižnici taká kniha nikdy nebola. Nechcem aby sa ti niečo stalo. Navyše... o tej knihe som nikdy nepočul, preto ma to o to viac zaujímalo. Vieš mi ty na opátku sľúbiť, že ti pri získaní tej knihy nehrozilo žiadne nebezpečenstvo?“

Harry sa pousmial. Bol prekvapený, ako ho hrial pocit, že ten muž sa obával o jeho bezpečnosť. „Neboj, vôbec to nebolo nebezpečné...ktovie, možno mi raz skutočne uveríš, že tú knihu mám z knižnice...“ Uvedomil si, že ho baví profesora takto provokovať. Vedel, že mu neverí a je zvedaví kde k tej knihe prišiel, ale ešte nebol presvedčený, že by mal niekomu o jeho súkromnej knižnici povedať. Navyše, keď vraví, že ju má z knižnice tak neklame. Na druhej strane, aspoň trochu by jeho zvedavosť zmierniť mohol. „... a ak ťa zaujíma tá kniha, stačilo sa opýtať. Donesiem ti ju a môžeš si ju prečítať. Len mi sľúb, že tá kniha zostane v dome.“ Keď muž súhlasil, vybehol do izby, vzal knihu a ponáhľal sa späť. „Tu to je, môžete...ehm môžeš si ju požičať. Ja som ju už dočítal.“

Podal mu ju a usadil sa späť do kresla odkiaľ sledoval profesora, ktorý knihu hneď dychtivo otvoril. Chvíľu skúmal obal a takmer úctivo po ňom prechádzal rukou. Potom knihu otvoril a následne prekvapene zalapal po dychu. „Tak a teraz som skutočne zvedavý odkiaľ tú knihu máš. Vieš ty vôbec čo je to za knihu?“ Harry sa prekvapene zamračil. „Hmm, povedal by som, že kniha o obrane mysli?“ Severus si nad tou odpoveďou len posmešne odfrkol. „Tss, to nie je len tak obyčajná kniha o oklumencií...idiot, ani nevieš ako cennú knihu to vlastne máš. Keby mi tú knihu dal niekto iný, podozrieval by som ho, že sa mu nejakým zázrakom podarilo vykradnúť Blackovský rodinný trezor.“ Harry sa zamračil ešte viac. „Myslím, že absolútne nechápem. Nenašiel som tam nič, čo by naznačovalo, že je tá kniha nejako cenná. A prečo by mala byť v rodinnom trezore Blackovcov?“

„Ach iste, prepáč, neuvedomil som si, že si vyrastal u muklov. Aby som ti to vysvetli, sila a moc kúzelníckych rodín sa určuje na základe viacerých aspektov: Peniaze, čistota krvi, starobylosť... To sú tie, ktoré sa verejne prezentujú. Avšak silu a moc určujú najme vedomosti. Všetky staré rody si spisovali svoje vedomosti a objavy do kníh, ktoré boli potom dobre chránené. Nikto nebol ochotný sa so svojimi vedomosťami deliť, aby neprišiel o výhodu. V neskorších dobách boli tieto knihy draho predávané. Všetky staré rody ako sú Potterovci, Blackovci, Malfoyovci alebo moji predkovia si takéto knihy dobre strážili. To je dôvod, prečo má Malfoy tak rozsiahle vedomosti o čiernej mágií. Jeho rodina ju študuje od nepamäti a tieto informácie si dobre uschováva. V našej rodine sú okrem iného bohaté informácie o elixíroch.

V tejto knihe sú znalosti o oklumencií, ktoré zozbieral niektorý Black... Netušil som, že by sa Blackovci zaujímali o oklumenciu, ale z toho čo som videl v tvojej mysli musel to byť vskutku majster. Jeho spôsob obrany bol unikátny aspoň čo som v tvojej mysli videl...“ odmlčal sa aby dal Harrymu čas to všetko spracovať.

„Takže, táto kniha je vlastne súčasť najväčšieho rodinného dedičstva a na základe množstva podobných kníh by sa dala určiť moc rodu...“ zhrnul to Harry. „A ako vieš, že táto kniha patrí k tejto...hmm Blackovskej zbierke? Veď si tú knihu len otvoril...“

„To je jednoduché, na prvej strane je erb Blackovcov. Rody si vždy označili knihy, aby boli ochránené od privlastnenia cudzou rodinou. Určite sú na ňu uvrhnuté aj rôzne kliatby, ktoré majú zabrániť jej odcudzeniu alebo skopírovaniu. Čo ma znovu privádza k myšlienke odkiaľ ju vlastne máš... a ako je možné, že si ešte v poriadku... a ja tiež.  Jediný, kto by ju mal byť schopný vlastniť je Black... ty si sa však musel nejakým spôsobom stať  vlastníkom tej knihy a preto sme obaja v poriadku...“

Harry vyzeral byť šokovaný. Skutočne netušil, ako vzácna tá kniha je. A ako nebezpečná mohla pre neho byť. Hoci ak je pravda čo vravel, nikdy pre neho nebola nebezpečná, keďže je momentálne hlava rodu. Mal by som zistiť, koľko podobných kníh tam nájdem?  „Nevedel som čo je tá kniha zač... ale pamätaj na to, čo si mi sľúbil o získavaní informácií čo sa tejto knihy týka.“ Povedal mu dôrazne.

„Pamätám si to a nechcem stratiť tvoju dôveru....ale musím sa priznať, že som v pokušení.“

„Prosím, skús na to zabudnúť. Ak to bude potreba, dozvieš sa to. Môžem ťa teraz poprosiť, aby si so štúdiom tej knihy ešte na chvíľku počkal? Chcel som sa ťa opýtať na niečo čo ma zaujíma.“

Severus len s ľútosťou zavrel knihy, ale nemohol sa donútiť k tomu, aby ju úplne odložil. Takýto poklad len tak s ruky nedá! Pozrel sa na Harryho a naznačil mu, aby sa pýtal.

„No vravel si niečo o tom, že je to akoby som mal i nemal dvoch otcov ako si to myslel?“ Severus sa na chvíľu zamyslel. „No to sa ťažko vysvetľuje. Rituál ktorým ťa James prijal do rodiny je jedinečný a keďže sa jedná o krvný rituál... dá sa považovať za čiernu mágiu a preto je zakázaný. Čarodejníci pri adopcií príjmu deti iba na základe mágie. Právne teda môžu byť považovaný za dediča, ale to je všetko, dieťa nezíska genetické vlastnosti. Ty si bol do Jamesovho rodu prijatý nie len magicky ale aj pokrvne a tým si získal aj dedičné schopnosti Potterovcov... Môžem ti to ukázať. Zajtra uvaríme rodový elixír a uvidíš.“ Harryho tvár bola plná zmätku. „Obávam sa, že aj tak veľmi nechápem...“

„To je v poriadku Harry, je to mätúce, ale myslím, že keď ho za otca označíš nič tým nepokazíš... v kúzelníckom svete určite nie... Navyše, povedal by som, že bol pre teba otcom viac ako ja...“

„Severus...skús si to nevyčítať. Nevedel si to a nemal si to ako vedieť... teraz máme obaja šancu napraviť to ako sme sa k sebe správali...“ Starší muž len prikývol na znak, že sa pokúsi. „Ty sa naopak skús prestať trápiť s tým, či James je alebo nie je tvoj otec. Fajn?“ Teraz zasa prikývol Harry. Chvíľu nato Harry odišiel do izby, lebo Severusovu pozornosť sa obrátila na knihu.

***

Harry sa ráno zobudil skôr ako obvykle. Hoci sa snažil prestať rozmýšľať nad tým akým spôsobom je spriaznený s Jamesom. Navyše toto je jeho príležitosť spoznať aspoň mená svojich predkov. V kuchyni rýchlo pripravil raňajky a potom netrpezlivo čakal na Snapea. Zdalo sa mu, že dnes mu to ako naschvál trvá nejako dlho. Na chvíľu mal detinské nutkanie ísť ho jednoducho zobudiť, ale jeho pud sebazáchovy bol našťastie silnejší. Nechcel si ani predstaviť, čo by mu bol Severus schopný spraviť ak by sa o niečo podobné čo i len pokúsil.

„No konečne!“ uniklo mu, keď Severus konečne prišiel do kuchyne. Ten keď to počul len pobavene nadvihol obočie. „Tak nedočkavý?“ Harry sa zatváril trochu rozpačito. „Vieš, celkom sa teším. Je to moja šanca dozvedieť sa niečo o mojich predkoch...Severus? myslíš, že by si mi niekedy mohol povedať niečo o starých rodičoch?“ Po tejto otázke sa Snape zamračil a ruky zovrel do päste. Povzdychol si keď si všimol Harryho zmätený pohľad pričom mu nebolo jasné, čo zlé sa spýtal. „Harry, Ja...môžem ti o nich rozprávať...niekedy...ale musím ťa varovať, nečakaj nič pekné...“

Po zvyšok raňajok obaja mlčali. Keď dojedli v tichosti sa presunuli do labáku. Severus začal Harrymu vysvetľovať, čo bude jeho úlohou lebo tento elixír sa v škole neučili. Rozdelil kto čo spraví a spoločne sa vrhli do práce. Po niekoľkých hodinách sústredeného krájania, drvenia, mletia a miešania neskôr mali v kotlíku číru tekutinu.

„Tak Harry, základný elixír už je hotový. Odober trochu do druhého kotlíka a pridaj tri kvapky svojej krvi. Tu máš ihlu, pichni sa do prsta to by malo stačiť. Keď pridáš krv, počkáš ešte päť minú a potom zamiešaš sedem krát proti smeru hodinových ručičiek. Elixír by mal sčernieť. Keď doň potom namočíme pergamen získame tvoj rodokmeň. Tento elixír patrí k tým jednoduchším, preto sa dozvieš len tvojich rodičov a starých rodičov. Nebuď sklamaný, niekedy ťa vezmem do môjho sídla a ukážem ti celý náš rodokmeň...a som presvedčený, že v Potterovskom rodinnom trezoru bude ten ich.“

Harry sa snažil netváriť príliš sklamane. Predpokladal, že si bude môcť preštudovať celú Potterovskú aj Snapeovskú líniu. Kým Harry čakal, aby sa elixír prevaril začal Severus vysvetľovať. „Takéto elixíry dokážu rozoznať iba čarodejníckych predkov. Preto sa objaví Lily ale nie jej rodičia. Ona a ja budeme vyznačený čiernou. To znamená, že sme tí čo ťa splodili. James a jeho predkovia budú červenou na znak toho, že ste boli spojený krvou. Ak by ťa niekto prijal do rodiny na základe mágie, bol by s tebou spojený zlatou čiarou. Ale jeho predkovia sa neukážu mágiou sa nespojíš s celou líniou iba s jednou osobou.“

„Dobre máme to, je úplne čierny! Podáš mi prosím zo stolu ten pergamen? Vďaka...a čo s tým treba teraz?“ Severus si prevzal pergamen namočený v elixíre a položil ho na stôl. „Scribe!“ (píš!)  Elixír sa hneď vsiakol do pergamenu a následne sa na ňom začali objavovať mená pospájané farebnými čiarami. Obaja muži to fascinovane sledovali. Od Harryho mena viedlo niekoľko čiar. K Jamesovi červená ktorá pokračovala jeho rodičmi. K Siriusovi Blackovi zlatá. K Severusovi a Lily čierna.

„Čo- čo to je? Nevravel si, že sa zjavia iba čarodejníci?“ Spýtal sa zmätene Harry a uprel svoj zrak na prekvapeného a rovnako zmäteného Severusa. Od Lilynho mena viedli čiary k menám dvoch ľudí- jej rodičom.

„Áno to som vravel, preto nechápem ako je to možné...navyše, jej rodičia so volali Daniel a Emily.“

„Ehm, to znamená, že som niečo pokazil? Veď som sa presne držal tvojich inštrukcií...a vyzerá presne tak ako by mal.“

„Ten elixír bol určite v poriadku...ale toto nechápem... podľa tohto by to znamenalo, že Lily vôbec nebola muklorodená a ľudia u ktorých vyrastala neboli jej skutočnou rodinou. No nechápem prečo by niekto dal čarodejnícke dieťa k muklom... ty si výnimka Harry.“

„Severus a hovoria ti niečo tie mená? Janus a Abigail De’Fort ?”

“Nie, tie mená počujem po prvý raz. Neviem o žiadnej kúzelníckej rodine s týmto menom.“  Severusovi pracovala myseľ na plné obrátky. Keď sa nad tým zamyslel, všetko mu dávalo dokonalý zmysel. Lily sa ani v najmenšom nepodobala na nikoho zo svojej domnelej rodiny. Jej zelené oči a ohnivé vlasy boli jedinečné. To, že nikto nevedel o tom, že Lily nie je dcérou Evansovcov znamenalo, že niekto nechcel aby sa o tom vedelo. Takže ak ju ku ním niekto odložil muselo to byť úmyselné...Musel zistiť všetko o tej rodine De’Fort.

„No napriek tomu, že o nich počujem prvý raz, sľubujem že sa pokúsi zistiť čo najviac...budem musieť navštíviť sídlo a prezrieť kroniky...“

„Nechápem prečo sa musia všetky divné veci dejú práve mne? Najprv zistím, že môj otec vlastne nie je môj otec a dva dni na to sa dozviem, že moja matka vlastne nie je muklorodená! Naopak, patrí k akejsi čarodejníckej rodine o ktorej vôbec nič neviem...“

„Harry, pokoj! Nejako to vyriešime...“ povzdychol si Severus. Toto všetko ešte bude zaujímavé...