Harry Potter Slash poviedky

Dvere sa s tichosťou zavreli a Harry zostal nervózne postávať v strede miestnosti. Sledoval ako sa Severus vydal k baru a do poháru si nalial whisky, ktorú do seba vzápätí obrátil. Potom si vzal fľašu a opäť dolial zlatavú tekutinu do pohára. Potom ho vzal a odišiel na druhú stranu miestnosti, kde sa otočil smerom ku krbu. Harry ho ostražito pozoroval a dúfal, že nepil už predtým. Tento rozhovor bude zložitý aj bez toho aby bol Severus opitý.

„Tak hovor... a od začiatku.“ Vyzval ho Severus od krbu. Harry sa s povzdychom sadil do jedného z kresiel a rozmýšľal kde by mal začať. Nakoniec sa rozhodol začať tým, že mu prerozpráva čo sa stalo v stredu. S pohľadom upreným na svoje ruky spustil: „Keď si odišiel na konferenciu, rozhodol som sa zachovať podľa tvojej rady a užiť si čas s kamarátmi. Zorganizovali sme teda menšiu párty. Pre mňa však skončila trochu nečakane, keď sa ku mne dorútil Draco s Charliem v tesnom závese s Fredom a Georgeom. Draco tiež netušil čo sa deje. Jediné čo mi povedal bolo, že zrejme máme problém a musíme ísť obaja na ošetrovňu. Chcel som vedieť čo sa to deje ale nikto z Weasleyovcov mi nechcel nič prezradiť, len čo ma viac popohnali na ošetrovňu. Tam zalarmovali madam Pomfreyovú a v ústraní jej vysvetlili čo sa deje. Mňa a Draca zatiaľ uložili na lôžka. Medzitým už prišla aj madam Pomfreyová a ihneď pristúpila k Dracovi. Vyhrnula mu oblečenie a previedla sériu diagnostických kúziel. Zatiaľ čo kúzlila, začal Charlie vysvetľovať čo sa vlastne deje...“ tu sa Harry odmlčal aby si utriedil myšlienky a nabral odvahu pokračovať. Zodvihol zrak od svojich rúk aby sa pozrel, ako sa Severus tvári. Keď však uvidel, že stojí stále chrbtom k nemu preliala sa ním vlna hnevu. „Do riti, tak sa aspoň otoč tvárou ku mne, keď s tebou hovorím!“ vykríkol naštvane. Vzápätí to však oľutoval, lebo Severus sa skutočne otočil a on uvidel jeho bezvýraznú tvár. Zlosť ho opustila a zostal znovu len strach. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

„...Charlie mi povedal o tom, ako mi dvojčatá poslali to víno čo som po nich žiadal. Napadlo ho však, že by si mohol vziať jedno aj pre seba, aby potom mohli osláviť zasnúbenie. V ich pracovni našiel ďalšie fľašky, avšak... v týchto bol trochu iný elixír, o čom však Charlie nevedel. Boli to vzorky elixíru, ktorý prezentovali na konferencií...“ tu sa opäť odmlčal, pretože od Severusa očakával nejakú reakciu. Ničoho sa však nedočkal. Severus ho naďalej sledoval s ľadovým pokojom, iba čo si občas upil zo svojho poháriku. Harry teda pokračoval ďalej. „... no a medzi tým ako nám toto všetko vysvetlili, skončila madam Pomfreyová s Dracovým vyšetrením. Negatívne... A tak sa presunula ku mne a rovnako ako predtým u Draca začala vyšetrovať mňa... Ja som to vyšetrenie nepotreboval, všetko mi už bolo jasné. Tie narážky čo mala Koral a navyše pri mojom šťastí... Nepochyboval som. Moje domnienky mi vzápätí potvrdila aj madam Pomfreyová... Severus čakáme dieťa.“ Poslednú vetu Harry iba pošepol. Neuvedomil si, že pri tom priznaní sa mu pery roztiahli do takmer nebadateľného úsmevu a ruky sa v ochrannom geste omotali okolo brucha. Harry sa so spýtavým výrazom pozrel na Severusa. Teraz už predsa musela prísť nejaká reakcie! No on sa len uprene pozeral na Harryho ruky z čoho sa Harry prepadal do zúfalstva. „Tak už na to sakra niečo povedz!“ nevydržal to nakoniec.

„Tušil som to.“ Priznal Severus bez emócií.

„A-ako?“

Severus sa na neho pozrel akoby bol blázon. A keď prehovoril, mal Harry pocit akoby sa opäť vrátili v čase do doby, keď sa navzájom nenávideli. Toľko pohŕdania v jeho hlase nepočul už tak dlho... „Ako? Musel by som byť idiot keby mi to nedošlo. Nápovedí som mal dostatok. Moja prvá chyba bola, že som ignoroval to, čo povedala Koral. Že som si to neuvedomil už vtedy, keď dvojčatá prezentovali svoj výtvor rovnako nedokážem ospravedlniť. Ale potom, to ako si bol nervózny odkedy si ma dnes uvidel a keď som ti rozprával čo sa tam dialo... skladačky začali zapadať na svoje miesto...Tá odpoveď bola úplne zreteľná.“

„Hneváš sa?“

„Nie, ako si povedal bola to nehoda...“ povzdychol si Severus a jeho výraz trošičku zmäkol. Usadil sa do kresla naproti Harrymu a na chvíľu sa odmlčal. Zvažoval ako povie to, čo povedať musí. Nič povedať nestihol. Zaskočila ho totiž Harryho otázka.

„Takže si sa už dotestoval?“

„Čože, prečo? A načo?“ spýtal sa prekvapene nechápajúci Severus. Tu zneistil aj Harry. „Na to, či nie si tehotný predsa... Dvojčatá museli povedať, že účinnosť elixíru odhadujú zhruba na.... týždeň... či... nie?“

„Čo?!“

„No... vraj záleží na sile kúzelníka a u teba...“ snažil sa to vysvetliť Harry, no keď videl, že Severus ho aj tak nepočúva, tak to vzdal. Miesto toho pozoroval staršieho kúzelníka ako sa vymrštil z kresla a začal sa prechádzať po izbe. Zrazu sa zarazil a mávol prútikom. Otvorili sa dvere do laboratória a priletela fľaštička s čiernou tekutinou. Chytil ju do ruky a rýchlo odzátkoval. Potom si priložil prútik k prstu a jednoduchým kúzlom si naň spravil malú ranku. Do otvorenej fľaštičky potom nechal padnúť tri kvapky svojej krvi, pevne ju uzavrel, zatriasol a potom ju úzkostlivo sledoval. Keď sa jej obsah ani po niekoľkých minútach nezmenil, unikol mu výdych plný úľavy. Harry síce tušil, čo je to za elixír no aj tak sa radšej spýtal: „Čo to bolo?“

„Elixír indikujúci tehotenstvo. Ak sa farba zmení na bielu je to pozitívne, keď zostane nezmenená tak ako teraz je výsledok negatívny. Našťastie mám pár vzoriek vždy v zásobe- nikde neviem kedy by ho mohli moji Slizolínčania potrebovať... Dnes som vlastne rád, že mám vzorku v zásobe, na ošetrovňu by ma nikto nedostal.“ Keď z neho opadlo napätie spôsobené novou informáciou, vrátil sa jeho hlas k takmer pokojnému tónu. Ako rozprával, mávol opäť prútikom. Vzápätí ku nemu dolevitoval ďalší elixír. Severus ho chytil do rúk a zamyslene si ho prezeral. „V koľkom týždni teraz si?“

Harryho Severusov náhli záujem prekvapil, rovnako ho však aj potešil. Keď sa zaujíma o takéto veci je to predsa dobré znamenie, no nie? ...nie je dôležité, že jeho otázke chýbalo nadšenie, to príde časom, keď opadne prvotné prekvapenie. „No mohlo sa to stať zhruba pred troma týždňami, no vďaka mojej silnej mágií je dieťa teraz staré zhruba päť týždňov.“ Podeli sa Harryho ochotne o informácie ktoré mal. Severus prikývol na znak toho, že ho počul a naďalej pozoroval fľaštičku vo svojich rukách.

Potom akoby sa rozhodol. Pozrel sa na Harryho a s upokojujúcim výrazom mu podal elixír. „Tu máš vypi ho.“ Harry si ho vzal a odzátkoval. Takmer automaticky si fľaštičku zdvihol k perám a chystal sa jej obsah vypiť. Nevedno z akého dôvodu sa však zastavil a nechal fľaštičku klesnúť späť do lona. „Čo je to za elixír?“

„Neboj sa Harry, keď to vypiješ bude všetko v poriadku...“ Zaznel Severusov upokojujúci hlas.

„Čo. To. Je?“ dostal zo seba Harry naliehavo.

„Potratový elixír.“ V tichu ktoré potom nastalo v miestnosti sa skvele vynímal zvuk rozbíjajúceho sa skla. O chvíľu neskôr sa v nej ozýval Harryho zúrivý hlas. „Nie Severus. Nikdy! Zo mňa vraha neurobíš...nie opäť. Je ti to jasné?“

Postavil sa a otočil sa smerom ku vchodu. Zostal však stáť na meste, lebo ho zozadu objal Severus. „Nie, neodchádzaj, prosím. Prepáč. Prepáč mi to. Bola to hlúposť, viem. Len...ja neviem čo mám robiť, ako sa chovať. Neočakával som to a rozhodne som to neplánoval... Ja nechcel som ti ublížiť... odpusť.“ Šepkal zúfalo. Harry sa vymanil z jeho objatia a o krok od neho ustúpil. Preč však neodišiel, namiesto toho sa otočil na Severusa a tvrdým hlasom povedal: „Dobre, pokúsim sa zabudnúť na to, čo si teraz spravil, ale nikdy, už nikdy ani len nepomysli na to, že by si zabil naše dieťa. Je ti to jasné?“

Severus pokorne prikývol. „Sľubujem... nájdem nejaké iné riešenie ako...“ nedopovedal.

„Nie, nebudeš hľadať žiadne riešenie. Skôr ako by si navrhol náhradnú rodinu alebo sirotinec...“ skočil mu do reči Harry, ktorý správne odhadol prúd jeho myšlienok, „Spomeň si na to, ako to dopadlo s Tomom, ktorý vyrastal v sirotinci. A ohľadom náhradnej rodiny, rád by som ti pripomenul svoje meno. POTTER, vieš? O to dieťa by sa bili ako o mäso na trhu. Bolo by ako akási pomyselná trofej a to by som mu nikdy nespravil. Nie, nie. Je tu len jediná možnosť... vlastne dve. To dieťa budem vychovávať a to buď s tebou alebo bez teba. Je to na tebe.“ Vyhlásil a čakal, ako sa Severus rozhodne. Tomu sa na tvári začalo objavovať zúfalstvo. „To ti na mne tak málo záleží? Nedávaš mi iné možnosti? A Kde je to tvoje záleží mi na tebe najviac na svete?“  bolesť a zúfalstvo v jeho hlase boli nezameniteľné.

Keď ho Harry počúval, uvedomil si jednu vec. Severus o sebe opäť pochybuje. Napätie a hnev z neho opadli nahradené odhodlaním. Pristúpil k Severusovi a opatrne ho objal potom sa na neho so smutným úsmevom pozrel a povedal: „Milujem ťa Severus. Milujem ťa, veľmi...“ chcel toho povedať ešte omnoho viac, no starší muž mu v tom zabránil, keď chytil jeho tvár do rúk a zúfalo ho pobozkal. „Zopakuj to, prosím.“ Zachrčal. A Harry si uvedomil, že to je po prvý raz čo to vyslovil nahlas. Nikdy si však nemyslel, že by to pre Severusa mohlo znamenať toľko. Predsa, dokazoval mu to snáď stále. Napriek tomu opäť zašepkal: „Milujem ťa.“ A sám ho pobozkal.

Potom si však uvedomil, čo chcel pôvodne povedať a ich bozk prerušil. Trochu si odkašľal v snahe trochu sa upokojiť a potom síce jemným no rozhodným hlasom povedal: „Milujem ťa, Severus Snape. To však nemení nič na tom, že čo som povedal predtým stále platí. O to dieťa sa postarám s tebou či bez teba. A nie je to o tom, že by som ťa miloval menej ako to malé. Nie, tu ide o to, že ty máš možnosť výberu. No to malé? Bezmocné. Potrebuje aby sa o neho niekto staral. Chránil. A kto by to zvládol lepšie ako jeho rodičia? Navyše, bude mocné, cítim to. Bude potrebovať niekoho kto ho bude učiť a usmerňovať.“

Odtiahol sa od neho a prešiel k dverám. Tam sa ešte raz otočil a pozrel na Severusa. „Máš čas, nemusíš sa rozhodnúť hneď. Premysli si to, rozhodni sa. Nech sa rozhodneš akokoľvek, budem tvoje rozhodnutie rešpektovať.“

Nechal tam Severusa, aby o všetkom porozmýšľal a odišiel. Cestou našiel Draca, ktorý sa práve vracal späť do slizolínskej klubovne. Keď ho blondiak zbadal ihneď zmenil smer a vydal sa k Harrymu. „Harry hľadali sme ťa. Chcel som sa ti ospravedlniť za to čo som povedal.“ Spustil rýchlo. Zelenooký mladík si trochu povzdychol. „Veď ja viem. A hoci si nemal právo povedať im to, nehnevám sa na teba. Zrejme by som im to nakoniec povedal sám. Moju prudkú reakciu môžeš pripísať...hormónom.“ povedal napoly žartom. Jemu samému to však znelo trochu nútene. Trápilo ho, čo sa stalo u Severusa. Síce sa obával toho, ako to vezme... ale ani v tých najhorších predstavách si nemyslel, že by to bol až tak zlé.

Draco si jeho pochmúrnej nálady všimol a tak ho zatiahol do najbližšej prázdnej miestnosti. „Hovor, čo sa stalo? Pohádali ste sa? Boli si predsa u Severusa či nie?“ spustil lavínu otázok na prekvapeného Harryho. Ten si len povzdychol a zmierený s výsluchom použil na miestnosť kúzla proti odpočúvaniu. Vojna v ňom zrejme prebudila paranoju... Až potom sa pustil do  vyprávania. Draco ho po celý čas v tichosti počúval. „Myslím si, že si spravil dobre. Severus nie je zlý jednoducho sa choval unáhlene... hlúpo a unáhlene. Alkohol tomu zrejme tiež nepomohol... Myslím si, že jednoducho spanikáril. On má rád nad vecami kontrolu a teraz ju stratil. Vyspí sa z toho, popremýšľa o tom čo si mu povedal a nakoniec dospeje k správnemu rozhodnutiu uvidíš. Má ťa príliš rád na to, aby ťa dokázal nehať ísť. Navyše, hoci by si to on sám nepriznal, vždy túžil po rodine, tak ako ty. Ale vďaka životu aký viedol a jeho úlohe vo vojne sa tohto sna vzdal. Daj mu čas a všetko bude v poriadku.“

Harry ho s vďačnosťou objal. „Vďaka Draco, si kamoš. Presne to som teraz potreboval počuť.“

„Veď ja viem,“ zasmial sa Draco a opätoval mu jeho objatie. „To však nie je dôvod, prečo som to povedal. Verím, že to tak bude... Ale ak by sa náhodou predsa len niečo stalo, vždy sa môžeš spoľahnúť na mňa a moju rodinu... rovnako ako na Pansy, Blaisea, Weasleyho alebo Grangerovú. Stojíme pri tebe a vždy budeme.“

***

„No tak Harry, pokoj. Hlavne by si už mal ísť, lebo prídeš neskoro na hodinu a to nechceš.“ Povzbudzoval ho Ron pred poslednou hodinou toho dňa- elixírmi. Harry si pomyslel, že to je ako naschvál. Včera sa so Severusom pohádal hneď niekoľko krát a pred tým ako sa rozlúčili mu dal prakticky ultimátum. Večer sa mu to zdal ako dobrý nápad, ale len dokým ho nevidel dnes pri raňajkách a obede. Na tak ľadový výraz na Severusovej tvári si už odvykol. „Harry bež už. Inak Hermione dôjde, že si sa z tej hodiny chcel vyvlieknuť a to ti len tak neprejde, ver mi. Navyše tým dáš slizolínčanom ďalšiu zámienku aby si z nás robili srandu...“ presviedčal ho Ron ďalej a nenápadne ho vystrkoval von zo záchodov, kde sa schoval po tom, čo ho pohltila panika. Hermione sa vyhovoril, že je mu zle. Tá výhovorka mu prešla, v poslednej dobe mu bolo zle pomerne často, ale tentoraz to pravda nebola. Nanešťastie, Ron išiel sním aby na neho dal pozor... alebo možno len tušil, že je to obyčajná výhovorka. To Harry nevedel no bol rád že tu nie je sám. Vedel, že na tu hodinu ísť musí. Musí sa postaviť Severusovi tvárou v tvár aby mu dokázal, že si za svojim slovom stojí. Ale čo si budeme klamať, bál sa. „Harry, len si spomeň, si chrabromilčan- ten čo má viac šťastia než rozumu a odvahy na rozdávanie... to zvládneš. Navyše, bude tam Hermiona aj Draco s partou. A ja budem za teba intenzívne vysielať prosby k Merlinovi,“ mrkol na neho Ron pred tým ako ho definitívne vytlačil na chodbu.

„Hej, hej, je mi to jasné. A pri tom sa budeš premávať po metlobalovom ihrisku, však?“ zavrtel Harry pobavene hlavou. Ron sa na oplátku zaškeril a ospravedlňujúcou mykol plecami. „To nepopieram... modliť sa na metle je oveľa príjemnejšie ako modliť sa zalezený niekde v knižnici, alebo nedaj bože v učebni elixírov.“ Harry na to vyhlásenie len zagúľa očami. Celý Ron... ale bol mu vďačný, hneď sa cítil o niečo lepšie a ani cesta do učebne sa nezdala tak ťažká. Pri schodisku sa zastavil, poklepal kamaráta po ramene a vďačne naňho kývol. „Vďaka... no tak teda bež za mňa vysielať tie prosby.... ja idem pohľadať tú svoju povestnú odvahu.“ A potom sa rozhodne vybral do triedy.

K jeho smole, keď prišiel do žalárov, pred triedou už nikto nestál a dvere boli zavreté. Išiel neskoro- to mu bolo jasné. Severus bude naštvaný- viac ako to bolo doteraz- to bolo jasné tiež. Mohol takmer cítiť, ako sa mu z tváre vytratila všetka krv... napriek tomu sa niekoľko krát zhlboka nadýchol a dvere potichu otvoril. Väčšina študentov jeho príchod ani nezaregistrovala, pretože sa sústredene skláňali nad svojimi kotlíkmi. Iba Draco s Hermionou si ho premeriavali starostlivým pohľadom. Slabo sa na nich usmial aby im dal najavo, že je všetko v pohode. Teraz prišla tá horšia časť... Severus.

Stál vpredu, opretý o svoj stôl. Harry sa vydal so sklopeným pohľadom k nemu. Nemohol si tak všimnúť ustaraný pohľad ktorý sa v okamihu keď vstúpil do triedy zmenil na pohľad plný úľavy. Keď sa na neho konečne odhodlal pozrieť, stretol sa len s jeho maskou bez emócií.

„Seve- ehm, pán profesor, odpusťte mi prosím môj neskorý príchod, bolo mi trochu zle,“ povedal kajúcne a dúfal, že Severusa viac nenaštve. „Ak vás môžem požiadať, aké bolo zadanie? Sľubujem, že svoje meškanie doženiem...“

Severus úsečne prikývol. „To dúfam, pán Poter. Strana 223 vo vašej učebnici. Mali by ste začať ak to chcete stihnúť.“ Harry sa na neho vďačne usmial, no keď videl, že profesor sa len viac zamračil rýchlo sa vydal na svoje miesto. Jediná voľná lavica bola medzi Dracom a Hermionou, takže predpokladal, že mu toto miesto vybrali aby na neho mohli dať pozor... alebo aby ho mohli podrobiť výsluchu. Vytiahol si z tašky učebnicu a rýchlo nalistoval príslušnú stranu. Prečítal si názov elixíru, ktorý dnes varili a bol si istý, že mu srdce muselo vynechať niekoľko úderov. Antikoncepčný elixír... Ten názov akoby sa Harrymu vysmieval. Chcel mu tým Severus niečo naznačiť? Nie, musí byť pokojný... Na roztrasených nohách sa postavil, pričom si ani neuvedomil kedy si sadol a chystal sa ísť po potrebné prísady. Zastavila ho však jeho kamarátka, ktorá mu podávala všetko potrebné. Ďakujem, naznačil bezslovne.

V nasledujúcej hodine sa snažil podľa návodu uvariť zadaný elixír. Tak ako mu to Severus už mnoho krát kázal, pokúsil sa vyčistiť si myseľ a nemyslieť na nič iné ako elixír. Bolo by sa mu to aj podarilo, no tak ako zo všetkých kotlíkov sa aj z toho jeho začali čoskoro uvoľňovať výpary.  Usilovne sa snažil ignorovať zápach, z ktorého sa mu začalo robiť zle. Musím dokončiť ten elixír, musím dokázať Severusovi, že s dieťaťom sa nič nemení... opakoval si stále dookola. Ku koncu hodiny sa mu začala točiť hlava. V tej dobe prestal ignorovať Draca a Hermionu, ktorý mu kázali ísť na ošetrovňu. Počkal si, kým Severus absolvuje svoju pravidelnú obchádzku po triede a keď šiel okolo neho nenápadne ho chytil za rukáv. Profesor sa prekvapene zastavil a zahľadel sa na Harryho.

 „Severus, prosím... ja, mne je zle. Potrebujem ísť na ošetrovňu.“ Zašepkal Harry naliehavo. Severusov výraz bol ako vytesaný z kameňa. „Och tak pán Potter prišiel neskoro na hodinu,“ odmlčal sa a kriticky nazrel do jeho kotlíka, „a keď mu je jasné, že jeho výtvor bude katastrofa, vyhovára sa na to, že je mu zle... Nie, vy tu zostanete a dokončíte svoj elixír, Potter.“ Povedal tvrdo a pokračoval vo chôdzi. Harry sa so zúfalstvom a bolesťou pozeral na jeho chrbát. Neukázať slabosť, dokázať mu, že sa nič nezmení... a dať mu čas nech si na tú myšlienku zvykne... zopakoval si v mysli Harry už minimálne po stý raz.

Na konci hodiny všetci odovzdali svoje elixíry. Harry ten svoj odovzdal spolu s nimi, no bolo mu jasné, že na rozdiel od zvyšku ten jeho je nepoužiteľný. V tej chvíli mu to však bolo už úplne jedno. Jediné po čom túžil bolo vypadnúť z triedy, pretože z tých výparov mu bolo skutočne mizerne. „Potter tu zostane a ako trest za to, že prišiel neskoro uprace triedu!“ ozvalo sa keď zamieril ku dverám. S rezignovaným povzdychom sa obrnil na ďalšie minúty strávené v tej prekliatej miestnosti a pustil sa do práce. Ešte predtým však naznačil svojim priateľom aby na neho nečakali. Pri práci sa mu niekoľko krát zatočila hlava, no už to ani nevnímal. Jednoducho sa na chvíľu oprel a potom odhodlane pokračoval vo svojej práci. Keď sa to stalo po prvý raz, pokúsil sa Severusa požiadať, aby ho nechal ísť na ošetrovňu, no stretol sa len s výsmechom. V ten okamih ho nespoznával. Kde je ten Severus, ktorý bol tak nežný a láskavý? Ktorý bol ochotný spraviť pre neho aj to posledné? Nevedel, no dúfal, že sa čoskoro vráti. S vypätím všetkých síl doumýval poslednú lavicu a vyrazil z triedy akoby mu horelo za pätami.

Tak rýchlo ako zvládal sa rozbehol na ošetrovňu. Len niekoľko metrov od učebne z ktorej práve vyšiel sa mu zotmelo pred očami a keby nebolo Draca, ktorý sa pri ňom z nenazdania objavil určite by sa zrútil na tvrdú zem. Takto však skončil ležať napoly v Dracovom náručí.

„Harry...Harry!“ prebral ho blondiakov vydesený krik. „Si v poriadku? Čo ti je?“ Harry len zmetene otvoril oči. Pozrel sa na mŕtvolne bieleho blondiaka a zavrtel hlavou. „Ja... neviem. Ponáhľal som sa na ošetrovňu a potom...“ vetu však nedokončil, pretože zanikla v jeho výkriku. Nečakaná bolesť brucha ho zastihla nepripraveného. Draco na nič nečakal a vyslal svojho patrona, aby priviedol madam Pomfreyovú. Potom sa snažil utíšiť vzlykajúceho Harryho.

***

Nečakaný hluk na chodbe vylákal z triedy aj Severusa. Keď uvidel na zemi Draca, ktorý objíma Harryho vzlykajúceho od bolesti, ihneď sa za nimi rozbehol. Než však stihol prísť až úplne ku ním, upreli sa na neho zelené oči zaliate slzami. Oči ktoré sa na neho dodnes dívali s toľko láskou a oddanosťou. Oči ktoré miloval... Oči, plné bolesti a odsúdenia.

„Milujem ťa, Severus. Milujem ťa tak, ako som ešte nikoho nikdy nemiloval a zrejme už viac ani nebudem.  Ale prisahám, ak sa teraz môjmu dieťaťu niečo stane, budem ťa nenávidieť do konca života a ty sa budeš modliť aby si ma už nikdy nestretol. Ty si totiž dobre vedel, že mi je zle, že mi to môže ublížiť... varoval som ťa, ty si si zrejme vybral.“ Zaznel Harryho hlas pretkaný zúrivosťou a bolesťou...

Severus sa zastavil ako obarený. Zbledol a vtedy akoby si uvedomil čo spravil. Ako sa celý deň choval... Vina ho zastihla v plnej miere. Takmer ani nezaregistroval ten sklamaný pohľad ktorý mu venovala Poppy... takmer.

***

Harry ležal na nemocničnom lôžku a vystrašene sledoval madam Pomfreyovú ako zosiela jedno diagnostické kúzlo za druhým. Čím dlhšie ju sledoval tým bol vystrašenejší, pretože po každom jednom kúzle sa mračila viac a viac. „Č-čo sa deje? Bude to malé v poriadku? Bude?“ zašepkal vystrašene. „Pokojne pán Poter, nechajte ma pracovať.“ Povedala upokojujúcim tónom no neprestala sa mračiť. „Budem ešte potrebovať vzorku vašej krvi,“ upozornila ho predtým, ako mu spôsobila slabučkú ranku na prste. Odobrala niekoľko kvapiek krvi a rýchlo zranenie zacelila. Privolala si zopár elixírov a do každého dala za kvapku krvi. Mávla prútikom a na niekoľkých pergamenoch sa začali zapisovať výsledky. Ihneď si ich vzala a začala študovať. Nakoniec sa pozrela na Harryho ktorý vyzeral, že je na pokraji kolapsu.

„Všetko je v poriadku...viac menej,“ zhodnotila jeho stav. „Viac- menej?!“ skríkol Harry.

„Len pokoj. Podľa testov sú všetky výsledky v norme, len ma trochu zmiatlo, že sa nedokážem pozrieť na plod. Chráni ho hrubá vrstva vašej mágie, cez ktorú sa moje kúzla nedokážu dostať.“ Vysvetlila mu, čo ju tak vyviedlo z mieri.

„Aha...čo to znamená?“ spýtal sa Harry už o niečo pokojnejšie. Tak dieťa je v poriadku...

„Vysvetľuje to, prečo vám zostalo tak náhle zle. Zrejme ste boli v situácií, ktorú ste podvedome vyhodnotili ako ohrozujúcu pre dieťa. Vaša mágia sa začala podľa toho konať. Všetka sa skoncentrovala okolo plodu a vytvorila okolo neho niečo ako štít. Ibaže ten náhly pokles mágie vo vašom tele spôsobil aj váš kolaps.“

Harry si vydýchol. Všetko je v poriadku... „Takže... keď je všetko v ak ako má byť... môžem ísť späť do veže?“ spýtal sa s nevinným výrazom.

„Tak to teda určite nie. Vy tu zostanete najmenej do rána. Ak bude všetko v poriadku, potom vás prepustím.“ Rozhodla nekompromisne.

„A čo tu mám sám robiť?“

„Sám nebudete,“ usmiala sa na neho. „Za dverami už netrpezlivo čaká pán Malfoy,“ potom jej výraz stvrdol keď dodala: „A profesor Snape.“

Harry zbledol. „Nie, on sem nevkročí. On sa už ku mne ani nepriblíži.“ Zašepkal Harry vydesene. Madam Pomfreyová mu upokojujúco stisla rameno. „Nebojte, bez vášho súhlasu ho sem nevpustím. A čo mám povedať pánovi Malfoyovi?“

„Mohli by ste ho sem prosím pustiť? ...a mohli by ste sem potom zavolať pani riaditeľku?“ požiadal ju Harry trochu neisto.

„Iste.“ Súhlasila Poppy trochu zmetene. Odišla ku dverám a na chvíľu za nimi zmizla. Ozval sa krik, ktorý bol vzápätí utíšený kúzlom. Medzi tým na ošetrovňu prekĺzol rozrušený Draco. „Harry, si v poriadku?“ spýtal sa okamžite.

„Áno som. Vďaka, že si zavolal madam Pomfreyovú.“

„To bola samozrejmosť. Povedal som ti predsa, že na mňa sa môžeš spoľahnúť.“

„Viem a ešte raz vďaka... Čo sa to dialo pred ošetrovňou?“

„Madam Pomfreyová tam zhučala Severusa ako malého školáka. Potom sa tam hádali, keď mu odmietla vstup za tebou. Ďalej už neviem, pretože som Šiel za tebou,“ odmlčal sa a starostlivo sa zahľadel na svojho kamaráta, „Harry, čo budeš robiť teraz?“

„Neviem Draco, skutočne neviem... ale tu na škole viac nezostanem. Nedokázal by som sa pozrieť Severusovi do očí. Chcem požiadať riaditeľku o možnosť dokončiť školu doma... možno sa jej skúsim spýtať na možnosť robiť OVCE už teraz, myslím že by som to zvládol. A potom uvidím. Asi si niekde prenajmem byt, na Grimmauldovom námestí sa zatiaľ bývať nedá... “ Povzdychol si. Skutočne nevedel čo bude robiť, ale teraz nemal príliš času nad tým rozmýšľať. Jediná vec čo vedel s istotou bola, že na škole už dlhšie zostať nemôže. Keď sa pozrel na Draca od ktorého čakal jeho názor, videl že sa tvári zamyslene. „Draco?“ spýtal sa ho teda.

„Možno mám nápad...“ začal váhavo no bol prerušený zvukom letaxu. Na ošetrovňu prišla riaditeľka McGonagallová a tvárila sa ustarostene. „Tak ja to zatiaľ premyslím Harry, uvidíme sa ráno, neboj nič bude to ok.“ A vydal sa smerom ku dverám. Potom však zmenil smer a po tom ako požiadal riaditeľku o povolenie použiť letax zmizol v krbe.

Minerva medzi tým prišla k Harryho lôžku, kde si prisunula stoličku na ktorú si sadla. „Pán Potter, chceli ste so mnou hovoriť?“

„Áno pani riaditeľka...Ja, chcel by som vás požiadať o možnosť dokončiť štúdium z domu... poprípade skladať skúšky už teraz. Ja sa obávam, že by som nedokázal chodiť po škole kde by som mohol naraziť na....“ hlas sa mu zlomil.

„Chápem vás. Ak mám byť úprimná, som sklamaná. Čakala som od Severusa väčšiu zodpovednosť.“

„Vy to viete?“ zalapal Harry šokovane po dychu.

„Iste, som predsa riaditeľka... a vy ste predsa dospelý nemala som dôvod do toho zasahovať. Zrejme to však bola chyba... Nebudem vám brániť v opustení školy a sľubujem, že zariadim aby ste mohli spraviť skúšky čo najskôr. Budem ale potrebovať adresu kde sa budete zdržiavať... Ja, mám na vás ešte jednu dôležitú otázku. Prajete si na Severusa podať žalobu za ublíženie?“ spýtala sa ho vážne.

„Nie, to nechcem,“ hlesol Harry. Zrazu sa cítil vyčerpane a túžil si jednoducho ľahnúť a na všetko zabudnúť. „Nech už spravil čokoľvek, stále ho milujem... najväčším trestom pre neho bude, keď bude musieť žiť s vedomým čo spravil.“ Vyhlásil smutne. Potom sa zvalil do postele a nechal klesnúť viečka. Minerva to správne pochopila ako koniec rozhovoru a zdvihla sa k odchodu.

***

Ešte za úsvitu sa na ošetrovňu prešmykol Draco. Mal v pláne počkať pri Harrym, kým sa zobudí no na jeho prekvapenie bol už hore a bezmyšlienkovito pozoroval strom. „Dobré ráno.“ Pozdravil aby upútal jeho pozornosť. „Draco,“ pozrel na neho Harry trochu prekvapene. „Čo tu robíš tak skoro?“

„No sľúbil som ti predsa, že ti pomôžem vyriešiť tvoj problém no nie?“ povedal a tváril sa pri tom nanajvýš sebavedome. „Takže som hneď včera napísal otcovi a on navrhol, že môžeš dočasne zostať u nás.“

Harrymu padla sánka, keď to počul. „Zbláznil si sa?“

„Prečo?“ nechápal Draco. „Je to ideálne riešenie. U nás o teba bude dobre postarané. Vieš naši sú ti veľmi vďačný. A hoci to na verejnosti neukazujú o rodinu a priateľov sa vždy postarajú... a teba považujú za priateľa.“

„To myslíš vážne?“ uisťoval sa Harry.

„Áno, otec mi už poslal prenášadlo. A keďže je sobota môžem ťa sprevádzať. Dokonca mi vybavil že môžem na noc zostať doma, takže ti budem môcť pekne všetko ukázať...“ Rozhovoril sa Draco nadšene.  O niekoľko minút ich takto našla Poppy, ktorá prišla spraviť Harrymu posledné testy. Všetko bolo v poriadku a tak ho prepustila. Harry spoločne s Dracom zamierili do veže, kde natrafili na Rona s Hermionou. Obaja očividne vedeli čo sa deje, pretože už mali pobalené jeho veci. Harry si ešte zašiel do izby pre Koral, ktorú sa báli vziať. Tá sa mu ochotne ovinula okolo ruky a príliš nevnímala okolitý ruch. Potom sa vrátil späť do spoločenskej miestnosti kde sa na neho vrhla najprv Hermiona potom Ron. „A píš nám áno? A neboj sa o čokoľvek požiadať.“ Nabádali ho.

Keď sa rozlúčili, presunuli sa spolu s Dracom do riaditeľne. Tam sa Harry rozlúčil ešte s riaditeľkou a obrazom profesora Dumbledorea a spolu s blondiakom sa krbom presunuli na Malfoy Manor.