Harry Potter Slash poviedky

Harry, stále pevne zvierajúc svoje deti v náruči sa rozhliadol po predsieni svojho domu. Nepatrne si vydýchol, že sa hneď za ním neobjavil Severus, pretože práve toho sa najviac obával. Severus bol dostatočne silný na to, aby ho dokázal sledovať a následne sa pokúsil prekonať obrany okolo domu. Práve preto si Harry neoddýchol úplne. To že sa neobjavil ihneď, neznamená že ho nenasledoval. Musel sa rozhodnúť rýchlo. Mal by sa letaxom premiestniť niekam inam, alebo by mal zostať tu? Náhle ľutoval, že svoj domov nechránil Fideliom. Napriek tomu to však bolo jedno z najbezpečnejších miest, na ktoré si momentálne spomenul. To mu pomohlo rozhodnúť. Zhlboka sa nadýchol v snahe upokojiť svoje divo búšiace srdce a rozhodne sa pozrel na svoje deti.

„Choďte hore a skryte sa tam v niektorej z izieb. Nechcem aby ste vyšli pred tým, ako vás prídem zavolať. Je vám to jasné?“ vyzval ich prísno. Nepatrne sa usmial, keď mu na súhlas prikývli. Úsmev rýchlo vystriedal prísny výraz, pretože sa deti nemali k žiadnemu pohybu.

 „Hneď!“

Potom ich pohľadom vyprevádzal až na druhé poschodie. Keď mu zmizli z dohľadu,  a následne počul zabuchnutia dverí, napäto sa začal rozhliadať po okolí. Keďže nezaznamenal žiadne priame ohrozenie, ponoril sa do svojho vnútra a začal kontrolovať ochrany. Nenašiel žiadne viditeľné narušenie, vďaka čomu sa dokázal trochu uvoľniť. K svojej úplnej spokojnosti sa rozhodol pridať ešte niekoľko ochrán. Už končil, keď zaznamenal príchod novej osoby. Najprv sa vyplašil, ale rýchlo sa zas upokojil, pretože v prichádzajúcej osobe rozpoznal Draca.

„Draco, vďaka Merlinovi, že si to ty. Dosť som sa zľakol, keď si prešiel ochranami.“ Privítal ho s náznakom úsmevu.

„Iste... Smiem vedieť čoho, alebo skôr koho si sa obával?“ snažil sa opatrne vyzvedať Draco. Uvedomoval si, že je potreba konať s rozvahou.

„Tak to bola naozaj hlúpa otázka,“ odfrkol si Harry podráždene. „Akoby si nevedel, koho som čakal... A môžem ťa ubezpečiť, že za svoj život som stretol iba hŕstku kúzelníkov, schopných prekonať ochrany okolo môjho domu. Ešte menej ich je v súčasnej doba stále nažive. Jedine Severus spĺňa obe podmienky.“

„Iste, prepáč... skutočne to bola hlúpa otázka.“ Uznal jeho argumenty Draco. „No napriek tomu si myslím, že si sa obával zbytočne. Severus by neriskoval tvoju zlobu tým, že by ťa prenasledoval. Videl, ako si bol rozrušený keď si ho uvidel a on si už pred mnohými rokmi sľúbil, že nespraví nič, čo by ti mohlo ublížiť. Avšak, na tento jeho sľub by som sa nespoliehal pridlho, pretože som na Severusovi videl, že si deti zamiloval hneď, ako zistil že sú jeho. Videl som na ňom, že ich túži spoznať.“

„Viem, aj ja som to videl. A práve toho som sa bál! Nemal sa o deťoch nikdy dozvedieť. Tým že o nich vie sa len všetko zbytočne skomplikuje. Neverím, že by nás nechal naďalej na pokoji...“ hovoril Harry skôr sám pre seba. „Nie, nemal sa o nich nikdy dozvedieť, nemal na to právo. Nemal...!“ najprv hovoril potichu, no nakoniec už kričal.

Vtom ho však prerušil Draco, keď ho uchopil za ramená. „Harry, upokoj sa! Nič nie je tak zlé ako to vidíš.“

Harry mal vzdorovito zaťaté päste, no nakoniec sa skutočne upokojil. „Ako je vlastne možné, že tam bol? Uisťoval si ma, že tak ako každý rok, pozvánku na oslavu odmietol.“ Zaujímal sa Harry rezignovane.

„Neviem... zrejme si to nakoniec rozmyslel...Scorpius vie byť občas presvedčivý...“ zamumlal Draco svoju odpoveď. Harrymu však neušlo, že sa mu pri tom nepozeral do očí. Podozrievavo si ho premeral.

„Draco... nechcel by si mi náhodou niečo povedať?“ spýtal sa kontrolovaným hlasom. Napriek dobre udržiavanému nič nehovoriacemu výrazu tváre to v Harrym vrelo. Severus sa tam určite neobjavil len tak náhodou. Nie, náhoda to nebola...a Draco o tom vedel viac! Jeho hnev sa odzrkadlil na jeho mágií, ktorá sa začala búriť. Vzduch bol ako by nabitý elektrinou a predmety sa nekontrolovateľne triasli.

„Harry...“ ozval sa na smrť bledý Draco.

„Upokoj sa prosím a nechaj ma hovoriť.“ prihováral sa ku svojmu kamarátovi upokojujúcim hlasom. Bol pripravený na to, že sa bude Harry hnevať, ale ani v sne ho nenapadlo, že až tak. Alebo možno napadlo, ale dúfal v opak. Ani  to ho však neodradilo od toho, aby mu konečne povedal, čo má už tak dlho na srdci. A spustil...a ako pokračoval, tak jeho hlas naberal na istote.

„Severus dostal pozvánku, pretože Scorpius chcel, aby na jeho oslavu prišiel. A neklamal som ani vtedy, keď som ti povedal, že ju odmietol tak ako každý rok. Avšak nepopieram, že som vynaložil značnú snahu aby som tento jeho názor zmenil.... môj syn mi v tomto ohľade značne pomohol... Okamžite s tým prestaň a počúvaj ma! Mlčal som pridlho...všetci sme mlčali. Takže teraz ti to poviem a ty ma budeš pozorne počúvať!“ zvolal už naštvane Draco, keď videl ako sa Harry prestával ovládať. Jeho náhly výbuch prinútil Harryho upokojiť sa aspoň natoľko, aby sa nábytok v izbe prestal otriasať pod vlnami jeho zúriacej mágie.

„Chcel som aby sa to Severus dozvedel. A s týmto mojím názorom súhlasia všetci, avšak nikto nemal dostatok odvahy aby niečo urobil. A nejde len o to, že Severus má právo poznať svoje deti. Ide tu predovšetkým o teba. Celých tých dlhých 8 rokov sa trápiš. Myslíš si, že to nevidíme? Skutočne si myslíš , že sme tak bolestne nevšímavý? Ty ho miluješ, nikdy si ho milovať neprestal....“

„Ako to môžeš vedieť?“ prerušil ho Harry naštvane.

„Skutočne, ako? Hmm tak sa nad tým zamyslíme... Koľkokrát si si za tie roky s niekým len tak vyšiel? Koľko vzťahov si mal? Trúfam si povedať, že na obe otázky je odpoveď rovnaká... ale poďme ďalej. Koľko krát si sa pýtal Albusa na to, ako sa Severusovi darí? Nevrhaj na mňa ten ublížený pohľad, aj Albus vidí, ako sa trápiš a to ťa vidí len občas, keď zájdeš za jeho portrétom. A ak by ti to stále nestačilo tvoja a Severusova fotografia, ktorú schovávaš vo svojom nočnom stolíku je už dostatočný dôkaz.“ Dokončil Draco ostro a spražil Harryho pohľadom v snahe zabrániť akýmkoľvek námietkam.

Harry však nemal na žiadne námietky silu. Hoci by blondiakove dôkazy rád vyvrátil, nemohol. Nemohol klamať sebe ani nikomu inému. Všetko čo Draco povedal bola pravda a on to veľmi dobre vedel. To však ani v najmenšom nezmiernilo mieru jeho hnevu. Draco ho jednoducho podviedol! Za jeho chrbtom sa postaral o to, že sa Severus stretol s deťmi. To sa stať nemalo...aspoň nie tak skoro. Harry vedel, že by ich stretnutie nemohol odkladať donekonečna. Severus by sa s deťmi stretol najneskôr v deň ich nástupu do školy. Ale do tej doby by mal ešte niekoľko rokov k dobru, aby sa na tú udalosť pripravil. A možno... možno ak by mu Merlin pomohol, by už Severus vtedy nemusel učiť a k tom stretnutiu by nemuselo vôbec nikdy dôjsť. Avšak tieto myšlienky už boli bezpredmetné, pretože kvôli Dracovi Severus všetko vedel. A Harry na to skutočne nebol pripravený!

„Draco, nemal si sa do toho miešať...“ povzdychol si Harry zlomene. Čo má teraz ako robiť? Ako môže Severusovi zabrániť v pokusoch o stretnutie s Lily a Albusom? A chcel by tomu vôbec zabrániť? Nevedel odpovedať ani na jednu z týchto otázok...

„...ako im mám teraz vysvetliť, kto Severus je? To mám za nimi len tak prísť a povedať: Aha toto je váš druhý otec. Ako by mohlo byť opäť všetko v poriadku. Ako? Po tom všetkom čo sa medzi nami stalo...“ povzdychol si Harry zadržujúc slzy zúfalstva, ktoré sa snažili predrať von. Pozeral sa na Draca, očakávajúc od neho nejakú radu.

***

„Albus? Albus... čo to robíš?“ spýtala sa Lily neisto svojho brata. Ten v rukách držal rámik s fotografiou na ktorej bola ich rodina. Albus, Lily a ich otec. Neisto ho prevracal v rukách akoby niečo hľadal. „Ja nie som si istý, ale... ten muž, ktorého sme dnes stretli na oslave, Severus Snape... ja som ho už niekde určite videl. Ja pamätám si, že tu otec kedysi mal jeho fotku...som si tým takmer istý.“ Vysvetlil svojej sestre a ďalej skúmal rámik s fotografiou. Lily sa zamyslela nad bratovými slovami a sústredením sa zamračila.

„Keď to teraz spomínaš...“  pripustila neisto a začala si prezerať otcovu izbu, v ktorej sa na jeho príkaz skrývali. Chvíľu sa nerozhodne pozerala na nočný stolík a zvažovala všetky možnosti. Otec im síce mnohokrát opakoval, aby sa nehrali s jeho vecami, ale... ale toto bolo predsa dôležité! Aspoň tým si ospravedlnila svoju zvedavosť. Počkala kým sa ku nej pridá aj jej dvojča a spoločne nazreli do otcovho nočného stolíka. Následne si museli obaja sklamane povzdychnúť, pretože nenašli nič zaujímavé.

„Je jasné, že sa poznali už v minulosti.“ Zamyslel sa Albus, keď prekonal sklamanie z toho, že ich pátranie bolo doteraz neúspešné.

„To je jasné,“ odfrkla si Lily posmešne. „Mohol by tomu nasvedčovať aj fakt, že nám to ten muž sám povedal. Bol to otcov učiteľ, pamätáš?“

„Iste, iste... ale aj tak, otec sa správal dive, keď ho uvidel... a je tiež zvláštne, že nám o ňom Scorpius nikdy nič nepovedal.“ Uvažoval Albus ďalej a absolútne si nevšímal sestrin výsmešný tón.

„Máš pravdu.“ Zamumlala si Lily zamyslene a usadila sa na posteľ. Albus ju nasledoval a sadol si hneď vedľa nej. Zdvihol fotografiu a neprítomne na ňu hľadel. „Čo myslíš, prečo bol otec taký vystrašený keď nás uvidel?“

Lily ho však nevnímala. Jej zrak bol uprený na rámik v bratových rukách. „Albus, pozri!“ zvolala a vytrhla mu ho z rúk. Zadná časť bola uvoľnená a vytŕčal z nej kúsok fotky. Na nič nečakala a uvoľnenú časť odstránila úplne. Vďaka tomu sa jej na nohy zniesli tri fotky. Jedna bola im známa rodinná fotka, ktorú mohli vidieť už predtým. Omnoho zaujímavejšie však boli tie ďalšie dve. Na jednej bol prísne sa tváriaci muž v čiernom učiteľskom hábite. Nebolo pochýb, že je to skutočne Severus Snape.

„Ha vidíš! Ja som ti vravel, že som ho už niekedy predtým videl!“ zvolal Albus potešený faktom, že mal skutočne pravdu. „Vravím ti, otec ho pozná a nie len ako učiteľa... pochybujem že by si inak skrýval nejaké jeho fotky. Predsa len, nemá jedinú fotky deda Albusa alebo tety Minervi... čo myslíš?“ drgol do sestry, keď sa od nej nedočkal nijakej reakcie.

„Uhm, myslím že máš pravdu...“ zamumlala, venujúc mu len minimálnu pozornosť. „Radšej sa pozri na toto.“ A podala mu poslednú z fotiek, tú ktorá si získala jej plnú pozornosť. Táto fotografia bola magicky oživená. Severus Snape na nej zozadu objímal ich ocka. Ten sa chvíľu šťastne usmieval do objektívu predtým, ako sa v učiteľovom objatí zvrtol a nadšene ho pobozkal.

Albus na pohybujúcu sa fotku vytreštil oči. „O-oni sa bozkávajú...“ poukázal na zjavný fakt rozpačito.

„Niekedy si skutočne všímavý...“ pretočila na neho oči Lily. „Pozri sa sem -14.4.1999- bolo to odfotené takmer pred ôsmimi rokmi.“ Poukázala na dátum v rohu ktorý ju zaujal na celej fotke asi najviac.

„A to znamená...?“ spýtal sa Albus nechápavo.

„To si skutočne tak hlúpy alebo sa dnes iba výnimočne snažíš... Niekedy uvažujem nad tým, ako môžeš byť moje dvojča.“ Frflala Lily naštvane. Albus nakrčil čelo ako sa snažil prísť na to, čo mu tým dátumom chcela jeho sestra povedať. Zrazu prekvapene vypúlil oči a pozrel sa na ňu. „Ty si myslíš, že ten muž je náš...?“

„Áno, to si myslím. Všetko tomu nasvedčuje. Ocko nám vravel, že náš druhý otec bol takisto majster elixírov... a aj časovo by to sedelo.“

„Ale prečo nám o ňom teda nikdy nič nepovedal? ... poď ideme sa ho na to spýtať!“ rozhodol sa ihneď Albus. Chytil sestru za ruku a už ju ťahal ku dverám, zabúdajúc na príkaz zostať skrytý v izbe.

Lily šla s ním, avšak nebola si istá, či by sa to mali ocka pýtať. Len čo sa za nimi zavreli dvere, zadržala Albusa na chodbe. „Počkaj chvíľu, myslíš si, že je to skutočne rozumné?“ šepla bratovi.

„Neviem, ale... chcel by som vedieť pravdu... ak je to náš druhý ocko...“

„Asi máš pravdu, tiež by som chcela vedieť pravdu. A ak je to skutočne fakt, tak by som ho rada spoznala. Ale aj tak neviem či je to dobrý nápad, vieš že ocko o tom nerád rozpráva.“

„Ale teraz bude musieť. Ja to chcem vedieť Lily. Poď.“ Opäť ju potiahol smerom k schodisku. Lily šla neisto za ním, no na úpätí schodov sa zastavila. „Počkaj! Buď ticho a počúvaj!“

„...nemal si sa do toho miešať... ako im mám teraz vysvetliť, kto Severus je? To mám za nimi len tak prísť a povedať: Aha toto je váš druhý otec.  Ako by mohlo byť opäť všetko v poriadku. Ako? Po tom všetkom čo sa medzi nami stalo...“

Lily s Albusom si vymenili zamračený pohľad, keď počuli tie slová. Nevedeli, čo ich rozrušilo viac. Či slová, ktoré potvrdili to na čo sa chceli spýtať, alebo fakt že ich otec znel ako by sa chcel rozplakať. Veď ich otec je ten najodvážnejší čarodejník na zemi! On predsa neplače! Tak prečo tak teraz znel? Bez slov sa zhodli na tom, že teraz nie je správny čas na to, aby svojho otca vyspovedali. V zhode sa otočili a zamierili do izby z ktorej len pred malou chvíľou odišli.

„Tak... čo budeme teraz robiť?“  spýtal sa Albus svojej sestry. Ako ju poznal, mohol s určitosťou povedať, že už nejaký ten nápad má. V tomto jej dôveroval. Ak bolo treba niečo naplánovať bola to práca pre Lily. On bol skôr na spontánne akcie. S očakávaním sa pozeral na svoju sestru. Trpezlivo čakal kým mu odpovie, pretože z pohľadu do jej tváre vytušil, že práve usilovne zvažuje všetky možnosti a nechcel ju vyrušiť. Už dávno sa naučil, že vyrušiť jeho sestru keď nad niečím usilovne premýšľa je veľká chyba...

„No...  myslím, že budeme potrebovať pomoc,“ začala nakoniec Lily. „Krstný vyzeral, že chcel aby sme sa o druhom otcovi dozvedeli... takže by sme sa ho na to mohli nenápadne spýtať. Takže keď nás otec zavolá, ty ho nejako zabavíš a ja sa pokúsim dohodnúť s krstným,“ prezradila mu svoj plán.

„Myslíš, že nám krstný pomôže?“  Albusov hlas znel nádejne.

„Áno som o tom presvedčená. Stačí rozumieť tomu čo je povedané. Ocko jasne povedal, že sa do toho krstný nemal miešať. To znamená, že práve on zariadil aby sme sa stretli. Som presvedčená, že ho presvedčím aby nám pomohol sa s druhým otcom stretnúť.“  Dokončila svoju myšlienku ohnivo. Albusovi nezostávalo nič iné ako s ňou súhlasiť. Lily bola vždy tá rýchlejšie uvažujúca, hoci to len veľmi nerád priznával. A mýlila sa len málokedy, tak prečo by to dnes malo byť inak?

***

Netrvalo dlho a do izby prišiel Harry a povedal im, že je už všetko v poriadku. Lily s Albusom ho poslušne čakali, sediac na posteli, a potom ako ich zavolal ho bezslovne nasledovali dole do jedálne. Kebyže povie, že ho neprekvapil fakt, že ho poslúchli a navyše sa ani na nič nevypytovali, klamal by. No teraz bol príliš vykoľajený z predchádzajúcich udalostí a informácií, ktoré mu povedal Draco ,že si to ani nevšímal. Celkovo bol mysľou niekde úplne inde. Konkrétne pri jednom čiernovlasom mužovi, ktorý si už pred dlhými rokmi získal jeho srdce. Pri mužovi ktorý mu ublíži spôsob ako nikto iný... pri mužovi ktorému už dávno odpustil. A napriek tomu všetkému nebol pripravený na to, čo malo zákonite nasledovať. Ako to vysvetlí deťom? Odpustia mu, že im tak dlho klamal? A čo Severus?

Z myšlienok ho vytrhla až Lily, keď mu položila svoju otázku: „Oci, je tu ešte krstný Draco? Zdalo sa nám, že sme ho tu počuli. Radi by sme mu poslali odkaz pre Scorpiusa...odišli sme tak narýchlo a ani sme sa nestihli rozlúčiť.“

„Nie, už tu nie je. Musel ešte niekam rýchlo ísť.“ Harry sa na chvíľu odmlčal, rozmýšľajúc, čo by im mal k dnešným udalostiam ešte povedať. „Ja prepáčte mi, že sme museli tak rýchlo odísť, ale stretol som niekoho koho som tam vôbec nečakal a nebol som na to vôbec pripravený,“ priznal im nakoniec.

„Myslíš profesora Snapea? Vy ste spolu nevychádzali?“ spýtal sa Albus skôr, ako ho mohla jeho sestra nejako zastaviť. Harry sa pri tej otázke sprudka nadýchol. „Nie... tak to nebolo... Prosím, nepýtajte sa ma na to. Nie teraz.“ Vydýchol Harry zničene a Lily odtiahla Albusa preč skôr ako stihol ďalej vyzvedať. Harry to vďačne sledoval, rád za to, že dnes už výsluch nepokračuje. Unavene sa zvalil do kresla a nechal sa pohltiť spomienkami na Severusa Snapea.

***

„Ty si nemožný!“ okríkla Lily Albusa ihneď po tom, ako sa zavreli v ich izbe. „Musel si sa vypytovať? Myslela som si, že sme sa dohodli na tom, že sa dohodneme s krstným!“

„Prepáč, ale čo som mal asi robiť? Sama si to počula, krstný tu už nie  je, tak ako ho chceš požiadať o pomoc?“

„Neviem niečo vymyslíme...chce to čas.“

„Lil, ale ja nechcem čakať! Konečne môžeme spoznať aj nášho druhého ocka, ja ho chcem spoznať čím skôr.“ Vyhlásil Albus rozhodne.

Počas nasledujúcej hodiny sa snažili vymyslieť spôsob, ako sa skontaktovať s krstným bez toho, aby o tom vedel ich ocko. Spoločne sa snažili uvažovať nad ich možnosťami. Keby poslali sovu, otec by si to pravdepodobne všimol. Letax použiť tiež nemohli, pretože krby boli prísne kontrolované. Akú teda mali možnosť? Lily celú dobu sústredene sedela no svojej posteli. Albus naopak netrpezlivo pochodoval po ich izbe a vymýšľal čím ďalej tým absurdnejšie návrhy. Frustrovane sa hodil na posteľ a z vrecka svojho hábitu vytiahol zrkadlo, ktoré bolo spojené s tým Scorpiusovim. „Ja už fakt neviem Lil. Vzdávam sa, volám Scorpiusovi. Hádam nám nejako pomôže.“

„Al! ty si na to prišiel!“ zvolala nadšene jeho sestra.

„Skutočne?“ pýtal sa nechápavo Albus. „Počkať! Myslíš, že by sme sa mohli s krstným spojiť pomocou zrkadla? No jasné, že nás to nenapadlo skôr!“

Keď už mali plán, netrvalo dlho, by sa spojili so Scorpiusom a následne s Dracom. Tomu vysvetlili na čo prišli a požiadali ho, aby im pomohol stretnúť sa so Severusom. Draco bol prekvapený tým ako vnímavé dvojčatá boli. S akou ľahkosťou odhalili pravdu, ktorá im bola zatajená a s akou ľahkosťou ju prijali. Taktiež s fascináciou sledoval,  ako sa rozhodli obísť svojho otca a spoznať Severusa na vlastnú päsť. A keďže bol už skôr rozhodnutý spraviť všetko preto, aby sa Severus a deti spoznali, nepociťoval najmenšiu vinu, keď im prisľúbil svoju pomoc. Dohodli sa, že Draco sa pokúsi vymyslieť spôsob akým by sa mohli stretnúť a oni sa na oplátku nebudú Harryho na nič vypytovať.

Nakoniec trvalo niekoľko dní, než sa Draco a dvojičky opäť spojili pomocou dorozumievacích zrkadiel. Draco im povedal, aby boli v sobotu nachystaný a počítali s tým, že spolu pôjdu na Manor. Viac detailov im neprezradil, no tváril sa veľmi tajomne.

***

V sobotu ráno bolo v Harryho dome rušno. Lily s Albusom boli už od rána ako na ihlách, pretože očakávali príchod krstného. Harry, ktorý nemal o ničom najmenšie tušenie sa snažil mierniť ich bujarú náladu a prinútiť ich usadiť sa k stolu aby sa spoločne naraňajkovali. Keď sa ozvalo zabúchanie na vchodové dvere, Albus bez meškania vyskočil od stola, ignorujúc otcov nesúhlasný pohľad, a ponáhľal sa otvoriť návšteve. Ako očakával, stál tam Draco, ktorý na neho sprisahanecky žmurkol.

„Dobré ráno prajem, dúfam že neruším.“

„Nie krstný! Poď ďalej.“

Draco sa privítal aj so zvyškom rodiny a ochotne prijal kávu, ktorú mu Harry ponúkol. Keď videl ako nedočkavo sa deti tvária, neodolal a schválne sa s Harrym pustil do nezáväzného rozhovoru o tom čo robili v uplynulom týždni a ako Harry pokračuje so svojou prípravou na liečiteľské skúšky.  Nakoniec sa však nad deťmi zľutoval a zaviedol svoju reč s Harrym na tému, kvôli ktorej dnes prišiel.

„Aby som nezabudol prečo som sem vlastne prišiel. Harry, pustil by si deti dnes na Malfoy Manor?“

„Načo ak sa smiem spýtať?“ zaujímal sa Harry podozrievavo. Je pravda, že sa na Draca za jeho iniciatívu nehneval, aspoň nie príliš, ale cítil, že by mal byť ostražitý.

„Och nespomenul som to? Spomínaš si na tú samicu Britského šupináča, čo si otec prakticky vyžobral od Charlieho. O tom žobraní mu ale prosím nehovor,  pretože Malfoy nežobre. No a už je to nejaký čas čo nakládla vajcia a dnes je deň, kedy by sa mali liahnuť. Je to unikátna príležitosť. Charlie so Scorpiusom sú už na Manore a mňa napadlo, že by to deti tiež radi videli.“ Obaja dospelí sa pozreli na deti, ktoré nadšene poskakovali okolo a s nádejou sa pozerali na svojho otca.

 „Oci, oci prosím! Sľubujeme, že budeme poslušný! Prosím!“ žobrali obe deti, nadšené touto vyhliadkou. A Harry nemal to srdce aby im túto príležitosť nejako pokazil.

„Tak fajn. Ale poslúchajte, jasné? Verte, že sa na to spýtam. Síce by som šiel rád s vami, ale mám dnes ešte poslednú praktickú hodinu pred skúškami. Budem musieť zavolať tete Hermione, že ku nej dnes neprídete.“ A keď sa nad tým tak zamyslel, bol za Dracovu ponuku rád. Deti budú mať skvelí zážitok. Taktiež dúfal, že im tým aspoň trochu nahradí skazenú oslavu Scorpiusovych narodenín. „Po tom ako skončím za vami prídem. Čakajte ma niekedy po obede. Ak budem mať šťastie, uvidím aj ja ako sa liahnu. Už je to dávno, čo som videl ako sa také dráča rodí.“ Dodal zamyslene.

„Čo? Ty si už videl, ako sa liahne drak?“ zvolal Albus prekvapene. Harry s Dracom si vymenili pobavené pohľady. „Áno, ale to už bolo dávno. Tak sa vy dvaja nezdržujte, aby ste to neprešvihli.“ Popohnal ich pobavene Harry.

„Skutočne sa budú liahnuť malý draci?“ spýtal sa nadšene Albus, keď sa krbom premiestnili na Malfoy Manor.

„Iste, nepožil by som nedôveryhodnú zámienku. Ako by som to asi vášmu otcovi vysvetľoval, keby sem prišiel a žiadne dráča by tu nenašiel?“ spýtal sa Draco s nadvihnutým obočím.

„Iste. A-asi máš pravdu.“ Uznal Albus rozpačito.

„Tak poďte, aby nám to náhodou vážne neušlo.“ Vyzval ich Draco a rozišiel sa smerom k záhrade.

„Krstný? A príde aj...otec?“ spýtala sa pre zmenu Lily.

„To bolelo.. vy ste snáď neverili, že by som to zvládol zariadiť?“ spýtal sa Draco s hranou urazenosťou.

„Nie to by nás nenapadlo,“ zasmiala sa Lily jeho výrazu. „Povedal si mu, že tu budeme?“

„Nie, nepovedal. Bude to prekvapenie aj pre neho. Vie len, že sa budú liahnuť mladý draci a tak si príde po nové zásoby do elixírov v podobe škrupín z dračích vajec.“

„Ty si génius krstný!“ zvolal Albus nadšene.

„Och to som rád, že ste si to konečne všimli.“ Vyhlásil Draco s hranou vážnosťou na čo sa všetci rozosmiali.

Museli prejsť rozsiahle záhrady, ktoré sa rozprestierali okolo Malfoy Manor, než sa konečne dostali k magickej bariére, ktorá ich mala priviesť až na Dračie územie, ako hovorili ohrade s dračou matkou. Ako sa blížili mohli vidieť skupinu ľudí, stojacu v bezpečnej vzdialenosti od asi päť metrového draka. Tri dospelý muži a jedno dieťa. Všetci ihneď vedeli, o koho sa jedná. Scorpiusa rovnako ako Luciusa a Charlieho prešli bez väčšieho povšimnutia. Pozornosť prichádzajúcej trojice zaujal až posledný z mužov.

Deti na nič nečakali a nadšene sa rozbehli ku vzdialenej skupine. Ich prítomnosť samozrejme nezostala nepovšimnutá. O to im ostatne ani nešlo. Už čoskoro mohli vidieť  prekvapenie v tvári Severusa Snapea, keď uvidel, ako sa ku nemu blížia.

„Dobrý deň profesor, sme radi že sme vás mohli opäť stretnúť!“ vyhŕkli deti unisono len čo dobehli až ku nim.