Harry Potter Slash poviedky

Nemal tušenie čo má Draco v pláne a nemal predstavu čo by mal pri dnešnom doučovaní očakávať. Prišiel do triedy, no nič zaujímavé s nedialo- s výnimkou toho, že Snape vyzeral byť akýsi...roztržitý. A v tom videl Harry problém. Snape predsa nebýva roztržitý! To mohlo znamenať len jedinú vec- Nech už spravil Draco čokoľvek, musel byť úspešný. Stačilo už len dúfať, že to nakoniec povedie k tmu, aby sa Severus vydal tým správnym smerom. Mladý chrabromilčan len nechápavo rozmýšľal, čo myslel vetou: Zabudnite na neho! Ako ich rozhovor pokračoval, začínal Harry chápať blondiakov plán. Jednoducho brnkal na profesorovu ochrannú strunu.

Keď si ho Severus pritiahol k telu a uväznil ich pery v bozku, Harry neveril. V šoku zostal bez pohnutia stáť a snažil sa uložiť si do pamäte ten pocit. No skôr, ako by sa mohol Harry k bozku pridať sa tvár druhého muža odtiahla na toľko, aby sa mohli pozerať do očí. Tmavé, takmer čierne oči s naliehavosťou hľadeli do tých zelených. Z úst v tichom šepote vyšli slová. „Záleží mi na tebe- tak ako na nikom- To je dôvod prečo ťa chcem uchrániť od zbytočnej bolesti.“ Harry, ktorý sa omámene pozeral do temných hĺbok profesorových očí len sťažka vnímal význam slov. S vypätím síl prinútil svoje ruky k pohybu. S úmyslom pritiahnuť si profesora bližšie uchopil jeho hábit pevne do pästí.

Ten pohyb pôsobil na Snapea ako bič. Mozog, ktorý v záchvate hnevu a potlačovanej túžby vypovedal službu znovu naskočil a on si spätne prehral posledné okamihy. Zdesený z vlastného konania si ruky, ktoré pevne zvierali jeho hábit vysvetlil ako prejav zloby a znechutenia z Harryho strany.  Iste, veď chodí s Dracom ktorého som pred ním očierňoval a ako čerešničku na torte som ho pobozkal. Merlin, som to ja ale tupec! Do teraz sme spolu vychádzali aspoň ako priatelia. Čo mi zostane teraz? Bezmyšlienkovo uvoľnil svoj hábit z Harryho zovretia a čo najrýchlejšie ustúpil o krok späť. „Harry- ja... prepáč. Ne-nemal som to robiť. Bolo to nesprávne a nemorálne. Nemusíš sa báť. Už sa to viac nestane. Nič...nič ti z mojej strany nehrozí.“ Dostal zo seba čo najrýchlejšie v snahe aspoň trochu zachrániť situáciu. Možno by mohli udržať vzájomné prímerie?

Harry s čoraz väčšími obavami počúval Snapeovo koktanie. Takže boj sa ešte neskončil? Nevadí, dnes už ťa ujsť jednoducho nenechám! S odhodlaním vykročil. Za každý jeho krok vpred spravil profesor jeden vzad. Zastavil ho až stôl, ktorý mu v jeho ústupe zabránil. To využil Harry a dostal sa až do mužovho osobného priestoru. „Nič mi od teba nehrozí? No, to je škoda. Vieš, ja ti totiž nič podobné sľúbiť nemôžem.“ Povedal s prísľubom a tentoraz to bol on, kto spojil ich pery. Chvíľu si užíval ten pocit aby mohol následne nasať mužovu spodnú peru. Spokojne zaznamenal, že sa Snapeove pery oproti tým jeho pohli. Ani jeden sa nesnažil bozk prehĺbiť. Iba si vychutnávali ten pocit, ktorý ich napĺňal. Odtrhli sa od seba až keď im dochádzal vzduch. Harrymu sa na tvári usídlil zasnený výraz a pery sa roztiahli v radostnom úsmeve. Na Snapeovej tvári sa na druhej strane odzrkadlil zmätok a hnev. „Harry,“ vydýchol tak trochu stratene. „O čo tu ide? Prosím vysvetli mi to. Je toto nejaký tvoj spôsob ako prekonať bolesť nad tým, čo spravil Draco, ako sa pomstiť a ja som jednoducho poruke?“

„Čo? Nie to nie, to by som nespravil! ...Ale, vysvetlenie by to asi chcelo, sadnite si prosím,“ povzdychol si a rozmýšľal čo a ako by mal povedať. „Dlhujem vám vysvetlenie a bude to na dlhšie. Bol by som vďačný ak by ste ma nechali všetko povedať. Ale pamätajte si prosím, vo chvíli keď ste- keď si ma pobozkal som sa cítil ako ten najšťastnejší človek na tejto planéte.“

A tak sa Harry pustil do vyprávania. Rozpovedal Severusovi o tom, čo sa stalo po skončení súdneho sporu, čo u neho vyvolalo značné rozpaky. Pokračoval v tom ako v nasledujúcich dňoch analyzoval svoje pocity. Rozhodol sa dokonca čeliť mužovmu hnevu a s červenou tvárou mi rozpovedal o svojej výprave do jeho komnát hoci detaily vynechal. Nebolo ich treba, jemné začervenanie na  ktoré sa usadilo na Snapeovej tvári jasne dokazovala, že presne viem o čom hovorí. Skôr ako mu stihol vynadať sa Harry ospravedlnil s pokusom vysvetliť svoj pôvodný zámer. Rýchlo zhrnul mesiace letargie, počas ktorých sa trápil, kvôli svojej láske a skončil tým ako to vyvrcholilo Hermioninou konfrontáciou. S obavami popísal ich plán až sa dostal k tomu, čoho bol zrejme profesor svedkom v spoločenskej miestnosti.

„... No a keď Draco videl, ako sa trápite pri pohľade na nás, rozhodol sa to všetko ukončiť. Nič mi neprezradil, len povedal že ak sa všetko podarí zostáva to už len na mne.“ Ukončil svoje rozprávanie a čakal na reakciu. Po prvý krát sa pozrel do Snapeových očí no nedokázal z nich nič vyčítať.

„Prečo? Prečo ste museli robiť všetko tak zložito? Tak...bolestivo. Tušíš ty vôbec ako som sa cítil, keď som ťa deň čo deň vídal po Dracovom boku? Myslíš, že tieto vaše intrigy len tak prejdem akoby sa nič nestalo a prijmem ťa s otvorenou náručou? Nehovoriac o tom, že si do toho zatiahol toľko ľudí? A aj keby som sa na toto všetko vykašľal, zabúdaš na fakt, že som tvoj učiteľ.“ Vyčítal mu po dlhej dobe ticha Snape naštvaným hlasom.

„Nevie to zas až tak veľa ľudí! Navyše sú to všetko moji priatelia a dôverujem im, tá informácia je u nich v bezpečí. To že si učiteľ? A čo na tom záleží? Ja mám už osemnásť, som dospelý a do školy chodím už len dobrovoľne. Takže v to problém nevidím. Síce to asi nebude bežná prax a osobne som ešte o takom prípade nepočul....ale, neexistuje žiadne pravidlo ktoré by zabraňovalo vzťahu medzi žiakom a učiteľom- za predpokladu, že je študent plnoletý. Vieš troška som si to naštudoval. Neviem či ma prijmeš s otvorenou náručou... no môžem v to dúfať. Ak nie presvedčím ťa, lebo som rozhodnutý sa v tomto prípade nevzdať. Som totiž veľmi tvrdohlavý. A obávam sa, že to muselo byť zložité, ty si slizolínčan, na teba sa nedá ísť jednoducho. Úprimne neverím, že by som mohol uspieť ak by som za tebou jednoducho prišiel a povedal ti pravdu. Vieš Draco bol presvedčený, že niekedy je ťažká a bolestivá cesta potrebná. Tvoje rozbúrené city ťa dnes donútili k tomu aby si ma pobozkal... a ten bozk ma napĺňa nádejou...“ Harry sa snažil čo najúprimnejšie zodpovedať otázky a ani si neuvedomil, že prešiel taktiež ku tikaniu. Dúfal že jeho otvorenosť Severusa presvedčí a dá mu... vlastne im, šancu.

Severus ho počúval a usilovne premýšľal o tom, čo mu povedal. Chcel by byť na neho nahnevaný. Vážne chcel...ale nedokázal to. Veď Harry mu teraz ponúkol všetko o čom už dlhé mesiace len márne sníval. Nedokázal by ho odmietnuť. Teraz, keď mohol chutnať chuť Harryho pier, keď mal šancu nahliadnuť do jeho vnútra... Nie, už by svoje city nedokázal potlačiť. S rozhodnutím sa pozrel na mladého chrabromilčana a s výzvou preniesol: „Uvedomuješ si, že lov na slizolínčana ťa môže vyjsť pekne draho? Mohlo by sa totiž stať, že by si bol úspešný.“

„Och, zrejme zabúdaš, že som chrabromilčan... nás láka všetko nebezpečné.“ Harry sa odvážil trošku provokovať. Napätie sa uvoľnilo v okamihu, keď sa Severus rozhodol. Vedel, že už má vyhrané. „A čo také sa stane ak budem pri svojom malom love úspešný?“ spýtal sa a pristúpil k staršiemu mužovi, ktorý sedel za katedrou. Mávnutím ruky odsunul stôl a usadil sa mu do lona.

„V tom prípade... mal by som vás upozorniť pán Potter, že mám sklony byť tak trochu... majetnícky. Takže vás musím upozorniť, že nestrpím aby ste s pánom Malfoyom trávili viac času ako by bolo nutné... vlastne v kohokoľvek prítomnosti, ak by som mal byť presnejší. V posledných mesiacoch som zistil, že trpím akútnym nedostatkom vašej spoločnosti... Jedným s rizík do ktorých ste sa práve dostali je, že si zrejme budem musieť nárokovať väčšinu vášho voľného času...“  jeho hlas ku koncu poklesol do zvodných hĺbok, čo u Harryho vyvolalo príjemné razenie.

„Och áno! To by ste rozhodne mali pán profesor, lebo ako iste dobre viete, keď sa nudím a som bez dozoru, mám skony k tomu, aby som spravil nejakú hlúposť.“ Trochu sa pomrvil na Severusových kolenách, aby si našiel čo najpohodlnejšiu pozíciu, pre lepšiu stabilitu sa rukami zaprel o jeho plecia. Vyzývavo sa mu zahľadel do očí a priblížil svoje pery k tým jeho.

„To mala byť vyhrážka? Tých sa ja nebojím...alebo výzva? Tie  mám totiž nesmierne rád. Len sa teš, ja si ťa skrotím.“ Zašepkal Severus a zajal Harryho ústa v ďalšom bozku.

Obaja si želali, aby ten okamih mohol trvať večne, ale pre nedostatok vzduchu sa nakoniec museli oddeliť. Severus zameral svoju pozornosť na Harryho krk a posieval ho množstvom malých bozkov. Občas jemnú kožu potrápil tým, že ju zovrel medzi zubami a vzápätí ju odškodnil, keď trápené miesto odmenil záplavou bozkov a poláskal ho jazykom. Harry zaklonil hlavu, aby mal Severus lepší prístup a slastne privrel oči. „Merlin! To je tak príjemné... Ešte chvíľu a už sa ma nezbavíš.“ Dostal zo seba medzi slastnými vzdychmi.

„Pre teba čokoľvek, ale volaj ma radšej Severus,“ reagoval na to Severus pobavene. „A čo sa toho zvyšku týka, presne o to mi ide. Keď skončím, na odchod ani nepomyslíš!“

 „Ve-verím ti, už teraz sa mi nechce nikam ísť-“ v prostred vety sa zastavil, lebo jeho pohľad zablúdil k hodinám, ktorých ručička ukazovala na Zákaz vychádzania, čas nachytať pár študentov. „...nechcem ísť, ale žiaľ musím. Rovnako tak aj ty. Už je po zákaze vychádzania, musím sa vrátiť do spoločenskej. A teba už nepochybne očakáva dav študentov, skrývajúcich sa na chodbách!“ Následne sa s povzdychom odtiahol a skĺzol zo Severusových nôh.    

Pozrel na neho so zmesou radosti zo spoločných chvíľ, ktoré práve spolu zažili a smútku, že sa už musia rozlúčiť. Pomalým krokom sa vydal ku dverám, no otvoriť ich už nestihol. Bol zastavený silnými rukami, ktoré ho zozadu zovreli v pevnom objatí. „Kamže, kam? Myslím že som vás varoval pán Potter, že zapletenie sa so slizolínčanom bude mať svoje následky. Vaša prítomnosť je  v tomto momente žiadaná práve tu- presne na tom mieste kde ste- a nie v nejakej chrabromilskej veži.“

Harry si plnými dúškami vychutnával každú minútu navyše, ktorú môže so Severusom stráviť. Viac sa oprel o mužove telo, ktoré sa na neho tislo rovnako ako jeho dych, ktorý ho šteklil na krku. Nakoniec sa predsa len prinútil k pohybu. Pretočil sa v objatí tak, aby si mohli navzájom hľadieť do tváre. „Severus, skutočne už musím ísť. Rovnako aj ty. No ak by som ťa mohol požiadať, nechystaj si prosím na sobotu žiaden plán. Obávam sa, že už ráno budem postávať pred dverami do tvojho kabinetu a budem si vynucovať tvoju pozornosť.“

„Hmm, to znie rozhodne zaujímavo Harry... ak k tomu pridáš aj zajtrajší večer tak ťa dnes možno pustím...“ povedal Severus naoko zamyslene. Harry sa na neho pozrel s hranou nedôverou, v očiach mu pri tom hrali nezbedne iskričky. „A dáš mi nejakú ukážku toho, na čo by som sa mal zajtra tešiť? Vieš, aby som sa rozhodol či to bude dostatočne zaujímavé na to, aby som zrušil svoje pôvodne plány na piatkoví večer.“

Severusove oči potemneli. „Tak ukážku, áno?“ a pritiahol si Harryho k bozku. Tento raz sa však nesnažil krotiť. Jazykom obkrúžil Harryho pery a jemne zatlačil, akoby si žiadal povolenie. Harry ústa s radosťou otvoril a nadšene nasal jazyk, ktorý sa dobýval dnu. Severus s precíznosťou sebe vlastnou skúmal novo dobité územie. Bozk, sprvu skúmavý sa čoraz viac menil na vášnivý tanec, ktorý rozochvieval každý nerv v ich tele.  Harry zaplietol svoje ruky Severusovi do vlasov, on naopak tie svoje presunul z Harryho chrbta dole a nakoniec ich nechal až na jeho zadku. Jemne ho zvieral a tlačil ku svojmu telu. Keď sa o kúsok pohol, mohol cítiť Harryho erekciu na svojom stehne. Zámerne pohol nohou tak, aby vyvolal čo najväčšie trenie v oblasti Harryho rozkroku. S mladíkových úst tým vymámil slastný ston.    

Harry sa trochu odtiahol a Severus sa opájal pohľadom na neho. Na vzrušením začervenanú tvár, oči zatemnené túžbou. Ten pohľad vybičoval jeho vzrušenie na najvyššiu možnú úroveň a len veľmi ťažko odolával nutkaniu strhať z neho všetky šaty, prehnúť ho cez najbližšiu lavicu a na mieste si ho vziať. Podobné myšlienky radšej rýchlo potlačil, vtisol Harrymu posledný bozk a potom sám o dva kroky ustúpil. Nakoniec povedal chrapľavým hlasom: „Dúfam že moja ukážka bola dostatočná... No teraz už skutočne bež. Obávam sa, že sa ti v predchádzajúcich chvíľach podarilo plne oživiť všetky moje sny a túžby, ktoré som už niekoľko mesiacov svedomito potláčal. Takže moje sebaovládanie momentálne visí na hrane a tvoja prítomnosť tu ťa uvádza do vážneho nebezpečenstva...“

Harry zostal vyjavene pozerať na Severusa. Pozvoľna si začal znovu uvedomovať svet okolo seba. Mozog začínal fungovať, nohy naberali na stabilite. Nohavice mu napínala jeho erekcia a bol si istý, že Severus je na tom rovnako. Ostatne, len pred okamihom mohol cítiť veľmi tvrdý dôkaz profesorovej túžby tisnúci sa k jeho telu. Zrazu, nečakane začal Harry pociťovať neistotu. Mohlo by sa skutočne stať, že by Severus stratil svoju kontrolu a vzal by si ma tu, priamo v triede? A neistota sa pomaly menila na obavy, možno až strach. Prečo teraz panikárim? Merlin, veď koľko krát som už sníval o tom, ako si ma Severus vezme, predstavovali si, aké to bude keď sa so mnou bude milovať... tak prečo sa teraz obávam toho, že by sa to mohlo stať?

Severus si Harryho obavy musel všimnúť, lebo jeho mierne vyzývavý výraz sa okamžite zmenil na upokojujúci. „Pokoj Harry. No ták, veď vieš, že by som ti neublížil. Nikdy by som nespravil nič, čo by si sám nechcel.“ Harry len neisto prikývol. „Môžeš si byť istý, že ak za mnou zajtra prídeš, nič ti nehrozí. Ty si stanovíš hranice a ja sľubujem, že ich neprekročím. Súhlasíš?“  Teraz už mladý chrabromilčan vyzeral viac presvedčene. Na tvári vykúzlil malý úsmev. „Ja ti verím Severus. Vždy si ma chránil... Ale aj tak asi poslúchnem tvoju radu a pôjdem. Nebudeme predsa zbytočne pokúšať tvoje sebaovládanie, však?“ Harry naňho ešte mrkol a potom sa už náhlil preč. 

Severus stál na mieste bez jediného pohybu až dokým neutíchli aj posledné náhlivé kroky, ktoré ku nemu doliehali z chodby. Stále dokola si prehrával posledné okamihy- to ako ho Harry pobozkal- a nedokázal uveriť, že to čo sa práve stalo bola pravda. „Myslím že práve prišiel čas, kedy sa zobudím a zistím, že to bol všetko iba jeden krásny sen..“. Pomyslel si, no nič podobné sa k jeho radosti nestalo. Namiesto toho si uvedomil, že ho premáha pre neho nezvyklý pocit. Šťastie? Skutočne by som mohol byť šťastný? Nevedel to povedať s istotou. Veď nič podobné necítil už veľmi, veľmi dlho. Naposledy ešte predtým ako nastúpil do Rokfortu. V čase bez Pottera ktorý by sa mu snažil ukradnúť jeho jedinú priateľku a ktorý by mu neustále strpčoval život. Aké ironické, že práve Potter je teraz zdrojom jeho šťastia.

„Och Harry, ty ani netušíš do čoho si sa to vlastne dostal. Teraz, keď si sa mi vyznal zo svojich citov a nechal okúsiť čo ma s tebou čaká...čo som si sám odopieral... Nie, nie tebe už uniknúť nedovolím ani keby si chcel! Je len dobré pre teba, že vlastne uniknúť nechceš...“

Keď sa prebral zo svojho rozjímania, presunul sa z učebne do svojich komnát. Usadil sa do kresla a znovu si v hlave prehral dnešné stretnutie s Harrym. Ten rozhovor v ňom vyvolával rozporuplné pocity. Cítil hnev. Nepáčilo sa mu, že sa sním takto pohrával a manipuloval ho. Navyše do toho zatiahol aj hromadu ďalších ľudí. Pociťoval pobavenie nad tou iróniu, že čím viac sa on snažil byť rezervovaný a chladný, tým odhodlanejším sa mladý chrabromilčan stával. A prekvapivo bol na neho hrdý za to, že sa k podobnému kúsku vôbec odhodlal...Navyše, nedal sa poprieť slizolínsky prístup k veci.

Z búrky emócií v ktorých sa zmietal nakoniec vzišla myšlienka. Myšlienka ktorá spôsobila, že sa Severusov doteraz  zamyslený výraz zmenil na škodoradostný. „Harry, Harry, Harry... myslíš si, že by som len tak zabudol na to ako si sa ma snažil zmanipulovať? Nie, nie, nadišiel čas aby som sa aj ja trošku pobavil. Pomsta jednoducho patrí k slizolínčanom... Zreje budem treba poslať jeden list. Ale to t počká, teraz sa musím zbaviť iného problému...“  Pohodlnejšie sa usadil a začal sa venovať svojmu... tvrdému problému, ktorý sa vrátil už len pri myšlienke na Harryho.

***

Harry sa vyrútil z učebne elixírov a zastavil sa až pred portrétom Bucľatej dámy. Pred vstupom do spoločenskej miestnosti musel najprv lapiť dych a pokúsiť sa upokojiť svoje divo búšiace srdce. Keď sa mu to konečne podarilo mohol s dobrou náladou a širokým úsmevom na tvári vstúpiť dnu. V miestnosti už skoro nikto nebol. Mladý Chrabromilčan si s úľavou vydýchol. Bál sa že ho tam bude čakať Ron s Hermionou a budú chcieť vedieť čo najviac detailov. Bol samozrejme zmierený stým, že im o všetkom povie- teda aspoň o tom pre nich podstatnom- boli to jeho priatelia a chcel sa s nimi o svoje šťastie podeliť, ale nechcel tak spraviť hneď. Rád by si to najprv vychutnal sám. Nie po prvý raz bol vďačný za to, že keď po vojne nastúpili do školy aby doštudovali každý svoju vlastnú izbu.

Vytúžená samota mu však tentoraz nebola dopriata. Otvoril dvere a zostal v nich zarazene stáť. Jeho izba bola totiž okupovaná jeho kamarátmi. Na posteli sa spokojne rozvaľoval Draco, Ron s Hermionou zabrali sedačku a Blaise s Pansy si pre seba premenili kreslá. Harry zauvažoval nad tým ktorá časť jeho majetku bola na ne použitá... Po rozdýchaní prvotného šoku za sebou zavrel dvere a predral sa ku svojej posteli na ktorú sa vzápätí zvalil, nehladiac pri tom na fakt, že na nej už leží Draco. Ten v okamihu zareagoval a kúsok sa odsunul. Potom na neho vrhol naoko pobúrený pohľad a zvolal: „No toto, taká nevychovanosť... O čo sa to snažíš miláčik?“

Harry sa zatváril pobúrene. „Obávam sa drahý Dráčik, že tvoje oslovenie je od dneška veľmi nevhodné, pre teba možno až nebezpečné...“

„Tak je t jasné, vyšlo to!“ vykríkol radostne Draco. S arogantným výrazom sa potom otočil na Rona a Hermionu. „Hovorili sme vám, že toto na Severusa zaberie.“

Hermiona sa zatvárila porazene. „Fajn, fajn... uznávam mal si pravdu. Aj tak si však myslím, že to nebol najlepší nápad lebo...“

„Tak dosť!“ Prerušil ich rázne Harry. „Bol by som vďačný, ak by ste mi vysvetlili čo tu všetci robíte. A ako ste sa sem vlastne dostali?!“

„Čo tu robíme je myslím úplne jasné,“ prehlásil Ron. „Potom ako si odišiel za Snapeom nám Draco vysvetlil svoj plán. Je myslím pochopiteľné, že sme chceli čo najskôr vedieť ako to dopadne. A v spoločenskej sme byť nemohli.“

„A dostať sa sem nebol problém... vedeli sme heslo.“ Povedala nezúčastnene Pansy. Na jeho pochybovačný výraz sa len uškrnula a s mrknutím dodala: „Strávil si snami dva týždne, je len prirodzené, že sme sa snažili dozvedieť čo najviac.“

„Tak to aby som zasa menil heslo...“ zašomral nespokojne Harry.

„Len sa furt nesťažuj a rozprávaj! Som hrozne zvedavý.“  Vyzval ho netrpezlivý blondiak.

A tak sa Harry pustil do rozprávania. Povedal im ako ho profesor varoval pred Dracom, o bozku a vysvetľovaní ktoré nasledovalo. Viac im prezradiť odmietol. Spoločné chvíľky so Severusom boli jednoducho príliš vzácne a čerstvé na to aby sa o ne s niekým delil. Ticho ktoré po jeho rozprávaní nastalo prerušil až Draco. „No, Severus ti to všetko odpustil pozoruhodne rýchlo... ale to je teraz jedno, musím ísť napísať Charliemu, že všetko klaplo tak ako malo a môžeme toto divadlo ukončiť. Asi ho pozvem v sobotu do Rokvillu. Musím si od neho vybrať svoju odmenu... Majte sa, ja idem!“ Zdvihol sa z postele a vydal sa ku dverám. Tam sa zastavil a otočil sa späť k Harrymu. Uprel na neho prosebný pohľad a spýtal sa ho: „Harry, prosím ťa, pôjdeš so mnou za Severusom?“ „Iste, rád. Severus už síce pravdu vie, ale pozhovárať sa sním musíš. Neboj nenechám ťa vtom samého. Aj tak by som za nim šiel tak pôjdeme spolu. Čo tak hneď zajtra po vyučovaní?“ Draco mu vďačne kývol a už ho viac nebolo.

„Vieš Harry, Draco mal vlastne pravdu. Profesor Snape to prijal pozoruhodne rýchlo a až príliš dobre...“  ozvala sa s obavou Hermiona. S otázkou sa pozrela na prítomných slizolínčanov.

„Ehm, my Snapea tak dobre ako Draco, „ začal neisto Blaise, „ale súhlasím stým, že sa to vymyká jeho povahe.“

„Ja si zasa myslím, že náš vedúci sa zachoval prirodzene situácií. Keď smädnému na púšti dáte vodu, ihneď sa na ňu vrhne... Toto bolo to isté. Už dlho po Harrym túžil, ale všetky pocity si odopieral. Keď sa začal Harry ukazovať spoločne s Dracom tak sa tie pocity predrali na povrch umocnené bolesťou a zúfalstvom. A keď mu potom Harry ponúkol to, po čom túžil a potreboval... Keby nebol tak zúfalý tak by iste vzdoroval a zúril, ale takto na to jednoducho nemal silu. Tá ponuka bola jednoducho až príliš lákavá.“ Odporovala mu Pansy.

„A nemôže sa stať, že teraz, keď bude mať šancu o všetkom premýšľať dostane šancu aj hnev? Neodvrhne ma?“ spýtal sa vydesene Harry.

„Nie, to si nemyslím...“ snažila sa ho upokojiť Pansy. „Teraz keď vie pravdu sa ťa už nevzdá. Je to pravý slizolínčan a pôjde si za tým čo chce.“ Harry mu to stačilo. Viditeľne sa uvoľnil a na jeho tvár sa vrátil spokojný úsmev.

Hermiona už tak spokojne nevyzerala. „No, ja si tiež nemyslím, že by sa ťa profesor teraz vzdal. Ja sa skôr obávam, aby sa nám nechcel pomstiť za to, ako sme nim manipulovali,“ povedala s obavou.

Na to sa Harry rozosmial. „To si píš že plánuje pomstu. Ale obávam sa, že bude zameraná iba na mňa... Spomínam si že hovoril niečo o tom, že teraz uvidím aká je cena za to, že som si ulovil slizolínčana.“ Na to sa všetci zatvárili trochu vydesene, ale len dovtedy, kým sa Harrymu nenahrnula do tváre krv. Vtedy im došlo, že táto hrozba bola... skutočne troška iného charakteru.

„No fuj, Harry! Detaily si nechaj láskavo pre seba!“  zvolal zo smiechom Ron keď pozoroval rozpaky na kamarátovej tvári. „No myslím, že my už pôjdeme však decká?“ mrkol po zvyšných návštevníkoch a ukázal na dvere. Tí iba prikývli, rozlúčili sa s Harrym a odišli. Za to že ho nechali samého im bol Harry skutočne vďačný. Chcel byť sám a znovu si vychutnať spomienky na to, čo sa dnes udialo v učebni elixírov.