Harry Potter Slash poviedky

Ráno Harryho zobudila príjemná vôňa, ktorá sa vznášala bytom. Rozospato vstal z postele a len vo svojich pyžamových nohaviciach prešiel do obývačky, kde ho už čakal Severus.

„Bré ráno...“ pozdravil zívajúci mladík a rozhliadol sa po zdroji tej príjemnej vône.  Trochu podozrievavo sa pozrel na dva taniere, ktoré boli prestreté na stole a na ktorých boli usmažené vajíčka so slaninou. Striedavo si prezeral taniere a Severusa a nakoniec sa s pozdvihnutým obočím opýtal: „To si varil ty?“

Severus takmer ani nevnímal položenú otázku. Fascinovane si prezeral mladíka pred sebou. Vlasy mal ešte divokejšie ako zvyčajne, tvár otlačenú od vankúša. Pohľadom putoval dolu po širokých ramenách, pevnom hrudníku až k cestičke chĺpkov, ktorá bola prekrytá nízko padnutými pyžamovými nohavicami. Rovnakou cestou sa jeho zrak vybral hore až sa nakoniec jeho pohľad zastavil na tmavých bradavkách, ktoré pod náporom chladu stvrdli. Pri tom pohľade musel nasilu prehltnúť a trochu si odkašľať aby si prečistil hrdlo. „Ehm, dobré ráno aj tebe... čo si sa to pýtal?“ dostal nakoniec zo seba a svoj pohľad radšej upriamil na Harryho tvár. Ten sa len pobavene uškrnul nad tým, ako jednoducho dokázal vyviesť Severusa z miery a zopakoval mu svoju otázku.

„Samozrejme že som nevaril. Na čo aj, keď máme plný hrad škriatkov, ktorý sa idú zblázniť aby mohli uvariť niečo pre skvelého pána Harryho.“

Harry len zavrtel hlavou a prisadol si ku nemu za stôl. Jednoduchým kúzlom zapálil v krbe oheň a mrkol na svojho spoločníka. „Dobrú chuť,“ a pustil sa s chuťou do jedla.

„Čo máš na dnes v pláne?“ Zaujímal sa Harry, keď sa obaja najedli.

„Potreboval by som ísť na Šikmú, aby som si doplnil zásoby ingrediencií... a tak som rozmýšľal, čo by si ma nesprevádzal... samozrejme iba ak chceš.“ Povedal Severus trochu neisto.

„Samozrejme, žiaden problém... iba, nebude to divné?“  spýtal sa rovnako neisto Harry.

Severus sa po tej otázke zatváril ublížene. Rýchlo nasadil dobre trénovanú nič nehovoriacu masku a vyrovnaným hlasom povedal: „Nemusíš ísť ak nechceš.“ Napriek vyrovnanému tónu mohol Harry postrehnúť značnú bolesť v Severusových očiach. Nechápal však, čo také povedal, že sa jeho priateľ cíti ublížene. Preto ho rýchlo začal uisťovať: „Ale ja chcem ísť, len som myslel, či nebude divné ak nás spolu uvidia.“ Snažil sa vysvetliť svoje zaváhanie, no Severus nevyzeral, že by ho to nejako upokojilo.

„Myslím, že mám ešte nejaký elixír, aby si mohol zostať nepoznaný, ak ti to tak bude vyhovovať viac.“ Povedal po krátkom zaváhaní no Harrymu sa do očí nepozrel. Mladík sa zamračil a rozmýšľal čo sa to vlastne deje. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo Severusa trápi. Stačilo si spomenúť na tú neistotu, ktorá ho do nedávna ovládala. Napriek tomu, ako sebavedomo vystupoval odkedy mu Harry povedal pravdu,  tá neistota bola stál v ňom. A ak mohol Harry posúdiť Severusovu reakciu, jednoducho prišiel k názoru, že sa hanbí ukázať na verejnosti po jeho boku.

S povzdychom sa postavil a prešiel k staršiemu mužovi. Jemne ho vytiahol na nohy a pevne ho objal. „Ach Severus, obávam sa, že si ma úplne nepochopil. Ako som už povedal, pôjdem s tebou a rád. A určite si nebudem meniť svoju podobu. Ja sa nehanbím za to, že ťa mám rád, nech si ostatný hovoria čo chcú. Mne na tebe záleží. A hoci nie je žiadne pravidlo, ktoré by zakazoval náš vzťah, zostáva fakt, že si môj učiteľ a ja nechcem, aby si na teba ľudia ukazovali. Ty si zakladáš na svojej povesti...“ stíchol a vyhľadal Severusov pohľad. Dúfal, že konečne pochopí dôvod jeho váhania. Keď  zodvihol hlavu, videl spleť emócií v tvári staršieho muža.

Severus na neho zarazene hľadel a pociťoval zmes úľavy, radosti z Harryho slov a zároveň zahanbenie, pretože mu nedôveroval. „Ty môj malý chrabromilčan... akoby mi záležalo na názore druhých ľudí, keď môžem mať teba... No ku tvojim obavám, nemal som tak úplne v pláne prechádzať sa po ulici ruka v ruke a bozkávať sa na každom rohu... hoci... problém by mi to nerobilo.“

Harry si s úľavou vydýchol, že vznikajúci problém či hádka je zažehnaná. Potom sa šibalsky uškrnul. „Tak teda kamarátska vychádzka s bozkami v každej osamotenej uličke... myslím že to môže na začiatok stačiť. A potom?“

„Uvidíme, ako dlho sa zdržíme, možno by sme mohli zájsť niekde na obed... no najprv by si sa mal ísť obliecť, pretože napriek tomu, že pokladám tvoje telo za neodolateľné a hodné všetkého obdivu, som pomerne majetnícky a odmietam sa o ten pohľad s kýmkoľvek deliť.“  Povedal s nízko položeným hlasom.

Harry sa jemne začervenal a poslušne zamieril do spálne a následne do kúpeľne, kde mal od včera nachystané oblečenie. Tesné kožené nohavice, biele obtiahnuté tričko a športové sako ktoré mu pomohla vybrať Hermiona. Pred tým ako sa obliekol, použil toaletu, vykonal rannú hygienu a nakoniec sa pokúsil skrotiť svoje vlasy. Keď už videl, že svoj vzhľad nemá ako vylepšiť, so spokojným úsmevom sa vrátil do obývačky. „Myslím, že som nachystaný, môžeme vyraziť.“

Severus si ho prezrel oceňujúcim pohľadom. „Je to isté, za to ako som mu nedôveroval sa ma rozhodol trápiť. Ja aby som sa teraz celý deň ovládal a nestrhol z neho tie veci priamo na ulici...“ Povedal potichu, no dostatočne nahlas na to, aby to začul aj Harry. Ten na neho len provokatívne žmurkol a zamieril ku dverám. No skôr ako stihol opustiť byt, zachytil ho Severus a ukradol si dlhý a žiadostivý bozk. „To aby som to vydržal.“ Vysvetlil po tom, čo sa od seba oddelili.

V družnom rozhovore prešli tichým hradom. Väčšina študentov ešte spala, alebo už bola vo Veľkej sieni na raňajkách. Ignorovali všetky nedôverčivé pohľady o tej hŕstky žiakov, čo sa potulovali prázdnym hradom. Len čo prekonali štíty, ktoré im zabraňovali premiestniť sa zo školy preč, vtiahol si Severus mladíka do náruče a premiestnil sa sním do Šikmej. Objavili sa v tmavej uličke medzi dvoma obchodmi. Severus pevne držal nadávajúceho Harryho a dával mu čas, aby sa s nečakaného premiestnenia spamätal. „Fuj Severus. Toto mi už nikdy nerob! Ak o tom nevieš, zvládam sa celkom dobre premiestniť aj sám! Mohol si ma aspoň varovať!“

Severus s pobavením znášal Harryho nadávky. „To som iste mohol...ale trvalo by kým by som ti vysvetlil kam sa chcem premiestniť a hlavne, nebola by to taká zábava...“ odpoveďou mu bolo podráždené odfrknutie. „Iste ohromne sa bavím...“

„Alebo som možno chcel len nejakú zámienku, aby som ťa mohol o niečo dlhšie držať...“ uvažoval nahlas Severus. Harry sa len pobavene uškrnul- predchádzajúce podráždenie rýchlo vyprchalo. Vtisol staršiemu mužovi rýchly bozk, vymanil sa z jeho náruče a potiahol ho smerom na ulicu. „Tak poď, chcel si ísť nakupovať hromadu roztomilých prísad.“

A tak vyrazili do lekárne, aby mohol Severus doplniť svoje zásoby. Keď už tam boli, nedokázal potlačiť profesora v sebe a tak začal Harrymu ukazovať na čo by si mal pri kúpe prísad dal pozor, aby vybral len tie najvyššej kvality. Mladý chrabromilčan si zo začiatku nebol istý či je viac pobavený tým, ako sa Severus prepol do svojho učiteľského módu alebo podráždený z toho, je nútený učiť sa ešte aj cez víkend. Severus plne zabraný do svojho výkladu si Harryho rozpoltenú náladu ani nevšimol. Jeho vášnivý výklad zapôsobil aj na mladíka, ktorý nakoniec s nadšením nasával nové vedomosti- nakoniec, stále sa chcel stať čaromedikom, takže podobné informácie sa mu v budúcnosti hodia.

Po tom, ako zaplatili sa rozdelili. Severus zamieril do Zašitej uličky pre pár, nie tak úplne legálnych prísad, kde sa Harrymu ísť nechcelo. Preto sa dohodli, že sa stretnú asi o pol hodinu pred Gringottbankou. Harry pozoroval staršieho muža, kým sa mu nestratil v mase ľudí a potom sa rozhliadol po okolitých obchodoch. Úprimne, nemal ani najmenšie tušenie kam by mohol ísť. Všetko čo by mohol potrebovať si nakúpil buď v Rokville, alebo pri svojej nedávnej návšteve Šikmej. Nakoniec sa rozhodol navštíviť dvojčatá v ich obchode. Opatrne otvoril dvere a ostražito sa rozhliadol či na neho nevyletí nejaký ich výtvorov. Vďaka školnému roku nebol obchod až tak plný, no napriek tomu mal Harry čo robiť aby sa dostal k pokladni, kde práve stálo jedno z dvojčiat.

„Á Harry, náš súkromný sponzor!“ Zvolal Fred, len čo si prichádzajúceho Harryho všimol. „čo ty tu robíš?“

„Prišiel som pozrieť ako sa darí mojim investíciám, samozrejme.“ Prehodil Harry akoby nič.

„Cítim sa ranene. Že ti nechýbal George, to chápem. Ale ja? To úžasné a dokonalé z Wealeyovských dvojčiat? Neverím!“ povedal s hranou ublíženosťou Fred.

„No o tom nič neviem... prezraď čo máte nové?“ vyzvedal Harry. Fred ho teda odviedol dozadu, kde sa George snažil pripraviť nejaký elixír. „No tuto Georgie práve skúša vytvoriť cukríky, ktoré ťa dočasne zmenia na zviera. Bude z toho naša vlastná verzia Fazuliek každej chuti... teda v našom prípade Fazuľky každého tvaru...“

„Keď budú hotové pošleme ti do školy nejaké vzorky. Potom nám povieš ako sa ujali.“ Navrhol George ktorý práve do kotlíka pridával nechutne vyzerajúcu hmotu.

„Ideálne by bolo, keby si im ich primiešal do Fazuliek každej chuti... bolo by zábavné sledovať ich reakcie keď nebudú mať potuchy čo sa to deje...“ zasníval sa zo širokým úsmevom Fred.

„Ehm, určite o tom porozmýšľam.“ Povedal so smiechom Harry. Vedel si predstaviť ten rozruch, čo by to vyvolalo.

„A teraz sa pochváľ ty. Čo máš nové? Od Charlieho sme počula nejaké zvesti...“

Harry sa zatváril rozpačito. Myslel si, že jeho súčasný vzťah so Severusom ostane aspoň v rámci možností utajený. Ale Weasleyovci boli vždy ako jeho rodina a okrem toho už to vedelo dosť ľudí. „No je to pravda. Dalo by sa povedať, že mám vzťah s naším večne nabrúseným profesorom elixírov.“

„Super! Musíme uznať...“

„...že takéto vysoké ciele....“

„...by sme do teba nepovedali.“

„Tak sa teda pochvál Harry!“

„Aký je náš drahý profesor...?“

„...akú má výdrž? Má nejaké divné chúťky...?“

„...chceme vedieť všetky detaily!“

Vrhli sa na neho dvojčatá svojou typickou striedavou rečou. Harry bol v čím Ďalej tých väčších rozpakoch a tvár mu horela jasne červenou farbou. „ Hej nechajte ma! Nie že by vám do toho niečo bolo, ale tak ďaleko nie sme! Teda...on by asi aj chcel, ale... ja sa toho celkom obávam.“

Dvojčatá si vymenili pobavený pohľad a následne pristúpili k Harrymu. Chytili ho každý z jednej strany okolo ramien, rozhodnutý mu pomôcť. „Je na čase, aby sme nášmu malému bračekovi pomohli, čo ty na to George?“

 „Presne ako vravíš, Fred. Nič sa ty neboj Harry.“  

„Vieme presne čo potrebuješ...“

„a my ti to dodáme....“

„Aha a to je čo?“ spýtal sa podozrievavo Harry, ktorý si nebol istý, či by chcel pomoc s týmto práve od dvojčiat.

„Potrebuješ sa jednoducho trochu uvoľniť...“

„...odviazať...“

„...a to znamená...“

„...že ti vytvoríme naše špeciálne víno.“

„A čo je na vašom víne špeciálne?“ spýtal sa ich Harry rozhodne zaujato.

„No pridávame do neho pár zložiek, ktoré sa používajú v elixíroch túžby...“

„...nič silné, len ti to pomôže povoliť zábrany...“

„...takže ťa neprinúti robiť nič čo by si sám nechcel...“

„...ale zbaví ťa zbytočných rozpakov a pomôže navodiť tú správnu atmosféru.“

Harry nad ich návrhom rozmýšľal. Veril im, že by mu aspoň v tomto prípade nedali nič nebezpečné. A malé postrčenie by sa mu rozhodne hodilo. Na Severusovi bolo vidieť, že sa musí veľmi držať aby sa na neho nevrhol aj proti jeho vôli... Preto sa vďačne pozrel na dvojčatá a prikývol. „Vďaka chlapci. Máte to u mňa.“

„Neďakuj Harry, je to naša povinnosť.“

Ešte chvíľu sa zhovárali o tom, čo sa stalo v poslednej dobe, dohodli sa na tom, že mu jeho fľašu vína pošlú do školy do budúceho víkendu a nakoniec sa rozlúčili. Dvojčatá museli pracovať a Harry sa pomaly chystal na dohodnuté miesto aby počkal na Severusa. Cestou späť však jeho pozornosť zaujal Magický zverinec. Po tom, čo mu zabili Hedvigu si už novú sovu kúpiť nedokázal, lebo sa mu to nezdalo správne. Jeho biela sova pre neho bola ako priateľ a jej strata ho ešte stále mrzela. Zatiaľ neuvažoval o tom, že by si kúpil nejaké iné zviera, ale keď už tu bol, rozhodol sa že za pozretie sa nič nedá.

 Preto po chvíľkovom zaváhaní otvoril dvere a vstúpil dnu. Slušne pozdravil a vytrvalo ignoroval prekvapené a zbožné pohľady od predavača. Po tom čo vojna skončila skutočne veril, že by sa publicita spojená s jeho menom mohla utlmiť. Čoskoro však pochopil, že to sa tak rýchlo nestane a preto mu nezostalo nič iné ako sa stým zmieriť. Mávnutím odmietol pomoc od vtieravého predavača a rozhliadol sa po obchode.  Videl tam tradičné mačky a ropuchy, ktoré boli tradičné zvieratá pre deti prvého ročníku, no narazil aj na omnoho zaujímavejšie tvory. Pri pohľade na terárium s potkanmi sa radšej ponáhľal ďalej, lebo mu príliš pripomenuli Ronovu Prašivku, z ktorej sa nakoniec stal Peter Pettigrwe. Hodnú chvíľu si prezeral rozmanité druhy vtákov, od malých pestro sfarbených vtáčikov po veľkých papagájov. Fascinovane sledoval ako občas menia sfarbenie peria alebo menia svoj hlas. Keď ho to omrzelo presunul sa ďalej k oddeleniu s plazmi.

Práve sledoval dvojhlavú jaštericu, ktorá sama so sebou súperila o jedlo, keď ho vyrušil sykot od vedľa.  „ Pozrite ssa! Tupci sssa už zasss bijú sssami so sssebou.“

„Presstaň násss s tým  otravovať, nikoho z násss to aj tak nezaujíma.“

„A je tu aj ďalššia prerassstená opica... pozrite sssa ako sssledueje toho dvojhlavého tupca!“

Harry sa zarazene otočil smerom odkiaľ prichádzal sykavý rozhovor a uvidel malého hadíka, ktorý bol omotaný okolo vetvy v teráriu a uprene ho sledoval. Druhý hlas musel patriť niektorému z ostatných hadov, ktoré boli stočené pod lampou. Pomalým krokom sa priblížil k teráriu a uprene sledoval malého hadíka. „Ty mi rozumiešš?“ zasyčal Harry šokovane.

„Sssamozrejme, zaujímavejššie je, že rozumiešš aj ty mne.“  Harry po tej odpovedi zostal len vyjavene zízať. Odkedy porazil Voldemorta, ešte žiadneho hada nevidel, no akosi predpokladal, že po jeho smrti stratí aj schopnosť rozprávať sa s hadmi. Preto bol teraz veľmi prekvapený a klamal by, ak by tvrdil, že necítil obavy.

„To sssom netušil ani ja. Kedysssi sssom to vedel, ale myssslel sssom si, že sssom to už zabudol.“ Odpovedal Harry popravde.

„Niečo čo už raz viešš len ťažko zabudnešš, ty tupec.“ Povedal had pohŕdavo.

Harry si hada zaujato pozeral. Nevedel prečo, ale niečo ho na ňom fascinovalo. „Ako sssa volášš?“ Spýtal sa zvedavo.

„Koral, ty prerassstená biela opica, nie že by ťa to malo zaujímať.“

Harry sa pozrel na ceduľku, kde boli informácie o tom, aký druh hada je v tomto teráriu.

-Korálovka pruhovaná-  Hlásala ceduľka s informáciami.

„To nie je veľmi príliš originálne na hada sss tak ossstrým jazykom.“ Podotkol pobavene.

„Prečo sssi ty myssslíš ty divná opica?“ Zaujímal sa hadík.

„To j jedno... prečo mi ssstále hovoríš opice?“ Vyzvedal stále viac pobavený Harry.

„Ako by sssom ťa mal volať, keď sssi ssa mi nepredssstavil?“

„Och prepáč, ja sssa volám Harry.“

„Ach Harry tak tu si! Čakal som ťa pred Gringottbankou, ale ty si nechodil. Čo tu robíš?“ zavolal Severus, ktorý sa mu znenazdajky objavil za chrbtom. Harry sa na neho prekvapene pozrel. „Severus! Prepáč, ja trochu som sa zdržal, ako si ma našiel?“

„Bol som špeh zabúdaš?“ povedal sarkasticky. Následne sa na jeho tvári znovu objavila zvedavosť. „Tak čo to tu robíš?“

„No... rozprával som sa s Koral.“ Zamrmlal Harry trochu neisto. Severus na neho podozrievavo hľadel. „S Koral? Kto to ...“ vetu nedokončil, lebo ho prerušilo syčanie od malého čierneho hadíka so striebornými pásikmi. „Koral je ten had?“ Spýtal sa tvrdo a do jeho hlasu jasne prenikli obavy.  Mladík len trochu pokýval hlavou na súhlas.

Severus začal horúčkovito premýšľať. Ako je to možné? Tú schopnosť Harry získal spolu s kúskom Voldemortovej duše. Je teda možné, že ešte niekde v nejakej podobe zostal živý? Tú myšlienku však rýchlo zamietol. Znamenie na jeho ruke úplne zmizlo to bol jasný dôkaz. Ako to teda bolo možné? Mohla to byť Harryho vrodená vlastnosť? Je možné aby ju zdedil od niekoho z predkov? Harry si jeho obavy všimol a preto potichu prehovoril.

„Ja myslím, že som sa to jednoducho naučil. Mal som tú schopnosť sedemnásť rokov a hoc som ju nevyužíval, niekde v mojom podvedomí bola. Takže na nejakej inštinktívnej úrovni som si to jednoducho zapamätal. Aj Koral to povedal, vraj keď som ho raz vedel, už ho nezabudnem. Myslím, že je to celkom logické.“

„No, možnosť by to bola, ale radšej to ešte preskúmam a prediskutujem s....“

„Prepáčte, môžem vám nejako pomôcť?“ Vyrušil ich predavač, ktorý si všimol, že sa zaujímajú o niektoré zo zvierat.

„Ehm, vlastne áno...“ povedal Harry so zaváhaním. „...teda, Severus, myslíš, že by som mohol mať u seba v izbe hada?“ spýtal sa pre istotu.

„No ak by sa nedostal z izby preč, nemal by to byť problém. Ale, nepremýšľaš dúfam, že si nejakého kúpiš?“

„Vlastne, presne to mám v pláne. Ten drobec čo nás pozoruje a po celú dobu nás... vlastne mňa, zásobuje sarkastickými urážkami sa mi páči. Vieš, myslím že mi ťa trochu pripomína.“ Povedal so smiechom Harry a naznačil predavačovi, že chce toho hada skutočne kúpiť.

Severus počkal, kým predavač odíde pripraviť Harrymu veci, ktoré by malý had mohol potrebovať a potom pristúpil k mladíkovi. „Na čo potrebuješ hada, ktorý ti ma pripomína, keď máš mňa?“ zavrčal mu podráždene do ucha. To u mladíka vyvolalo vlnu smiechu. „Severus, hádam len nežiarliš! To by bolo fakt trochu divné nemyslíš?“ 

„Fajn, rob si ako len chceš.“ Povedal Severus podráždene a odpochodoval z obchodu preč. Harry len neveriacky pozoroval jeho vzďaľujúci sa chrbát. S povzdychom zavrtel hlavou a pozrel sa na malé háďa ktoré ho neustále pozorovalo.

„Tak drobec, teraz pôjdeš ssso mnou. Chcešš?“  Po chvíľke, pri ktorej hadík vyzeral, že zvažuje odpoveď nakoniec súhlasne pokýval hlavou. Harry preto požiadal predavača, aby odstránil kúzlo, ktoré zabraňovalo zvieratám uniknúť a potom si svojho nového mazlíčka vytiahol. Hadík sa mu ihneď omotal okolo zápästia. Od predavača si vypočul informácie o chove, dozvedel sa že Koral je asi mesiac stará samička a nechal si poradiť knihy, ktoré by si mal prečítať. Potom zaplatil za hada aj terárium, ktoré zmenšil a schoval do vrecka a už sa mohol vybrať na ulicu.

K jeho úľave ho Severus čakal pred obchodom a už sa mračil o niečo menej. Keď si všimol, že Harry vychádza z obchodu vyšiel mu naproti. „Prepáč mi moju reakciu. Ja... bol som vyvedený z miery z toho, že stále dokážeš hovoriť hadím jazykom. A...“ potom sa rozpačito odmlčal. „No možno som sa fakt bál, že so mnou nebudeš chcieť byť tak často, lebo sa budeš venovať svojmu novému maznáčikovi.“ Po tom priznaní sa jeho tváre nepatrne začervenali. Harry na neho chvíľu civel a potom sa neveriacky rozosmial. „Merlin Severus. Myslíš, že by som trávil čas s hadom, keď môžem byť s tebou?“

„Odpusť mi to, to bol len skrat v dobe rozrušenia... Inak som si vedomí toho, že som jednoducho nenahraditeľný.“ Povedal Severus a predviedol tak povýšenecký výraz, za ktorý by sa nehanbil ani Lucius Malfoy. Keď to Harry vide prehol sa v pase a bezmocne sa rozosmial. Keď sa konečne upokojil vzal Severusa za ruku a naviedol ho do novo utvorenej reštaurácie. Keď vošli dovnútra vítal ich veľký nápis hlásajúci: Kúzelná panvička- to pravé pre každého kúzelníka čarodejku.

Obzreli sa po preplnenej reštaurácií a hľadali nejaké voľné miesto. V jednom z rohov zaujala ich pozornosť postava ktorá na nich mávala. Keď podišli bližšie, rozoznali Draca, ktorý im ukazoval aby sa ku nemu pridali. Keďže tu žiadne iné miesto nebolo, dlho nerozmýšľali a vydali sa za ním.

„Dobrý deň Draco.“ „Severus“ pozdravili sa slizolínčania navzájom slušne a podali si ruky. Potom sa Draco s hravým úsmevom otočil na Harryho. „Zdravím Harry, zlatíčko...“ „Och prestaň Dráčik...“ mrkol na neho Harry a potom sa obaja otočili na Severusa ktorý si nad ich zvítaním podráždene odfrkol a posadil sa ku stolu. Harry sa zatváril kajúcne a rýchlo si k nemu prisadol. S úsmevom stále na tvári si sadol Draco naproti nim a pritiahol si pred seba svoj nedopitý pohár maslového ležáku.

„Tak mi prezraďte, čo tu vy dvaja robíte?“ začal vyzvedať Draco ihneď po tom, ako si obaja muži objednali pitie.
„No tuto Severus potreboval doplniť svoje zásoby tak som išiel sním.“ Vysvetlil Harry ich výpravu na Šikmú. „A tuto Harry si zasa kúpil nové zvieratko, však?“ nadhodil Severus.

„Ssspomínal ma tu niekto?"  Zasyčala Koral a vystrčila hlavu z Harryho rukáva, kde sa doteraz skrývala. „Vlassstne áno, môžem ťa predssstaviť sssvojmu kamarátovi?“ Zasyčal Harry späť načo zaznamenal mierne trhnutie od Severusa a zmes šoku a zdesenia od Draca.

„Ale issste. Myssslím, že to bude zábava. Z toho bielohlavého cítim ssstrach... môžem ho possstrašiť?“ Spýtala sa Koral a úplne opustila svoj úkryt. Priplazila sa do stredu stola a svojim malým jazykom ochutnávala vzduch. Harry sa pozrel na Draca a videl na ňom, ako veľmi sa bojí. „Draco, toto je Koral. Nemusíš sa jej báť, nie je nebezpečná.“ Potom sa pozrel na Koral. „Zbytočne ho prosssím nessstraš. A Ssseverusa sssi už videla. Je to môj partner.“  Vysvetlil malému hadovi keď sa na neho otočil. Hadík zaujato vyplazil jazyk a ochutnával vzduch okolo. Potom sa priplazil bližšie k Severusovi a váhavo sa mu zmotala pri ruke. „Tento sssa mi páči. Pekne vonia. Cítim z neho hada.“ Vysvetlila Harrymu ktorý to zarazene pretlmočil.

„Nevieš čo tým chcela povedať?“ spýtal sa ho Harry zvedavo, no Severus iba záporne zavrtel hlavou. Draco, ktorý už prekonal prvotný šok z malého hada a hadieho jazyka sa pripojil k rozhovoru. „Myslíš, že to nejako súvisí z tvojou príslušnosťou k slizolínu?“

„Nie, to si nemyslím. To by nehovorila len o mne ale aj o tebe.“ Zamietol Dracov návrh ihneď.

„A nie si náhodou zveromág, Severus?“ Spýtal sa znenazdania nový hlas. Všetci sa prekvapene obrátili k Charliemu, ktorého príchod si nevšimli. „Stačí aby som si nachvíľu odbehol a ty už ma vymeníš?“ spýtal sa potom prekvapene Draca.

„Ahoj Charlie, rád ťa znovu vidím. A aby som odpovedal na tvoju otázku nie, nie som zveromág. Nikdy som sa o toto umenie nezaujímal.“ Povedal Severus po tom čo sa Harry zvítal s druhým najstarším synom Weasleyovského klanu.

„Mal by si to vyskúšať. Verím, že tvoja podoba by bol nejaký druh hada. Zvieratá, hlavne tie magické majú schopnosť vycítiť to zviera v nás. Aspoň u tých, čo majú predpoklady na to aby sa zveromágmi stali.“ Vysvetlil im Charlie. Severus ho zaujato počúval. Ak mal byť úprimný, toto nevedel a nová informácia mu dala možnosť začať uvažovať. Nebolo by na škodu vedieť sa premeniť na hada. Pri nočných hliadkach hradu by mohlo byť zaujímavé nepozorovane sa priblížiť ku študentom a potom ich vystrašiť...

Severus sa s Charliem ponorili do debaty a Draco s Harrym ich len vyjavene pozorovali. Boli si vedomí toho, že sa obaja muži poznajú, no nenapadlo ich že až tak dobre. Už len to, že sa Severus nesprával hrubo svedčilo o mnohom...

Po asi dvoch hodinách, počas ktorých sa dobre najedli a ešte lepšie pozhovárali, stáli Draco s Harrym pred reštauráciou a čakali na Charlieho a Severusa, ktorý trvali na tom, že ich dnešné obedy zaplatia. Obaja mladíci stále nedokázali pochopiť, ako je možné že tí dvaja spolu tak dobre vychádzajú.

 „Teda, vedel som že sa poznajú. Obaja boli členmi Fénixovho rádu. Ale že sa poznajú až tak dobre...“ hlesol potichu Harry. „ Pre mňa to bolo rovnako prekvapivé- ak nie ešte viac ako pre teba...“ súhlasil Draco. „Zvláštne, o Severusovi som si vždy myslel, že Weasleyovcami opovrhuje.“

Harry sa za to posledné vyhlásenie na mladého blondiaka zamračil. Po chvíli však s pohľadom upriameným na dvoch mužov v reštaurácií váhavo pripustil: „Nepovedal by som, že nimi opovrhuje, len... ich jednoducho nemá príliš rád. Hoci, toto tvrdenie budem musieť asi tiež prehodnotiť.“

Severus práve odpočítaval potrebné množstvo galeónov a bol už na odchode, keď ho Charlie zastavil.  Harry sledoval ako ho chytil za ruku a začal mu niečo rýchlo hovoriť. Z tváre staršieho muža sa dalo jasne čítať prekvapenie. Niečo Charliemu rýchlo povedal a chcel znovu zamieriť k východu, no ruka ktorá ho stále držala mu to nedovolila. Mladší z mužov sa rýchlo poobzeral po okolí a vyzeral, že niečo zvažuje. Musel prísť k rozhodnutiu, lebo sa priblížil tesne k Severusovi a začal mu nervózne šepkať do ucha. Na inak bezvýraznej tvári čiernovlasého muža sa rýchlo vystriedalo niekoľko emócií. Najprv šok, potom nechápavosť. Ako však počúval čo mu Charlie hovorí, jeho tvár prezrádzala čím ďalej tým väčšiu spokojnosť. Nakoniec súhlasne prikývol, vďaka čomu si Charlie s úľavou vydýchol. Na jeho tvári sa rozžiaril šťastný úsmev. Nakoniec pustil Severusovu ruku a sám sa vydal smerom von.

Harry to celé nechápavo sledoval a nedokázal zabrániť bodnutiu žiarlivosti v okamihu, keď sa Charlie naklonil tak blízko k Severusovi. Po očku sa pozrel na Draca a videl, že tú scénu pozoroval s rovnako podozrievavým výrazom. Keď sa ku nim obaja muži pripojili, Charlie sa s nimi rozlúčil a viedol protestujúceho blondiaka niekam preč. Harry sa s miernou výčitkou pozrel na svojho priateľa a čakal, či mu sám povie niečo k tomu, čo sa udialo v reštaurácii. Severus sa na neho však iba pousmial, položil mu ruku na rameno v snahe ho trochu upokojiť. Keď videl ako sa Harry nadychuje, aby niečo povedal, trochu škodoradostne sa mu blyslo v očiach a bez upozornenia ich premiestnil do Rokvillu. Harry ktorý t vôbec nečakal sa zapotácal no silná ruka, ktorá ho držala mu nedovolila spadnúť. „Spravil si to znovu! Už ráno som ti hovoril, že sa zvládam premiestniť aj sám.“ Vykríkol naštvane.  „To že si hovoril?“ zatváril sa Severus prekvapene. Potom ho však začal viesť späť ku hradu. „Tak už tu nehraj divadlo a poď. Je na čase aby sme sa vrátili. Navyše mám pocit, že Koral by sa rada zabývala a mala trochu pokoja.“   

Zmienka o Koral zabrala, lebo Harry niečo zasyčal a čakal, čo mu jeho nová kamarátka odpovie. „Máš pravdu. Asi je jej už aj zima. Severus nevieš o nejakom kúzle, ktoré by fungovalo ako vyhrievacia lampa?“ Severus sa vďačne chopil novej témy a tak celou cestou späť diskutovali o tom, ako by mal Harry zariadiť terárium pre svojho malého hadíka. Treba uznať, že na to ako mladá Koral bola, mala o svojom novom domove jasné predstavy a tak Harrymu prakticky vnútila svoje predstavy. Harry sa do toho tak zabral, že úplne zabudol na podivnú scénu medzi Severusom a Charliem.

***

Nasledujúci týždeň ubehol Harrymu ako voda. Každú voľnú chvíľu sa snažil tráviť so Severusom. Často sedeli v Severusových komnatách, rozprávali sa a upíjali vína. Inokedy hrali šachy alebo sa prechádzali po pozemkoch okolo školy či v zakázanom lese. K Harryho prekvapeniu Severus trval na tom, aby pokračovali aj v doučovacích hodinách z elixírov, za čo bol mladý chrabromilčan úprimne rád. To že chce ísť študovať za čaromedika myslel vážne. Pri týchto hodinách sa Severus snažil správať profesionálne, no aj tu sa dali nájsť malé zmeny. Severus často postával v Harryho blízkosti, občas sa o neho obtrel rukou či prehodil nejakú poznámku, ktorá v mladíkovi búrila krv. No snažil sa krotiť, lebo nechcel aby Harry kvôli nepozornosti kazil svoje práce. Tiež pri hodinách sa Harry niekedy neovládol a pozeral sa na Severusa ako na svätý obrázok, na čo profesor väčšinou reagoval pobavením ktoré však rýchlo skrýval v prúde sarkastických poznámok, ktoré dokázali Harryho účinne navrátiť do reality.

Napriek iskreniu ktoré medzi nimi bolo neustále, sa však viac neopakoval scenár piatkovej noci. Vymenil si síce nespočetné množstvo bozkov, no ďalej to nezašlo. Harry by rád zašiel ďalej, no napriek tomu, že bol chrabromilčan známy svojou odvahou, podstúpiť tento posledný krok sa nevedel odhodlať. Najhoršie na tom bolo, že cítil ako ťažké je pre Severusa aby si udržal svoju kontrolu. To bol dôvod, prečo netrpezlivo očakával prílet sovy, ktorý by mu doručila zásielku od dvojčiat. V piatok pri večeri sa do Veľkej siene vznieslo niekoľko sov, aby priniesli pravidelné večerné vydanie Veštca. Jedna zamierila aj k Harrymu a to bol dôvod, prečo sa veľmi zaradoval. Noviny si nekupoval a preto si vyvodil jasný záver, že mu prišiel jeho balíček. O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď zistil že je to list od Severusa.

Harry,

Dnešné stretnutie musím zrušiť. Mám neodkladnú záležitosť, ktorú musím vyriešiť. Dlho si nestrávil večer so svojimi priateľmi, myslím že budú radi keď ťa uvidia aj mimo vyučovania.

Mám ťa rád, uvidíme sa zajtra!

Severus

Harry sa snažil necítiť príliš sklamane. Severus mal pravdu, celý týždeň nebol so svojimi priateľmi mimo vyučovania tak by to mal využiť. Navyše aspoň vedel, prečo dnes nebol profesor elixírov na večeri. Keď nad tým tak uvažoval, nevidel ho od dnešného poobedia. Bol u neho v kancelárií a v rámci svojho Štúdia mu pomáhal opravovať eseje nižších ročníkov, keď mu priletela sova s lístkom. Ktovie, možno niekto potrebuje nejaký elixír zložitý na prípravu...

Harry sa rozhliadol po Veľkej sieni a svoju pozornosť upriamil na slizolínsky stôl. S Dracom a jeho priateľmi vychádzali až prekvapivo dobre a preto sa ich chcel spýtať, či by po večeri nezašli do knižnice alebo Núdzovej miestnosti a chvíľu sa len tak nepozhovárali. Tak ďaleko sa však nedostal, lebo ho upútal smutne sa tváriaci Draco a sova, ktorá mu doniesla nejaký list. Bola to presne tá istá sova, čo dnes doniesla list aj Severusovi! Harry sa s obavami rozlúčil so svojimi priateľmi a zamieril za Dracom. Že by sa stalo niečo niekomu z jeho rodiny? Harry si prisadol vedľa mladého blondiačika a opatrne sa ho spýtal: „Draco, čo sa stalo?“

Draco sa na neho prekvapene pozrel  a potom len s povzdychom zavrtel hlavou. „Ale nič. Charlie mi napísal, že musíme zrušiť naše dnešné stretnutie.“ Tá veta bola pre Harryho ako blesk z jasného neba. „T-táto sova patrí Charliemu?“ spýtal sa s obavou.

„Hej, prečo?“ zaujímal sa prekvapený Draco. Harry si spomenul na tu zvláštnu scénu, ktorej boli svedkami v sobotu. Pozrel sa na kamaráta a priškrteným hlasom povedal: „Poď so mnou, niečo ti musím povedať.“

Na nič nečakal a vyrazil do svojej izby. Vzdialene si uvedomoval, že Draco kráča iba kúsok za nim. Keď sa za nimi zavreli dvere, Harry si strápene sadol na posteľ. „Draco, nebolo ti divné, ako dobre spolu Severus a Charlie vychádzajú? A potom tá ich podivná výmena, keď sme na nich čakali vonku?“

„No bolo to trochu divné, ale... čo tým chceš povedať? Spýtal sa ho neistý Draco.

„No nemohla by tu byť možnosť, že boli milencami?“ predostrel svoju súčasnú obavu Harry.

„A. ako si na to vôbec prišiel?“ vypískol zdesene blondiak.

„Ja neviem, správali sa tak divne....a Severus sa to snažil všetko zahovoriť a ... dnes mu prišiel od Charlieho list. Preto som sa pýtal, či tá sova patrí jemu. Ja- neviem čo v tom liste bolo, no Severus sa potom správal divne a rozlúčil sa so mnou....a dnes na večeri mi od neho poslal list, že na dnes ruší naše stretnutie.“ Povedal všetko čo mu lietalo hlavou a nechýbalo mu veľa ku slzám. Draco ho zdesene počúval. Nechcel tomu veriť, ale dávalo to pomerne zmysel. Keď sa Charlieho spýtal o čom sa v tej reštaurácií so Severusom bavili, odmietol odpovedať. A do teraz, keď náhodou zrušil ich schôdzku vždy mu dal vedieť prečo. Preto sa zdesene pozrel na Harryho a vykoktal: „Č-čo spravíme?“

Harry chvíľu rozmýšľam a potom sa s odhodlaným výrazom začal prehrabávať v kufri. Vytiahol odtiaľ svoj neviditeľný plášť a povedal. „Pôjdeme do Severusových komnát a tam ho počkáme. Pravdepodobne si len niečo namýšľame a toto je len hlúpa zhoda...ale ak nie, chcem vedieť pravdu!“ V očiach sa im zračilo pevné odhodlanie, keď nevidený kráčali Rokfortskými chodbami až do žalárov. Pred dverami do Severusových komnát sa Harry niekoľko krát zhlboka nadýchol než pošepol heslo. Nečujne vošli dnu a rozhliadli sa po miestnosti. V krbe horel oheň čo bol neklamný dôkaz toho, že tu niekto bol. Kým však stačili pokročiť ďalej, dvere do spálne sa otvorili a vyšiel z nich Severus nasledovaný Charliem, ktorý si práve zapínal gombíky na svojej rozopnutej košeli. Na tvári mu pri tom žiaril široký úsmev. „To bolo skvelé Severus!“ Profesor sa zatváril nanajvýš samoľúbo. „Samozrejme, pokojne sa zastav aj nabudúce.“

 Charlie prikývol. „O tom nepochybuj.“  Potom sa načiahol za miskou s letaxovým práškom, trochu si ho vzal  a hodil ho do krbu. Nečujne povedal adresu, kam sa chcel dostať a už ho viac nebolo. Keď sa Severus obrátil od krbu, hľadel na dvoch mladíkov bledých ako stena ktorý na neho ublížene pozerajú. Harrymu z roztrasených rúk vypadol plášť, ktorý ich už aj tak neskrýval, otočil sa na päte a bez rozmyslu bežal preč.

„Kurva!“ zaklial sinavý Severus, keď sa za ním zabuchli dvere. Rýchlo sa pozrel na Draca, ktorý tam bez pohnutia stál s prázdnym výrazom tváre a len zradná slza, ktorá mu stekala po tvári ho prezrádzal. „Nerob žiadne hlúposti a odlatexuj sa do svojej izby!“  prikázal mu stroho Severus a ponáhľal sa hľadať Harryho. To čo sa tu teraz stalo bude musieť vysvetliť skôr ako bude neskoro...