Harry Potter Slash poviedky

„Ešte stále nemôžem uveriť, že tam skutočne idem!“ zvolal Ron nadšene. Pri pohľade na lístky, ktoré držal v ruke, mu ešte aj po niekoľkých týždňoch šťastne žiarili oči.

„Náhodou sa ku mne dostali nejaké voľné lístky... ver mi, hneď som mal jasno v tom, komu ich venujem. Vieš o niekom, kto by tam chcel ísť viac ako ty? Lístky na Majstrovstva sveta v metlobale medzi Bulharskom a Egyptom sú pre teba to pravé.“ Odpovedal mu so smiechom Harry. Bol rád, že vidí svojho najlepšieho kamaráta takého natešeného. Potom ako sa skoro pred pol rokom rozišiel s Hermionou mohol vidieť Rona usmiateho iba zriedka. Harry by mu rád pomohol, ale nevedel ako. Ron dôvod ich rozchodu tajil a Hermiona povedala, že bude rešpektovať Ronovo želanie, aby o tom nikomu nič nehovorili. Preto bol Harry tak rád, že mohol spraviť svojmu kamarátovi takú radosť. A bol si istý, že bude ešte väčšia, pretože pre neho mal prichystané ešte jedno prekvapenie. Už sa nemohol dočkať, ako sa bude Ron tváriť.

„Tak už sa prestaň prehliadať v zrkadle, vypadáš dostatočne reprezentatívne. Navyše, ak si nepohneš tak tam nestihneme prísť pred začiatkom zápasu a už nás dnu nepustia... a som si istý, že to by si nechcel.“ Popoháňal ho Harry so smiechom. Skutočne mal radosť z toho, aký vyzeral byť Ron plný života.

„Och, to je už tak veľa hodín?“ skríkol zdesene. „Mal si ma predsa upozorniť! Poď ideme. Kde je to prenášadlo?“ v panike sa začal prehrabávať v tom bodreli, čo mal v izbe.

„Nepanikár,“ zastavil jeho počínanie Harry. „Prenášadlo mám ja. Tak si ešte naposledy prezri svoje veci a uisti sa či máš všetko, pretože pre to, čo si zabudneš sa nevraciame.“

Harry pobavene sledoval, ako si Ron prezrel vrecká na svojom obleku, ktorý ho donútil pri tejto príležitosti kúpiť. Keď dostal znamenie, že má jeho kamarát všetko potrebné vytiahol zo svojho saka ohnivú strelu, ktorá im mala poslúžiť ako prenášadlo.

„Skutočne máš všetko?“ spýtal sa ho Harry so zdvihnutým obočím a nápadne sledoval predmet na stole. Ron jeho pohľad nasledoval a zbadal tam odložený svoj prútik.

„Och vďaka,“ zamrmlal v rozpakoch a rýchlo si ho skryl do rukávu. Potom už Harry natiahol ruku a nechal svojho kamaráta, aby sa chytil prenášadla.

***

Objavili sa pred vstupom na jeden zo súkromných balkónov štadiónu.

„VIP? My máme miesta v VIP zóne?“ zvolal ako vo vytržení Ron. Podvedome si začal uhládzať svoje sako.

„Iste... to som ti nepovedal?“ poznamenal Harry, ako by o nič nešlo. Pri tom si užíval pohľad na svojho kamaráta.

„Len to na mňa nehraj!“ okríkol ho na oko naštvane Ron. Vzápätí ho nadšene objal. „Vďaka, vďaka... toto asi bude môj najšťastnejší deň v živote!“

„Tak už poď, nech nepremeškáme začiatok.“ Pobúchal ho Harry po chrbte a nasmeroval ku ich miestam. Bolo tu miesto pre šesť ľudí. Sedačky boli po tri vo dvoch radoch. Harry s Ronom sa usadili do predného radu a čakali, kým organizátor ukončí svoju reč a zaháji zápas. Len čo sa usadili, prišiel ku ním sluha a doniesol im poháre so šampanským. „Božie.“ Neodpustil si Ron nadšený komentár. Keď sa o pár minút sluha vrátil a priniesol im malé občerstvenie, mal Harry čo robiť aby nevybuchol smiechom. Veľmi ľutoval, že si so sebou nevzal fotoaparát, pretože ten zbožný výraz na Ronovej tvári stál zato. Nádejne sa upol k myšlienke, že sa mu podarí vytvoriť dostatočne verný obraz pomocou mysľomisy a spomienky na ten moment.

Ron nevnímal nič okrem množstva vyberaných dobrôt až do okamihu, keď sa organizátor pobral preč z komentátorského postu a slova sa konečne ozval komentátor. Vzápätí sa na ihrisko vyrútil Bulharský tým za krátko nasledovaný tým Egyptským  a davy na štadióne začali burácať. Harry fascinovane sledoval rýchly exhibičný let oboch tímov. Ron ich sledoval s obdobnou fascináciou, avšak jeho zrak bol neustále priťahovaný jediným hráčom.

Ešte chvíľu sa voľne pohybovali po štadióne, potom však ako na akýsi neviditeľný povel zastali naproti sebe, priletel rozhodca a počkal kým si kapitáni podajú ruky. Potom vypustil ohnivú strelu, vyhodil prehadzovačku a diváci mohli sledovať, ako sa hráči dali do pohybu. Zápas sa začal.

Harry v dobrej nálade sledoval zápas. Užíval si ho aj napriek tomu, že Anglický národný tým sa do finále nedostal. A pri pohľade na Rona si ten zápas užíval o to viac. Ako tak sledoval svojho kamaráta, nemohol si nevšimnúť, že jeho pohľad bol uprený len na jedinú osobu a tou bol Bulharský stíhač. Už teraz sa nemohol dočkať okamihu, keď Ronovi prezradí čo ho ešte čaká. Bol tak zabraný striedavým sledovaním hry a svojho kamaráta, že si ani nepovšimol novo prichádzajúcej osoby.

Jeho príchod zaregistroval až keď mu jemne poklepal po pleci. Trochu prekvapene sa otočil, aby sa mohol pozrieť na elegantne upraveného Draca. „Takto si poľavil na ostražitosti? Ty, och tak slávny auror?“ zašepkal mu trochu posmešne do ucha.

Harry sa na neho veselo uškrnul a presunul sa k nemu do zadného radu. Ron bol tak zabraný do sledovania Kruma, ktorý práve nasmeroval svoju metlu prudko k zemi, že si jeho odchod ani nevšimol.

„Vieš, rozmýšľam, či by som náhodou nemal začať žiarliť.“ Zašepkal Draco s pohľadom upreným na Harryho.

„Prečo?“ spýtal sa Harry nechápavo.

„To ako uprene si sledoval lasičku sa mi vôbec nepáči... vlastne ani to, ako uprene si sledoval tých hráčov. Keď sme už pri tom, myslím, že sa mi nepáči keď pozoruješ kohokoľvek iného mimo mňa,“ zauvažoval Draco.

„Och ty môj chudáčik,“ pousmial sa Harry. „Myslím, že by som ti to dnes mohol vynahradiť. Ostatne, aj tak ti niečo dlžím za tvoju pomoc.“ Zašepkal Dracovi do ucha a pobavene sledoval lačný výraz, ktorý sa objavil na jeho tvári.

„A musíme tu zostávať dlhšie? Myslím, že je akurát ten správny čas aby sme sa pobrali domov...“ navrhol Draco nádejne.

„Počkaj...“ zauvažoval Harry. „Nie, myslím že tu zostať musíme. Je tu predsa ešte jedna vec, ktorú musím vybaviť.“

„A musíš?“ zamumlal nešťastne Draco.

„Neboj, to zvládneš.“ Uistil ho Harry a vedený vzrušeným hlukom z tribún sa zapozeral na hru. Napriek tomu však registroval podráždené mumlanie od jeho spolu sediaceho. A keďže ho veľmi rád provokoval, položil mu ruku na stehno. Všimol si, že Draco takmer okamžite stíchol. S takmer diabolským úsmevom ďalej pozoroval hru, aspoň na prvý pohľad to tak vyzeralo, avšak v skutočnosti sa sústredil na to, aby rukou pomaly stúpal po blondiakovom stehne vyššie.

Za iných okolností by sa takto určite nechoval. Aspoň nie na verejnosti, avšak teraz tu panovalo prítmie, Ronova pozornosť bola upriamená na niekoho úplne iného a on bol posilnený šampanským... A tak jeho ruka ďalej odvážne blúdila po blondiakovom stehne. Keď už vystúpila skutočne vysoko, zas sa takmer hanblivo stiahla, len aby začala svoju púť nanovo. Harry mohol jasne počuť prerývaný dych vedľa sediaceho muža. Musel sa pre seba usmiať. Skutočne sa tešil na to, kedy pôjdu domov.

Z jeho sústredenia ho vytrhol až Ronov nešťastný výkrik. Rýchlo stiahol svoju neposednú ruku a snažil sa zorientovať, čo sa vlastne stalo. Potom si všimol víťazne sa tváriaceho stíhača Egyptského týmu s ohnivou strelou v ruke. Rýchli pohľad na tabuľu ukazujúcu výsledné skóre ho uistil, že skutočne vyhrali Egypťania. Bolo mu to ľúto, fakt dúfal, že vyhrajú Bulhari. Pri pohľade na Ronov tragický výraz dúfal, že jeho náladu ešte dokáže vylepšiť.

„Viktor už bol tak blízko, skoro ju chytil! Nemôžem uveriť, že ho ten Egyptský babrák predbehol.“ Zúfal Ron. Potom sa otočil, aby sa mohol posťažovať aj Harrymu, avšak ten vedľa neho nebol. Prekvapene sa vôkol seba rozhliadol a uvidel ho o rad za sebou, ako stojí vedľa Malfoya.

„Ten, ten... had, čo tu robí?“ Zvolal Ron podráždene.

Harry sa nadychoval, aby svojho kamaráta napomenul za jeho chovanie, avšak Draco ho predbehol.

„Ten had, ako si ma pekne nazval, to tu vlastní. Takže by si sa mi mal radšej poďakovať za to, že som vás sem dnes pozval.“ Oznámil mu s arogantným úsmevom.

„Čo? Harry, ty si to vedel?“

„Iste, Draco sa mi často chváli tým, že vlastní súkromnú lóžu na niekoľkých svetových štadiónoch a tak som ho poprosil, či by mi ho pre tento večer nepožičal.“

„A on ti ho len tak požičal? A ako to, že si to vlastne vedel? Kedy si sa sním mal možnosť rozprávať?“ vypytoval sa Ron ďalej.

„No vzhľadom na to, že je Draco môj snúbenec, tak som mal tých príležitosti dosť.“ Priznal Harry akoby to bolo samozrejmé. Odmenou mu boli dva prekvapené pohľady.
„On?“ vykríkol Ron neveriacky.

„Ty si to nevedel?“ spýtal sa Harry nevinne.

„No, rád by som pokračoval v tomto rozhovore,“ vložil sa do toho Draco, „ale už máme naplánovaný ďalší program, takže by sme si mali pohnúť.“ Oznámil im rozhodne. „Tadiaľto,“ naznačil a počkal než sa Ron neisto vydá naznačeným smerom. Potom uprel spýtavý pohľad na Harryho.

„No, to že som zasnúbený, som im oznámil hneď na druhý deň. No a okrem Rona si už všetci domysleli, že tým mojím tajomným priateľom si bol ty... takže som si myslel, že by bolo na čase to priznať verejne.“

„Skutočne?“ spýtal sa Draco dojato.

„Skutočne,“ pritakal Harry nežne a pritiahol si Draca do náruče a venoval mu krátky nežný bozk. „Navyše som sa ti musel poďakovať za to, že si mi pomohol toto všetko vybaviť.“

„Takže tak je to...“ zamračil sa Draco hravo. „A ja som si myslel, že mi máš v pláne poďakovať trochu inak.“

„Príde aj na to... toto ber len ako... preddavok.“

„Och.. no tak to poď,“ vyhŕkol Draco nedočkavo a chytil ho za ruku. „Musíme dohnať lasičku, aby sme potom mohli čo najskôr  ísť ku mne.“

***

Ron sedel v súkromnom boxe jednej z reštaurácií a cítil sa trochu roztrpčene. Ešte stále pociťoval mierne sklamanie z toho, že Viktora Kruma prekonal akýsi podradný Egypťan a Bulharsko tak prišlo o titul. Nebolo to fér, Viktora zákerne trafili dorážačkou v momente, keď sa snažil o Vronského fintu, v dôsledku čoho tvrdo narazil na zem. Iste, vďaka ochranným kúzlam neutŕžil žiadne vážne zranenia a mohol pokračovať v hre, avšak určite musel mať riadne bolesti. A Rozhodcovia dokonca ani neodpískali faul. Z toho Ron prišiel k záveru, že tá hra bola jasne zmanipulovaná.

Napriek tomu si hru skutočne užil. Veď kedy by opäť dostal možnosť byť tak blízko Viktorovi? A pozorovať ho v jeho najlepšej forme ako krúži po ihrisku?

Tento jedinečný zážitok mierne narúšal fakt, že to všetko bolo umožnené práve za pomoci Malfoya. Po vojne sa síce uzmierili, nikto z nich nechcel v poslednom roku školy zažívať nejaké zbytočné rozbroje, no napriek tomu jeho spoločnosť nevyhľadával. Fakt, že ako jediný z Harryho priateľov a rodiny neprišiel na to, že mladíkovým tajomným snúbencom je práve Malfoy ho skutočne rozhodil. Hoci, ak by k sebe bol skutočne úprimný, nebol z tej informácie až tak prekvapený. Už v poslednom roku mal pocit, že to tých dvoch k sebe akosi podozrivo priťahuje. No myslel si, že je to len akési chvíľkové poblúznenie a už to vyprchalo. Veď ich odkedy zložili MLOKy ich spolu nevidel.... teda nie príliš často.  A rozhodne ich nevidel pri nejakej nevhodnej situácií.

Takže v skutočnosti mu nevadilo, že sú tí dvaja spolu, skôr ho štvalo, že o tom ako jediný nevedel. Ale pri pohľade na to, aký šťastný sa Harry zdal byť, hoc to bolo práve vďaka tej blonďavej fretke, ho jeho zlá nálada prechádzala. Tomu tiež dopomáhalo to výborne voňajúce jedlo, ktoré mu práve priniesli.

Po skončení zápasu ich Malfoy doviedol do jednej z vyberaných reštaurácií, ktorá bola hneď vedľa štadióna. Človek tu musel mať rezerváciu a mohol tu stretnúť mnoho významných osobností. Bolo mu povedané aby sa nijak neobmedzoval, že toto je ešte stále súčasťou jeho narodeninového daru. Takže keď si to celé zhrnul, nebolo na škodu, že sa Harry dal dokopy práve s Malfoyom. S Ronovou obnovenou náladou sa večera odohrávala v príjemnej atmosfére. Hovor plynul v priateľskom duchu a Ron sa dozvedel, ako to vlastne s tými dvoma je. Chodiť spolu začali ešte na škole, no obaja potom pokračovali v štúdiu, každý inde a tak sa na chvíľu rozišli. Náhodu sa potom stretli pri jednom večierku a dali sa spolu do rozhovoru. Potom sa stretli ešte niekoľko krát a rozhodli sa, že by to spolu mohli opäť skúsiť. Harry sa však obával reakcie verejnosti na fakt, že je gay a tak svoj vzťah udržiavali v tajnosti. Až do teraz.

„No ďakujem Vám obom za skvelý večer, myslím že sa bezkonkurenčne zaradí na prvé miesto v rebríčku najlepších dní môjho života. Ale už som vás zdržiaval dosť dlho, myslím že je čas ísť domov a verím, že vy dvaja sa tiež tešíte na trochu súkromia.“ Ozval sa Ron zrazu a začal si zberať svoje veci.

„To máš pravdu, neviem sa dočkať, kedy s Harrym budeme chvíľu o samote.“ Usmial sa Draco veľavravne.

„Ou, to si radšej nechaj pre seba. Detaily počuť nepotrebujem.“ Ubezpečil ho Ron so znechutenou grimasou.

„Draco prestaň ho privádzať do rozpakov!“ rozchechtal sa Harry a zachytil Ronovo pobavené potrasenie hlavou. Uprel na ryšavého kamaráta prísny pohľad a povedal: „A ty si sadni späť! Ešte si nemal dezert.“

„Pri pohľade na to, ako sa tu celú dobu cukrujete, mám sladkého myslím dosť.“ Zašomral Ron no vzápätí sa opäť zvalil na stoličku a začal si prezerať jedálny lístok. Uprene študoval, čo si vyberie a nevšímal si pobavené pohľady, ktoré na neho vrhali Harry s Dracom. Nepostrehol ani, kedy sa Draco ospravedlnil a odišiel od stolu. Jeho neprítomnosť zaregistroval, až keď mal objednaný svoj zákusok.

„Hmm Harry, kde zmizol tvoj...snúbenec?“ spýtal sa prekvapene.

„No, asi si musel odskočiť. Za chvíľku je určite spať. Nebodaj ti tu jeho prítomnosť chýba?“ rypol si do neho Harry.

„To rozhodne nie. Hoci musím uznať, že dnes bol celkom v pohode. Dúfam, že mu večer poriadne poďakuješ za to, že toto všetko zariadil. Poďakoval by som mu aj sám, ale som si istý, že od mňa by to neocenil ani zďaleka tak ako od teba.“ 

„ To si píš Weasley. Som si dokonca istý, že ak by si mi začal ďakovať ty namiesto Harryho, tak by som so zdesením ušiel... No možno by som ťa najprv preklial.“ Ozval sa Draco, ktorý sa práve vrátil ku ich stolu.

„Vyšlo to?“ spýtal sa Harry a dychtivo pri tom pozoroval Draca.

„A ty si snáď pochyboval? Veď ti to predsa sľúbil.“

„No, ale keď nechodil...“

„Nevedel nás nájsť. Niekto zabudol oznámiť, že tu na neho čakáme.“

„Ups, na to som skutočne zabudol.“

 „O čom to pre Merlina hovoríte!?“ zvolal už trochu vytočene Ron, keďže sa vôbec nechytal na to, o čom táto konverzácia bola.

„No, myslím že je čas, aby si si užil zlatý klinec dnešného večera.“ Oznámil Harry svojmu kamarátovi.

„Čo, čože-“ zakoktal sa Ron nechápavo, no bol prerušený novo prichádzajúcou postavou.

„Počul som, že tu mal niekto narodeniny, takže s malým oneskorením prajem všetko najlepšie!“ zvolal so slabým prízvukom Viktor Krum.

Ron na neho prekvapene upieral pohľad, v ktorom mohol každý rozpoznať zbožnú úctu. „Viktor Krum,“ hlesol úctivo, akoby práve uvidel reinkarnovaného Merlina.

„Tak na zdravie!“  zvolal Draco a uchopil jeden z pohárov so šampanským, ktoré so sebou priniesol Viktor.

„Na zdravie!“ zopakovali po ňom všetci. Len Ron stále nemohol odtrhnúť zrak od svojho idolu.

„On je vždy taký mĺkvy?“ spýtal sa Viktor a pokýval na Rona.

„To ani nie,“ zasmial sa Harry. „To len obvykle nemá šancu stretnúť sa s legendou- jeho slová.“

„Harry!“ skríkol Ron zahanbene, no jeho kamarát sa iba zasmial.

„No vážne, mal si počuť ako o tebe básnil počas celého zápasu. Myslím, že ešte viac ako vtedy vo štvrtom ročníku, keď ste hrali proti Írom. Och a to si nevidel jeho izbu. Má tam hneď niekoľko tvojich plagátov.“ Pokračoval veselo ďalej v prezrádzaní informácií na svojho kamaráta.

„Harry, prestaň!“ okríkol ho zahanbený Ron.

„Ale nie, prezraď mi viac. Som rád, že som stretol tak zapáleného fanúšika.“ Ozval sa Viktor. „Mám pocit, že by som s metlobalom mal skončiť. Dva razy som hral na majstrovstvách a dva razy som to pokazil.“

„Čože? To nie je pravda! Lepšieho hráča ako si ty Bulharsko nemalo. Nesmieš skončiť!“ presviedčal ho Ron zapálene.

„Nie? Aj dnes som to pokazil. Dnes sme mohli byť všetci na oslave s celým týmom, avšak kvôli mne sa žiadna oslava nekoná.“ Povzdychol si Viktor strápene. „Keď ma Harry požiadal, či by som sa s vami po zápase nestretol, dúfal som, že vás budem môcť vziať na našu súkromnú oslavu.“

„To by bolo fajn... ale mne stačí, že som sa mohol stretnúť s tebou.“ Priznal červenajúci sa Ron.

Po tejto vete si Draco s Harrym vymenili vševedúce pohľady a Viktor si Rona začal prezerať s novým záujmom.

„Tak to rád počujem,“ zasmial sa Viktor. So záujmom sa naklonil bližšie k Ronovi a požiadal ho, aby mu o sebe povedal viac. Ron sa čoskoro uvoľnil a potom si mohol naplno užívať večer. Čiastočne tomu pomohlo aj nemalé množstvo alkoholu, ktoré napomáhalo k dobrej nálade. Asi po hodine sa Draco s Harrym ospravedlnili s tým, že už musia ísť, pretože majú ešte niečo na práci.

Ron s Viktorom sa s nimi rozlúčili a pokračovali vo svojej diskusií. Medzi rečou sa Ron priznal k tomu, ako veľmi závidel Harrymu, keď si vo štvrtom ročníku mohol s Viktorom zahrať metlobal a vymámil tak od neho prísľub, že si spolu určite niekedy zalietajú. Rozprávali o svojom detstve, o tom čo robili pred a po vojne.

Ani si nevšimli ako ten čas plynul a prišiel za nimi čašník, ktorý ich upozornil na to, že už budú zatvárať. Vzhľadom k tomu, že ich útrata šla na účet Malfoya, tak sa obaja vybrali pred reštauráciu.

„Vďaka za večer. Neviem si predstaviť ako lepšie by mohol prebehnúť.“ Usmial sa Ron na Viktora, ktorý postával po jeho boku.

„No, niečo by som ešte snáď vymyslieť zvládol.“ Navrhol mu Bulharský kúzelník.

„Skutočne?“

„Uhm, poď.“ Mrkol na Rona. Chytil ho za ruku a začal ho ťahať späť na štadión. Doviedol ho k miestnosti vedľa šatní, kde boli odložené cvičné metly. Potom si kritickým okom prezrel ich odevy a usúdil, že obleky nie sú to správne oblečenie na lietanie.

„Poď sem, nájdeme niečo, čo ti bude dobré. Určite tu bude dostatok náhradných dresov.“ Vyzval ho Viktor a vydal a k šatniam, ktoré ihneď začal prehľadávať. Nakoniec skutočne našiel aj náhradné odevy a tak vyzval Rona aby si vybral ten, ktorý mu bude sedieť. Sám sa začal vyzliekať a obliekať si svoj  dres. Po očku pritom sledoval obdivný pohľad ktorým ho Ron pozoroval. Podobne uznanlivým pohľadom potom sledoval pri prezliekaní aj on jeho.

„Sľúbil som ti, že si spolu zalietame. Tak, poďme na to!“ podal mu so smiechom jednu metlu, čím narušil iskrivú atmosféru, ktorá medzi nimi začala vznikať a vykročil smerom k ihrisku. Ron ho chvíľku prekvapene sledoval, no vzápätí sa so smiechom vydal za ním. Spoločne lietali, naháňali sa a užívali si bláznivý let. Vzhľadom k vypitému alkoholu to občas vyzeralo dosť nebezpečne, no ako zázrakom sa nikomu nič nestalo. Po asi hodine lietania sa obaja bezpečne vzniesli späť na zem a spotený sa vybrali do útrob štadiónu. Viktor ich opäť zaviedol k šatniam, kde odložili metly. Ešte trochu zadýchaný zostali stáť v šatni a rozpačito sa na seba pozerali.

„Sme spotený.“ Zamrmlal Ron.

„Uhm.“

„Mali by sme sa osprchovať...“ pokračoval.

„Uhm... to sa asi budeme musieť vyzliecť.“ Zamrmlal Viktor zamyslene.

„Uhm.“

Obaja zostali nepohnuto stáť naproti sebe. Pozerali sa jeden druhému do očí akoby sa snažili odhadnúť, čo si ten druhý skutočne myslí. Nakoniec sa Viktor odhodlal, pristúpil k Ronovi bližšie a trochu neisto ho pohladil po tvári.

„Poď, sprchy sú tam,“ kývol hlavou a ruku presunul z jeho tváre k ruke, za ktorú ho chytil. Venoval mu malý úsmev a začal ho ťahať k sprchám.

Tak predsa len môže byť tento večer ešte lepší, pomyslel si Ron so širokým úsmevom, keď sa nechal ťahať smerom ku sprchám...