Harry Potter Slash poviedky

„Prepáč mi to synček. Ja sa snažím, skutočne... ale láska a starosť o deti nie je niečo, čo by sa Malfoyovci bežne učili. Kým som bol malý, sám som si myslel,  že ma otec nenávidí. Neskôr som pochopil, že to tak nebolo ale... ja nechcem, aby si sa tak niekedy cítil aj ty. Chcel by som ti byť otcom akého si zaslúži každé malé dieťa, ale ja neviem ako...“ šepkal Draco zničene k nemluvňaťu ktoré tíško spalo v kolíske. Jeho syn vyzeral ako všetci Malfoyovci už po mnoho generácií. Bledá pleť, blonďavé vlasy. A keby otvoril oči, mali by krásnu šedú farbu.

Napriek tomu, že to bolo krásne a nanajvýš poslušné dieťa- akoby malo už odmala vštepené Malfoyovské vychovanie- Draco nedokázal cítiť radosť. Už dlho sa utápal v depresií. Bál sa toho, ako sám zvládne starosť a vychovávanie svojho syna. Ako zvládne celý svoj život. A hoci sa cez deň snažil udržať masku nezlomného a hrdého Malfoya, s príchodom noci sa jeho vôľa strácala. A tak ako už mnoho večerou predtým, zavolal Draco domáceho škriatka, prikázal mu postarať sa o Scorpiusa a vybral sa v ústrety chvíľkovému zabudnutiu.

Po tom ako ho raz novinári nachytali U Troch metiel sa kúzelníckym barom zďaleka vyhýbal. A tak splynul s davom muklov, ktorý sa pohybovali nočným Londýnom a istými krokmi sa vybral do najbližšieho baru. S rodenou eleganciou sa pozdravil s barmanom a odišiel k jednému zo stolov. Už ho tu dobre poznali a tak netrvalo dlho a za chvíľu mu obsluha priniesla jeho vytúžený pohár zabudnutia. S ďakovným kývnutím si ho prevzal a pomaly upil zo zlatisto sfarbenej whisky. V skutočnosti by obsah poháru najradšej vypil na ex nasledovaný niekoľkými ďalšími, ale jeho vychovanie mu to jednoducho nedovolilo.

Ako pomaly upíjal so svojho poháru, ucítil v bare prítomnosť iného kúzelníka. Musel práve prísť, pretože predtým tu žiadnu mágiu cítiť rozhodne nebolo. Ostražito vzhliadol ku dverám s prútikom nenápadne skrytým pod stolom. V prípade že by to bol novinár, bol prichystaný na seba použiť kúzlo aby zamaskoval svoju identitu. Prekvapene vydýchol, keď v neznámom kúzelníkovi rozoznal Pottera. Pottera ktorý nevyzeral o moc lepšie ako on sám. Teda, Draco ešte rozhodne nebol napitý tak ako Potter, ale mal to v blízkej dobe v pláne. Takže v tom až taký rozdiel nebol.

Nevedel prečo sa zachoval tak, ako sa zachoval. Možno z ľútosti a možno len dnes nechcel piť sám. Nech už bol jeho dôvod akýkoľvek, zdvihol sa zo svojho miesta a vydal sa za Potterom. Chytil ho za ruku a dotiahol ku svojmu stolu. Cestou ešte stihol ukázať baranovi, aby mu doniesol dvoch panákov.

„Sadni!“ rozkázal omámenému Potterovi, keď sa vrátili ku stolu. Počkal kým sa posadí na jednu stoličku a sám sa zvalil do tej naproti.

„Čo tu robíš?“ vyštekol na neho tak trochu obviňujúco. Ako si dovolil prísť sa opiť do tej istej krčmy, akú som si vybral ja?

„Eh, opíjam sa?“ zamumlal Potter svoju neistú odpoveď.

„Prečo?“ pokračoval Draco pociťujúc nevysvetliteľnú zlosť. Ako si dovoľuješ byť zúfalý, keď to ja tu mám byť ten zúfalý?

„Neviem...aby som zabudol?“ opäť zamumlal Potter.

„Čo také by si len ty potreboval zabudnúť?“ odfrkol si Draco posmešne.

„Ne-neviem. Veď ti hovorím, že sa na to snažím zabudnúť!“ Rozhorčil sa Potter. Vzápätí sa však upokojil, pretože im obsluha priniesla drinky. Na nič nečakal, vzal ho do ruky a vypil na ex.

„Ešte!“ rozkázal si vzápätí. Draco nad tým správaním len roztrpčene zavrtel hlavou, ale nakoniec aj on sám zabudol na vychovanie a rovnako naraz vyprázdnil svoj pohár. „Ešte,“ uznal s pohľadom na dno pohára.

***

Vedomie naberal veľmi pomaly. Najprv sa ozvala bolesť hlavy, ktorá bola vzápätí nasledovaná povedomými zhupnutím žalúdku. V poslednej dobe boli podobné rána pravidlom a tak ho na tom nič neprekvapilo. Nacvičeným pohyb sa načiahol smerom, kde odhadoval svoj nočný stolík. Jeho osobný škriatok vedel, že ráno má mať prichystaný elixír proti opici. Napriek pretrvávajúcemu omámeniu bol prekvapený, že siahol naprázdno. Namiesto predpokladaného elixíru mu telom prešla tupá bolesť. Prekvapene otvoril oči, a nechápajúc sa rozhliadal po salóniku. Prečo som spal tu a nie v spálni? Pomyslel si zmätene. Prečo by mal vymeniť svoju veľkú pohodlnú posteľ za malé kreslo? Keď sa trochu porozhliadol, zistil, že na stole má skutočne pripravený elixíry. Okrem zvyčajného elixíru proti opici tu bol aj jeden proti bolesti. S tušením blízkej úľavy rýchlo vypil oba elixíry a užíval si ich blahodarné účinky. Až po chvíli si uvedomil, že je niečo zle. On už bol rozhodne hore, takže prečo sa v miestnosti ozýva niečie chrápanie? Vzhliadol a zdesene vyvalil oči na Pottera spiaceho v susednom kresle.

Čo tu ten do pekla robí? Pomyslel si a pritom rozmýšľal, ako by sa mal kvôli cítiť s Potterom vo svojom dome. Mal by byť zdesený, nahnevaný,    rozzúrený, alebo by si mohol vystačiť s obyčajným prekvapením? Nakoniec si uvedomil, že nepociťuje ani jednu z týchto emócií. Počiatočný šok totiž vystriedala rezignácia, ktorá prišla so spomienkami na minulý večer. Včera pili dlho a veľa. Nakoniec im už ani nechceli naliať a tak sa rozhodli pokračovať niekde inde. Vďaka tomu sa pravdepodobne ocitli tu. Keď však včera Pottera prizval k sebe, nemal v pláne ho vidieť ráno opäť. S tým teda vôbec nerátal. Čo by mal sním teraz robiť? Mohol by sa zachovať ako správny Malfoy a požiadať škriatka, aby ho vyhodil pred brány ich sídla a nech si už potom robí Potter čo chce. Avšak vedel, že podobný čin je len jeho zbožné prianie. Hoci to priznával iba nerád, Potterovi dlžil za to, ako sa ho zastal pred súdom...

Z rozjímania o tom, ako by sa mal zachovať ho vytrhol bolestivý ston prichádzajúci zo susedného kresla. Z povzdychom sa pozrel na pomaly sa budiaceho Pottera.  Nevedel ešte, ako túto situáciu vyriešiť, ale vedel, že sa s Potterom bude musieť rozprávať. A rovnako vedel, že to pôjde jednoduchšie ak nebude trpieť následkami prehýrenej noci. Preto zavolal škriatka a požiadal ho o rovnaké elixíry, aké mal sám ráno nachystané. Len čo sa škriatok vrátil a podal svojmu pánovi dve požadované fľaštičky, zdvihol sa Draco zo svojho kresla a podišiel ku svojmu hosťovi.

„Potter! Stávaj a vypi to!“ zvolal Draco rozkazovačne. Trochu prekvapene sledoval, ako ich Potter bez rozmyslu chytil a vypil.

„Uf, dúfam že si ma práve neotrávil,“ zachechtal sa Potter, keď elixíry zabrali. „Ďakujem ti. A ak sa smiem spýtať, kde to práve som?“

Draco sa ho ohromene pozoroval. Čo sa tu pre Salazara deje? Prečo sa Potter správa tak normálne? Čakal by obvinenia a nie ďakovanie.

„U mňa dom.“ Odpovedal na predchádzajúcu otázku a čakal, že teraz príde ten očakávaný výbuch hnevu.

„Aha...tak to ti asi ďakujem ešte raz.“ Opäť ho prekvapil Potter. „Pre Merlina Draco, sme už dospelý. Myslel som si, že sme tie detinské hádky zo školy už dávno prekonali. Iste, nie sme žiadny veľký kamaráti, ale je nad slnko jasné, že sám by som sa domov nedostal. Takže som ti vďačný, že si ma nenechal ležať niekde na rohu ulice.“

„Iste,“ dostal zo seba prekvapený Draco. Vyzeral, akoby chcel ešte niečo dodať, ale k tomu nedošlo, pretože sídlom sa ozval detský plač. Draco zareagoval okamžite. Bez jediného slova svojmu hosťovi vyskočil na nohy a rozbehol sa do detskej izby. Zastavil sa až pred kolískou v ktorej bol uložený jeho syn. Neisto pozoroval škriatka, ktorý sa ho snažil utíšiť a márne si lámal hlavu nad tým, čo by mal spraviť. Rád by spravil niečo preto, aby sa jeho malý Scorpius utíšil, ale nevedel ako. Sám niečo podobné nezažil, hrdý Malfoy sa vie predsa so všetkým poradiť sám... A o novorodencov sa od malička vždy starali škriatkovia. Členovia čistokrvných rodín majú predsa oveľa dôležitejšie úlohy. Tak bol aspoň vychovávaný. Avšak o taký nechcel. V detstve týmto nedostatkom citu trpel, hoci to nedával najavo, ale bol rozhodnutý, že jeho dieťa takýmto nedostatkom trpieť nebude. Lenže, čo by mal robiť?

Uväznený vo vlastných nie práve príjemných spomienkach na detstvo, rozpoltený medzi svojou túžbou starať sa o syna a tým, že nevedel ako na to si vôbec nevšimol, že za ním do izby šiel aj Potter. Úprimne na neho úplne zabudol. Preto bol prekvapený keď začul: „No tak, čo tu tak stojíš. Choď a utíš ho.“

Bledý ako stena s bolesťou jasne vpísanou v očiach sa k nemu otočil a povedal: „Chcel by som, ale ja neviem ako. Toto ma nikdy nikto neučil.“

Potter sa na neho zarazene pozrel, ale vďaka stále plačúcemu dieťaťu sa pozbieral a čo upokojujúco ho začal inštruovať. „Nie je v tom nič zložité. Choď k nemu, prihováraj sa mu, rozprávaj. Musí z teba cítiť, že je všetko v poriadku.  Vezmi ho na ruky a stále k nemu hovor.“

Draco ho poslúchol, hoci sa stále cítil značne neisto. Najmä keď ho Potter uprene pozoroval. Cítil sa rozpačito a trochu nepríjemne, keď sa začal prihovárať k plačúcemu Scorpiusovi a vedel, že ho pri tom niekto sleduje. Odmena prišla vzápätí, pretože jeho plačúci syn prestal ihneď plakať a uprel na neho svoj pohľad. 

„Tak je to správne, ide ti to. Teraz ho vezmi na ruky. Opatrne, podopri mu hlavičku. Áno, presne tak,“ pokračoval vo svojich inštrukciách Potter. „Vieš, človek by povedal, že ho držíš prvý raz,“ povedal pobavene pri pohľade na podivne dojatého Draca.

„Veď aj držím,“ odpovedal mu so stiahnutým hrdlom blondiak. Pohľad mal však uprený na chlapca vo svojom náručí, ktorý pokojne ležal a v malej pästičke spokojne držal Dracov prst. „Má už štyri mesiace a toto je po prvý raz, čo ho držím v náručí,“ zamumlal prekvapene. „Čo som to ja za otca?“

„Ale prečo?“ dostal zo seba Potter, ktorý sa pomaly dostával zo šoku.

„Veď som ti to povedal, nevedel som ako...“

„Ale ako je to možné? A čo tvoja žena? To ti to nikdy neukázala, nevadí jej to?“ pýtal sa Potter ďalej.

Draco sa na neho rozzúrene pozrel. „To myslíš vážne?“ Takmer to zavrčal. Ihneď sa však snažil upokojiť, pretože dieťa v jeho náručí sa začalo nepokojne vrtieť. Uspokojil sa stým, že Pottera spražil ľadovým pohľadom. Keď sa mu však dostalo len veľmi znepokojené prikývnutie, že svoju otázku myslí vážne, neisto sa spýtal: „Som vdovec. Astoria zomrela krátko po pôrode. Potter, ty si to skutočne nevedel?“

„Prepáč. To som skutočne nevedel. V poslednej dobe sme s Ginny cestovali.“ Priznal s podivnou bolesťou v hlase.

„Ale v novinách si to musel postrehnúť. Takú senzáciu si nikto nenechal ujsť.“ Odfrkol si Draco znechutene. Potter však len opäť negatívne zavrtel hlavou. „Noviny som prestal čítať už na škole.“

Nasledovalo krátke ticho. Draco si vychutnával pre neho úplne nové pocity a Potter bol zrejem zahĺbený do svojich myšlienok.

„Zaspal, mal by si ho uložiť do postieľky.“ Šepol nakoniec Potter s malým úsmevom. Draco sa prekvapene pozrel na uzlíček vo svojom náručí. Skutočne. Ani si nevšimol kedy sa to stalo. Opatrne preložil syna do kolísky a zostal nad nim neisto stáť. Vedel, že už môže ísť. Škriatok by už na neho dal pozor. Ale zistil, že nechce nikam ísť. Chcel zostať tu a dohliadať na synov pokojný spánok. Tento nový ochranársky pocit ho síce trochu prekvapil, no vyčaril mu na tvári malý potešený úsmev. Usadil sa do kresla, ktoré si pre seba vyčaroval a pozoroval spokojne spiaceho chlapca.

Nakoniec ho vyrušil Potter, ktorý zrejme nedokázal ďalej zadržať svoje otázky.

„Vieš, stále to neviem úplne pochopiť. Prosím, neber ma zle. Ale kto sa o chlapca staral doteraz? Prípadne, prečo si niekoho nepožiadal, aby ti všetko ukázal?“

Draco si strápene povzdychol. „Kto sa o neho staral? Škriatkovia, opatrovateľky... tak ako aj o mňa keď som bol malý. Vlastne ma to nemal kto naučiť. V čistokrvných rodinách sa na city nehrá. Ale to som nikdy nechcel... Ale nemôžem proste len tak za niekým prísť a povedať aby ma naučil starať sa o dieťa...“

„To si ani nedokážem predstaviť.“ Odpovedal mu zdesene Potter. Potom sa však zatváril odhodlane a navrhol: „Ak chceš, mohol by som ťa všetko potrebné naučiť. S deťmi som to vždy celkom vedel a od Weasleyovcov už mám bohaté skúsenosti. Nemusíš sa báť, že by som to potom rozprával nejakým novinárom.“

„Prečo by si to robil?“ nechápal Draco. „Prečo by si mi pomáhal?“

„Pretože vidím, že máš svojho syna rád a... a nechceš aby vyrastal tak, ako si vyrastal ty. A dokážem ti pomôcť... Navyše o mne vždy hovorili, že mám záchranársky komplex, takže ak to prijmeš lepšie, mysli si že potrebujem splniť svoje ročné limity.“

„Ja... rád prijmem tvoju pomoc. Čo za to budeš chcieť?“

„Nepomáham ti, pretože by som od teba niečo chcel. Chcem ti pomôcť, pretože je to správne. Navyše je pre mňa dostatočne veľké zadosťučinenie, keď môžem pozorovať ten nežný výraz na tvári vždy chladného Slizolínskeho princa.“ Odpovedal mu s úsmevom.

„Tak to potom ďakujem... Skutočne nie je nič, čo by som pre teba mohol spraviť?“ Uisťoval sa Draco.

„Ehm, možno by tu predsa len niečo bolo...“ priznal Potter neisto. „Ja- ak by ti to príliš nevadilo... hodil by sa mi azyl na pár dní. Týždeň, maximálne tak dva. Obávam sa, že momentálne nemám kde bývať a nebol by som rád, keby sa v novinách objavilo, že bývam niekde na hotely.“

„Nebudem sa pýtať. Dohodnuté. Poviem škriatkom, aby ti nachystali izbu.“

„Vďaka Draco. Mám ešte poslednú otázku. Predstavíš mi prosím toho tvojho drobca?

***

Niekomu by sa aj mohlo zdať divné, ako dobre spolu nasledujúci týždeň vychádzali. Ono to aj podivné naozaj bolo, ale Draco sa nad tým v skutočnosti veľmi nezamýšľal. Bola mu sľúbená pomoc so starosťou o syna a tú dostal. Stačil týždeň a už mohol s hrdosťou vyhlásiť, že sa dokáže o Scorpiusa postarať aj sám. Nie že by na to bol skutočne sám... Stále tu boli domáci škriatkovia pripravený postarať sa o mladého pána. A Draco im v tom ani nehodlal brániť. Výmena špinavých plienok proste nie je nič pre neho. A ako mu Harry vysvetlil, u takto malých detí nebolo zdravé používať k takýmto veciam kúzla. Takže áno, pomoc škriatkov samu určite stále hodila. Ostatne, sám sa potreboval starať o chod rodinného majetku a to zaberie nemálo času. Avšak teraz už sa nemusel báť toho, že sa jeho syn zobudí a on nebude vedieť čo robiť. Už sa viac nebál toho, že by mu nejako ublížil svojou nevedomosťou alebo neschopnosťou.

A za to vďačil len a len Harrymu. Keď sa v tú osudnú noc chystal opiť, ani sám nevedel, aké šťastie sa to na neho vlastne usmialo. Kto by to bol povedal, že sa z toho večne strapatého chrabromilčana vykluje tak užitočná pomoc? Draco rozhodne nie. Nevedel ako by sa mu za všetku tú pomoc dostatočne odvďačil, takže poskytnutie azylu na pár dní bola maličkosť. A teraz, keď sa Harry po týždni odsťahoval do novo prenajatého bytu, zistil, že mu tu jeho prítomnosť chýba. Nevedel si úplne vysvetliť prečo. Rozhodne to nebolo zo strachu, že by prestal zvládať starosť o svojho syna. Horšie ako to bolo to už byť aj tak nemôže... A keby sa dialo niečo vážne, stále mohol použiť letax a Harry by mu prišiel na pomoc. Takže, v čom to bolo? Nie že by začal mať toho chrabromilčana nejako rád. To ani náhodou... len si tu už na jeho prítomnosť zvykol. Prečo sa vôbec musel presťahovať preč? Malfoyovské sídlo bolo dosť veľké na to, aby tu mohol žiť s pocitom dostatočného súkromia. To sa mu tu nepáčilo? Alebo mu už jednoducho začal prekážať? Draco odpoveď nepoznal... A ak by mal byť k sebe úprimný, tak ho to skutočne štvalo.

Keď nad tým tak rozmýšľal, tak sa za ten týždeň o Harrym takmer nič nedozvedel. Nie že by sa vôbec nerozprávali. V skutočnosti spolu trávili skoro celé dni, kedy mu Harry vysvetľoval čo a ako, prípadne keď spolu po večeroch sedeli pri krbe a zhovárali sa pri poháriku. Ale vždy sa držali len bezpečných tém. Vtedy im to obom vyhovovalo. Ani jeden z nich nepokladal zbytočné otázky a tým úspešne predišli prípadnej hádke. Ale teraz, keď Draco osamel, tak ho premáhala jeho zvedavosť. Prečo sa v ten večer potreboval Harry opiť, pred čím to utekal? Čo tak vážne sa stalo, že ušiel od svojej priateľky, rodiny a skrýval sa u neho? Potreboval to vedieť!

Keď sa už raz rozhodol, bolo jednoduché vymyslieť čo ďalej. Počkal do večera, uložil syna spať, použil monitorovacie kúzlo, ktoré by ho upozornilo, ak by sa náhodou zobudil a odhodlane prešiel do salónika. Nasmeroval si to ku krbu do ktorého hodil trochu letaxu. Zanedlho sa v krbe objavila strapatá hlava.

„Draco, deje sa niečo?“ spýtal sa ihneď trochu vyplašený Harry.

„Maloverný,“ zachechtal sa Draco. „Nie, nič sa nedeje. Len som si myslel, že by si možno chcel počuť, ako som to zvládol prvý deň bez tvojej odbornej pomoci?“ nadhodil s pre neho netypickou neistotou.

„Hmm, verím že dobre. Učil si sa predsa od profesionála...Ale napriek tomu by som sa mohol presvedčiť. Mám prejsť k tebe, alebo by si chcel ísť radšej niekam von?“

„Ku mne samozrejme. Mám v dome dieťa, o ktoré sa musím starať. Nemôžem ísť niekam von.“ Ani jeden z nich nespomenul, že ešte pred týždňom by to taká samozrejmosť nebola. 

„Iste. Daj mi minútku a som tam.“

Draco odstúpil od krbu a čakal, kým príde Harry. Medzitým požiadal škriatka o malé občerstvenie, takže keď oheň v krbe zozelenel, aby oznámil príchod návštevy, na stole už stála fľaša vína aj s dvoma pohármi.

„Harry, posaď sa prosím. Dáš si víno, však?“

„Iste, vďaka. Takže, rozprávaj. Ako ti to samému šlo?“

Tak mu Draco podrobne popísal celý deň, vďačný že ho Harry skutočne počúval. „...no a dnes sa mu dokonca podarilo pretočiť sa z chrbta na brucho. Neveril by si, ako hrdo sa potom tváril.“ Dorozprával nadšene. Potom však náhle posmutnel. „Vieš, v tom momente som začal uvažovať, čo všetko som v živote svojho syna už zameškal.“

„Už sa tým netráp Draco,“ napomenul ho Harry. Zodvihol sa z kresla na ktorom sedel a prisadol si k Dracovi na sedačku. V snahe poskytnúť mu oporu mu stisol ruku.  „Nemal si to jednoduché. A teraz robíš všetko preto, aby si svoju chybu napravil.“

„Vďaka Harry, skutočne. Za všetko. Ak by som ti mohol nejako pomôcť...“

„To je dobré, naozaj nič nepotrebujem,“ povedal s úsmevom Harry a keď videl, že už je Draco v poriadku o kúsok si odsadol.

„Ako povieš.“ Prijal jeho odpoveď Draco. Chvíľu bolo ticho, ale iba do doby, než sa Draco odhodlal a váhavo položil svoju otázku.

„Ehm, Harry. Ja chcel som sa ťa na to spýtať už dlhšie... Čo sa stalo? Vtedy pred týždňom, keď si sa tak opil? Ty proste nepatríš k ľuďom, ktorý by sa opíjali bezdôvodne.“

Harry po jeho otázke vyzeral akoby zamrzol. Potom však rezignovane zvesil plecia a začal rozprávať.

„Ako vieš, po skončení školy som na nejaký čas odišiel. Najprv som pomáhal Ronovi a Hermione v ich pátraní po jej rodičoch. Ale keď sme sa vrátili vedel som, že musím ísť zase preč. Tentoraz som odišiel len s Ginny. Počas vojny sme boli spolu a tak som si myslel, že to bude fajn. Chvíľu aj bolo, ale ... uvedomil som si, že niečo nie je správne. Napriek tomu som stále zostával s Ginny. Bolo to niečo čo som poznal a hlavne, bolo to niečo, čo očakávala spoločnosť. Avšak vtedy pred týždňom... Ginny na mňa jednoducho začala tlačiť, že by sme sa mali zobrať a založiť rodinu. A ja som to už viac nevydržal. Musel som si konečne priznať niečo, čo som tušil už dlhšiu dobu...“

„A čo to bolo?“ naliehal Draco, pretože Harry vyzeral akoby nechcel pokračovať.

„Úprimne si nie som istý, či by som ti to mal povedať. Neviem ako zareaguješ. Podľa toho ako reagovala Ginny usudzujem, že ma už pravdepodobne nebudeš chcieť opäť vidieť...“

„Ale no tak, čo tak hrozné sa stalo?“ naliehal Draco ďalej.

„Fajn,“ povzdychol si Harry, „poviem ti to. Aj tak už všetko dôležité vieš, takže by si už moju pomoc nepotreboval. Ja som si proste uvedomil... že som gay. Predtým som si to nechcel priznať, hoci som to tušil už dávno. Ale keď po mne Ginny chcela svadbu a deti, bol to pre mňa zlomový bod a ja som musel všetko priznať. Sebe aj jej. Ona sa potom hrozne naštvala a povedala, že ma už viac nechce vidieť.“ Harry sa na neho zahľadel a vyzeral akoby očakával, že ho Draco okamžite vyhodí.

„A to je to tvoje hrozné tajomstvo?“ zvolal neveriacky Draco.

„A nie je? Weasleyovci sú pre mňa ako rodina a teraz si o mne pravdepodobne myslia, že som nejaký úchyl. A čo ty? Nemyslíš si, že som divný? Nechutný?“

„A prečo by som si to mal myslieť?“ nechápal Draco.

„A prečo nie? Čakal by som to ako bežnú reakciu...“

„Je to nejaká muklovská záležitosť?“ pochopil zrazu Draco. „Pretože v kúzelníckom svete si na podobný názor rozhodne nemohol prísť.“

„Takže tebe to nevadí?“ musel si overiť neveriacky sa tváriaci Harry.

„Iste že nie. A prečo si sa odsťahoval? Vravel som ti predsa, že mi nevadí ak tu zostaneš. V skutočnosti by som bol rád. Toto sídlo je obrovské a sám sa tu cítim dosť osamelo.“ Začal na neho naliehať Draco, odrazu rozhodnutý presvedčiť Harryho k návratu.

„Nemyslím si, že by to bolo správne,“ odpovedal s podivne smutným úsmevom.

„Ale prečo?“ tlačil na neho Draco stále viac a nenechal sa odbiť. Preto nakoniec už nahnevaný Harry vybuchol.

„Fajn, chceš vedieť, prečo tu nemôžem zostať? Tak ja ti to teda poviem! Je to len niekoľko mesiacov čo zomrela tvoja manželka a ja som nedokážem uvažovať o ničom inom, iba o tom, ako by som ťa tu pritlačil k sedačke, zaľahol ťa a bozkával do úmoru. Preto tu nemôžem zostať!“ ku koncu už ani nekričal, akoby  ho opustili sily.

„To nemyslíš vážne,“ zvolal neveriacky Draco. Pozoroval Harryho a snažil sa prísť nato, či skutočne myslel vážne to, čo práve povedal. Pri pohľade na jeho rezignované držanie tela a pohľad pevne uprený na zem zistil čo potreboval. S hlasito búšiacim srdcom si poposadol bližšie k Harrymu, chytil ho za ruku tak, ako predtým on jeho a druhou rukou ho chytil za tvár. Jemným tlakom ho natočil k sebe, takže si pozerali do očí. Draco sa začal pomaličky približovať k Harrymu.

„Škoda že si to skutočne nespravil,“ zašepkal keď ich pery delili už len posledné milimetre. Harry na to šepkané vyhlásenie zareagoval prudkým nádychom, čo Draco využil a prisal sa na jeho pery. Využil chrabromilčanovho šoku k tomu, aby sa jazykom prebojoval až do jeho úst a potom ho už len vášnivo bozkával.  Harry začal odpovedať hneď ako sa dostal z toho šoku. Otočil sa k Dracovi celým telom a tak ako predtým povedal aj skutočne urobil. Uchopil ho za ruky a jemným tlakom ho prinútil zvaliť sa na pohovku. Ihneď ho potom nasledoval a ľahol si na neho. Opäť ho začal hladovo bozkávať. Rukami blúdil po tele pod sebou a Draco mu nezostával nič dlžný. Vzrušene zastonal, keď sa o neho Harry obtrel tvrdým rozkrokom. Keď však ucítil ako mu mierne roztrasená ruka rozopína gombík na nohaviciach, musel už Harryho zastaviť.

„Počkaj,“ povedal preto. Harry akoby sa prebral z omámenia, snažil sa dostať od Draca čo najďalej.

„Prepáč, neviem čo to do mňa vošlo. Ja som nechcel-“ koktal vystrašene.

„Tak som to nemyslel... A nevrav hovadiny. Chcel  si to spraviť a ja som za to rád. Keď sme pri tom, bol som to ja, kto ťa ako prvý pobozkal. Keď som ťa prerušil, chcel som tým povedať, že toto nie je to správne miesto. Poď...“ Chytil ho Draco za ruku a ťahal ho niekam preč.

„Nie Draco, to nie je dobrá nápad...“ protestoval Harry slabo. „Spomeň si na svoju ženu a-“ ďalej sa nedostal, pretože ho Draco prerušil bozkom.

„Harry, moje manželstvo bolo dohodnuté. Mal som síce Astoriu rád, ale len ako kamarátku. Nikdy som ju nemiloval, tak ako ona nemilovala mňa. Tak to už v dohodnutých manželstvách býva. Navyše, ja som vždy preferoval viac mužov ako ženy. Takže nad tým teraz neuvažuj a poď.“ Prikázal mu Draco rozhodným hlasom a Harryho ho s radosťou nasledoval. Už boli skoro v Dracovej izbe, keď sa spustil výstražný alarm, ktorý oznamoval že sa Scorpius zobudil. Draco si trochu roztrpčene povzdychol a chcel zavolať škriatka, ale Harry ho zastavil.

„Nie, kvôli mne nebudeš zanedbávať svojho syna. Choď a uspi ho. Ja ťa počkám dnu,“ povedal a hlavou kývol na dvere do Dracovej spálne. Ten mu s úsmevom prikývol a vydal sa do vedľajšej izby, z ktorej bolo počuť plač jeho syna.

Netrvalo dlho a chlapec už opäť spokojne spinkal. Draco ho uložil späť do postieľky, obnovil kúzlo a s očakávaním sa vydal do svojej spálne. Otvoril dvere a zostal v nich prekvapene stáť. Na jeho posteli ležal nahý Harry a s očakávaním k nemu naťahoval ruku. Ako v omámení sa začal približovať k posteli a cestou zo seba strhával veci.

„To je teda privítanie,“ zašepkal priškrteným hlasom. „Na také by som si teda vedel zvyknúť.“
„Ak je to tvoje prianie...“

„Áno, to je,“ pritakal Draco. „Takže, keď ťa tu tak mám, čo len s tebou teraz spravím...?“ povedal zamyslene, keď sa rovnako nahý zvalil do tej očakávajúcej náruče.

„Čo len chceš...“ odpovedal mu s úsmevom jeho Harry.